Príhovor kardinála Jozefa Tomka pri príležitosti 70. narodenín Mons. Rudolfa Baláža
Slovensko (23. novembra, RV) Slávnostnou svätou omšou v kaplnke Kňazského seminára
sv. Františa Xaverského v Badíne, oslávil spolu s biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami
dňa 22. novembra 2010 svoje narodeniny Mons. Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny
biskup. Svätej omši predsedal kardinál Jozef Tomko. Jeho príhovor vám ponúkame v plnom
znení:
Sedemdesiat rokov života – to je pekný Boží
dar. Aj keď ich slávi biskup. Žalmista dokonca prehlasuje: „Vek nášho žitia je sedemdesiat
rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú
rýchlo a my odlietame“ (Ž 90, 10). Niekto by navrhoval opraviť Mojžiša, ktorého v nadpise
označuje ten deväťdesiaty (alebo 89.) žalm ako autora, a posunúť výšku veku aspoň
o desať rokov. Taká časová „inkulturácia“ by sa mohla zdať rozumná po toľkých tisícročiach,
keď už máme iný biorytmus. Ostáva však pravdou, že aj sedemdesiat rokov je veľký Boží
dar.
Za dar treba ďakovať. Ľudský život je dar pre oslávenca,
ale aj pre iných, najmä keď je ním biskup. Preto sme sa tu zišli, milý brat a otec
Rudolf, aby sme spolu s tebou ďakovali Bohu za tých sedemdesiat rokov, keď si ťa Pán
postupne pripravoval na kňazskú a potom na biskupskú službu. Práve biskupskú službu
si vykonával za posledných dvadsať rokov uprostred Božieho ľudu na slobode, živo zapojený
do celoslovenskej súčasnej histórie. Preto sa aj my všetci radi pridávame k poďakovaniu,
ktoré prinášame ako sa nosia na niektoré pútnické miesta votívne dary s nápisom: „Z
povďačnosti za dar“, alebo: „Za prijatú milosť“ („Per grazia ricevuta“).
Spomínaný žalm pokračuje prosbou, ktorú si aj my chceme osvojiť: „A tak nás nauč rátať
naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (v.12). Nájsť múdrosť srdca zodpovedá Pánovej
výzve, aby sme vedeli rozoznávať znamenie čias (por. Mt.16, 1-3). To značí ďakovať,
uvažovať, prosiť. Toto naše ďakovné eucharistické stretnutie je teda zároveň príležitosťou
a povzbudením ku krátkemu zamysleniu nad stavom našej spoločnosti a nad tvojou i našou
úlohou v prítomnej dobe.
Teba i nás všetkých inšpiruje k tomu
osoba Ježiša Krista. Pri tvojej biskupskej vysviacke v bystrickom chráme Nanebovzatej
Panny Márie bol to Kristus uprostred biskupov, „biskup biskupov“ – „episcopus episcoporum“,
obraz majstra Pavla z Levoče. Dnes v tejto seminárskej kaplnke v Badíne máš ty a máme
aj my všetci pred očami ukrižovaného Krista s Božou Matkou pod krížom, na ktorého
horlivo ukazujú a k nemu oduševnene kráčajú traja ohlasovatelia (sv. František Xaversky,
sv. Ján Krstiteľ a Ján evanjelista), krásnu mozaiku Marka Rupnika. Ježiš Kristus,
ukrižovaný a vzkriesený Spasiteľ, aj dnes živý a prítomný medzi nami, „ten istý včera
i dnes a naveky“ (Hebr 8,13). Na neho chceme dnes upierať svoj zrak.
Máme začo ďakovať.
Ak chceme načrieť
do hĺbky pri našom ďakovaní, tak sa dajme osloviť apoštolom Pavlom, ktorý začína svoj
list veriacim v Efeze takto: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista,
ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si
nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení
v láske“ (Ef 1,1-2). My jestvujeme, lebo Otec nás v Kristovi od večnosti miloval a požehnal,
ináč by sme ani nemohli jestvovať. Celý náš život je jeho dar. Je to dar a úloha,
a to vysoká: „byť pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“. Boh si nás k tomu
dokonca „vyvolil“!
Toto vyvolenie sa stupňovalo v krste, v povolaní
a vysviacke na kňazstvo. Pred dvadsiatimi rokmi prišli ďalšie dary tak osobné ako
aj pre celé Slovensko. Dar slobody, ktorý sa okamžite prejavil menovaním nových biskupov.
