2010-11-23 14:14:16

Príhovor kardinála Jozefa Tomka pri príležitosti 70. narodenín Mons. Rudolfa Baláža


Slovensko (23. novembra, RV) Slávnostnou svätou omšou v kaplnke Kňazského seminára sv. Františa Xaverského v Badíne, oslávil spolu s biskupmi, kňazmi a zasvätenými osobami dňa 22. novembra 2010 svoje narodeniny Mons. Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup. Svätej omši predsedal kardinál Jozef Tomko. Jeho príhovor vám ponúkame v plnom znení:


Sedemdesiat rokov života – to je pekný Boží dar. Aj keď ich slávi biskup. Žalmista dokonca prehlasuje: „Vek nášho žitia je sedemdesiat rokov a ak sme pri sile, osemdesiat. No zväčša sú len trápením a trýzňou, ubiehajú rýchlo a my odlietame“ (Ž 90, 10). Niekto by navrhoval opraviť Mojžiša, ktorého v nadpise označuje ten deväťdesiaty (alebo 89.) žalm ako autora, a posunúť výšku veku aspoň o desať rokov. Taká časová „inkulturácia“ by sa mohla zdať rozumná po toľkých tisícročiach, keď už máme iný biorytmus. Ostáva však pravdou, že aj sedemdesiat rokov je veľký Boží dar.

Za dar treba ďakovať. Ľudský život je dar pre oslávenca, ale aj pre iných, najmä keď je ním biskup. Preto sme sa tu zišli, milý brat a otec Rudolf, aby sme spolu s tebou ďakovali Bohu za tých sedemdesiat rokov, keď si ťa Pán postupne pripravoval na kňazskú a potom na biskupskú službu. Práve biskupskú službu si vykonával za posledných dvadsať rokov uprostred Božieho ľudu na slobode, živo zapojený do celoslovenskej súčasnej histórie. Preto sa aj my všetci radi pridávame k poďakovaniu, ktoré prinášame ako sa nosia na niektoré pútnické miesta votívne dary s nápisom: „Z povďačnosti za dar“, alebo: „Za prijatú milosť“ („Per grazia ricevuta“).

Spomínaný žalm pokračuje prosbou, ktorú si aj my chceme osvojiť: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (v.12). Nájsť múdrosť srdca zodpovedá Pánovej výzve, aby sme vedeli rozoznávať znamenie čias (por. Mt.16, 1-3). To značí ďakovať, uvažovať, prosiť. Toto naše ďakovné eucharistické stretnutie je teda zároveň príležitosťou a povzbudením ku krátkemu zamysleniu nad stavom našej spoločnosti a nad tvojou i našou úlohou v prítomnej dobe.

Teba i nás všetkých inšpiruje k tomu osoba Ježiša Krista. Pri tvojej biskupskej vysviacke v bystrickom chráme Nanebovzatej Panny Márie bol to Kristus uprostred biskupov, „biskup biskupov“ – „episcopus episcoporum“, obraz majstra Pavla z Levoče. Dnes v tejto seminárskej kaplnke v Badíne máš ty a máme aj my všetci pred očami ukrižovaného Krista s Božou Matkou pod krížom, na ktorého horlivo ukazujú a k nemu oduševnene kráčajú traja ohlasovatelia (sv. František Xaversky, sv. Ján Krstiteľ a Ján evanjelista), krásnu mozaiku Marka Rupnika. Ježiš Kristus, ukrižovaný a vzkriesený Spasiteľ, aj dnes živý a prítomný medzi nami, „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 8,13). Na neho chceme dnes upierať svoj zrak.



Máme začo ďakovať.

Ak chceme načrieť do hĺbky pri našom ďakovaní, tak sa dajme osloviť apoštolom Pavlom, ktorý začína svoj list veriacim v Efeze takto: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,1-2). My jestvujeme, lebo Otec nás v Kristovi od večnosti miloval a požehnal, ináč by sme ani nemohli jestvovať. Celý náš život je jeho dar. Je to dar a úloha, a to vysoká: „byť pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“. Boh si nás k tomu dokonca „vyvolil“!

Toto vyvolenie sa stupňovalo v krste, v povolaní a vysviacke na kňazstvo. Pred dvadsiatimi rokmi prišli ďalšie dary tak osobné ako aj pre celé Slovensko. Dar slobody, ktorý sa okamžite prejavil menovaním nových biskupov. Nad Tatrami sa začalo vyjasňovať 8.septembra 1989 pri vysviacke spišského biskupa; 6.februára 1990 bol do Nitry menovaný brat Ján Korec, 17.februára som mohol svätiť v Prešove Jána Hirku, v dňoch 17., 18. a 19. marca biskupov pre Košice, Rožňavu a teba, brat Rudolf pre Banskú Bystricu. Potom tie Božie dary pre Cirkev na Slovensku len tak pršali a za dvadsať uplynulých rokov sa obnovili semináre, ožila činnosť reholí, osmelil sa laický apoštolát, založila sa Katolícka univerzita, boli menovaní pomocní biskupi, pribudli nové diecézy, roku 2008 sa zriadila prešovská grécko-katolícka metropólia, previedlo sa predelenie diecéznych a provinciálnych hraníc, narástli nové rady kňazov, pápež Ján Pavol II. trikrát navštívil Slovensko,  vyhlásil nám svätých a blahoslavených, Rádio Lumen a TVLux rozvíjajú stále lepšie svoje pôsobenie, narástol nám počet teologických fakúlt a pridružených inštitútov, ako aj v cudzine vyštudovaných kňazov a rehoľných sestier, a takto by sme mohli ešte pokračovať vo výpočte ozajstných Božích darov, za ktoré nám treba na kolenách ďakovať. Celá biskupská konferencia a všetci biskupi, vrátane teba, náš milý jubilant, mali účasť pri utváraní a rozvíjaní týchto a iných Božích darov v živote nášho ľudu a celého Slovenska.

Je síce pravda, že Cirkev na Slovensku sa nemohla riadne zúčastniť na Druhom vatikánskom koncile a na jeho bezprostrednom uvádzaní do života. Získala tak však možnosť naskočiť na vlak už po prekonaní niektorých pokoncilových krízových javov v iných krajinách. Lenže ostáva otázkou, či sa niektoré nezdravé javy nezačínajú u nás oneskorene objavovať a poškvrňovať krásu a originálnosť pravého ovocia koncilu. Treba sa nám so žalmistom dívať s biblickou „múdrosťou srdca“ na celú spoločnosť, v ktorej žijú naši veriaci. Ináč by aj naša vďaka nebola realistická a úplná.

Bolesti našej doby

Sv. Augustín povedal, že Cirkev kráča „uprostred trápení sveta a potešení Ducha“, „inter tribulationes mundi et consolationes Spiritus“. Platí to aj o našej dobe a o našom cirkevnom spoločenstve tak vo svete ako aj na Slovensku. Tie možno chápať aj ako negatívne znamenia času, ako hrozivé mračná