Nad Tatrami sa začalo vyjasňovať 8.septembra 1989 pri vysviacke spišského biskupa;
6.februára 1990 bol do Nitry menovaný brat Ján Korec, 17.februára som mohol svätiť
v Prešove Jána Hirku, v dňoch 17., 18. a 19. marca biskupov pre Košice, Rožňavu a teba,
brat Rudolf pre Banskú Bystricu. Potom tie Božie dary pre Cirkev na Slovensku len
tak pršali a za dvadsať uplynulých rokov sa obnovili semináre, ožila činnosť reholí,
osmelil sa laický apoštolát, založila sa Katolícka univerzita, boli menovaní pomocní
biskupi, pribudli nové diecézy, roku 2008 sa zriadila prešovská grécko-katolícka metropólia,
previedlo sa predelenie diecéznych a provinciálnych hraníc, narástli nové rady kňazov,
pápež Ján Pavol II. trikrát navštívil Slovensko, vyhlásil nám svätých a blahoslavených,
Rádio Lumen a TVLux rozvíjajú stále lepšie svoje pôsobenie, narástol nám počet teologických
fakúlt a pridružených inštitútov, ako aj v cudzine vyštudovaných kňazov a rehoľných
sestier, a takto by sme mohli ešte pokračovať vo výpočte ozajstných Božích darov,
za ktoré nám treba na kolenách ďakovať. Celá biskupská konferencia a všetci biskupi,
vrátane teba, náš milý jubilant, mali účasť pri utváraní a rozvíjaní týchto a iných
Božích darov v živote nášho ľudu a celého Slovenska.
Je
síce pravda, že Cirkev na Slovensku sa nemohla riadne zúčastniť na Druhom vatikánskom
koncile a na jeho bezprostrednom uvádzaní do života. Získala tak však možnosť naskočiť
na vlak už po prekonaní niektorých pokoncilových krízových javov v iných krajinách.
Lenže ostáva otázkou, či sa niektoré nezdravé javy nezačínajú u nás oneskorene objavovať
a poškvrňovať krásu a originálnosť pravého ovocia koncilu. Treba sa nám so žalmistom
dívať s biblickou „múdrosťou srdca“ na celú spoločnosť, v ktorej žijú naši veriaci.
Ináč by aj naša vďaka nebola realistická a úplná.
Bolesti našej doby
Sv. Augustín povedal, že Cirkev kráča „uprostred trápení sveta a potešení Ducha“,
„inter tribulationes mundi et consolationes Spiritus“. Platí to aj o našej dobe a o našom
cirkevnom spoločenstve tak vo svete ako aj na Slovensku. Tie možno chápať aj ako negatívne
znamenia času, ako hrozivé mračná. Boh ich dopúšťa ako skúšky pre Cirkev i pre nás.
Veľkú starosť nám musí spôsobiť nápadne rýchly úpadok rodiny. Rodina nás zachránila
v histórii ako národ i ako cirkevné spoločenstvo. Úradné štatistiky posledných rokov
svedčia o mimoriadne prudkom náraste rozvodov u nás. Roku 1993 sa rozviedlo 26% všetkých
manželstiev, roku 2000 ich bolo už 35%, roku 2005 až 44%, minulého roka sme dokonca
prekročili 50%. Na celoslovenskom smutnom priemere sa banskobystrický kraj zúčastňuje
dokonca 55 percentami, tesne ho nasledujú pomerne bohaté kraje nitriansky a trnavský,
vysoká rozvodovosť je najmä v mestách nad dvadsať tisíc obyvateľov, ani nehovoriac
o Bratislave a Košiciach, a zasahuje aj chudobné oblasti ako je napríklad sninský
okres. Kedysi na našich dedinách bol rozvod zriedkavý, dnes ním končí každé druhé
manželstvo. Ako najčastejší dôvod pre rozvod sa uvádza a postačuje rozdiel pováh,
názorov a záujmov, tiež manželská nevera a alkoholizmus. Krízu rodiny ukazujú tiež
neregistrované voľné súžitia, ktoré sa stávajú módou.
Taký
stav slovenskej spoločnosti je výsostne dramatický, je to ozajstný rozklad. Rozvod
nie je len nejaký menší chvíľkový priestupok, ale je to trvalá rana, ktorá má dlhodobé
účinky nielen pre dve osoby, ale aj pre ich deti a pre ďalších partnerov i celé spoločenstvo,
pre národ i štát a samozrejme pre cirkevné spoločenstvo. Pred rokmi som čítal francúzsku
knihu o osudoch detí z rozvedených rodín (Jeanne Delais, Ledossier des
enfants du divorce, Paris 1967); boli to otrasné svedectvá, z ktorých mi utkvelo
v pamäti priznanie jedného chlapca, ktorého obaja rodičia si našli nových partnerov:
„Doteraz som nenávidel dve osoby, odteraz nenávidím štyri“. Psychologická rovnováha
tých detí, životné osudy rozvedených žien a mužov, rany na duši i na vyrovnanosti,
ani nehovoriac o náboženských ťažkostiach a o doživotnom vnútornom stave – to ako
pastieri poznáme. Aká generácia nám teda vyrastá, akí kresťania a občania?! Kam sa
poberá náš národ i štát? To nie sú len možnosti a hrozby, to sú skutočnosti, ktoré
sú už pred nami. Naša spoločnosť je už zmenená a ten stav sa stále horší. To nie je
moralizovanie, to je tvrdá a nemilosrdná skutočnosť, ktorú viacerí z vás biskupov
a kňazov majú už dávnejšie na zreteli!
Druhý smutný jav
prežívame priamo v srdci nášho cirkevného života. Sú to mnohé odchody z kňazskej služby,
a to v mladom i strednom veku našich bratov, tak rehoľných ako aj diecéznych. Tešíme
sa, že po dvadsiatich rokoch slobody máme pomerne dosť kňazov a že ich priemerný vek
je niže 45 rokov. Koľkí však odišli, a to iba niekoľko rokov po vysviacke, teda nie
len po vekovej kríze, po „vyhorení“ a podobne. Málokto sa nad tým pozastaví alebo
zadiví. Viacerí jednoducho prešli ako keby do nového „zamestnania“, zmenili „remeslo“,
na pohľad bez vnútorného problému. To sa deje po toľkých rokoch seminára a kňazskej
výchovy, po skúmaní povolania a schopnosti byť vernými podľa Pavlových slov: „Nech
nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od
správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný“ (1 Kor 4,1-2). Kde sú chyby a príčiny:
vo vzduchu, v rodine, vo výchove, v seminári, v samých seminaristoch a kňazoch? Jedno
je isté: tento jav je taký nový, pričastý, naoko nevysvetliteľný a bolestný, že ho
nemožno nechať bez analýzy a bez rozhodných krokov. Kňaz nemôže byť šťastný bez života
viery, bez lásky k živému Kristovi a k jeho živému tajomnému Telu-Cirkvi, bez vernosti
hlave Cirkvi a poslušnosti biskupovi (tak ľahko sa zabúda, že sme svoje ruky vložili
do rúk biskupa, ktorý nás svätil, a slávnostne sme sľubovali poslušnosť svojmu veľpastierovi
a jeho nástupcom).
Kde nájdeme posilu a útechu?
Drahý brat Rudolf, pri tomto okrúhlom jubileu pociťuješ tieto dva javy, okrem
iných, ešte silnejšie. Hľadáš účinnejšie riešenia, pričom stále jasnejšie vidíš potrebu
pomoci zhora. My, tvoji bratia, zažívame takú istú vnútornú skúsenosť. Máme pred sebou
na mozaike obraz, ktorý je aj odpoveďou na tvoje i naše otázky a ťažkosti. Kristus
na kríži s nerozlučiteľnou Bolestnou Matkou to je symbol i realita pre teba i pre
nás. Všetci pokrstení sme s ním duchovne spojení ako údy s hlavou tajomného Tela.
Svojich učeníkov nazval a nazýva svojimi priateľmi. Reťaz apoštolskej postupnosti
nás biskupov privádza cez dve tisícročia cez našich biskupských predchodcov (v tvojom
i mojom prípade cez Karola Wojtylu) až k niektorému apoštolovi do priameho historického
spojenia s Kristom. My sa teda cítime ako doma v skupine Kristových učeníkov na obraze.
Tebe i nám samým vyprosujeme od Pána ich nadšenie, tiež apoštolský zápal, lásku k Pánovi
a jeho Matke, misionárske odhodlanie pritiahnuť k nemu zástupy, odvahu vyjsť z teplej fary
medzi ľudí na rušnú ulicu. Ten ukrižovaný a vzkriesený Pán je tu prítomný Kristus
v eucharistickej obete. Obraz a skutočnosti sa tu pretínajú.
S tebou dnes silno prežívame otázku a výzvu, ktorú Pán kladie Petrovi ale aj nám:
„Miluješ ma väčšmi ako títo?“ Keď On udeľuje väčšiu zodpovednosť, vyžaduje zároveň
väčšiu lásku. O to všetci prosíme, o neustály nárast v láske. To značí široké pole
do ďalších rokov: horlivé hlásanie živého Krista a novú evanjelizáciu v príprave na
cyrilometodské jubileum, to značí oživenie duchovných hodnôt, ktoré voláme communio
– jednotu všetkých veriacich, collegialitas affectiva et effectiva – srdečné spoločenstvo
biskupov, fraternitas sacerdotalis – sviatostné bratstvo kňazov, zvýšenú a otcovskú
starostlivosť o mládež a rodinu, o rozvedených, o kňazov a seminaristov. Potom prídu
tie ostatné dary, ktoré tebe i sebe vyprosujeme na príhovor našej nebeskej Matky,
Sedembolestnej Patrónky Slovenska. Na väčšiu slávu Božiu, pre dobro ľudí.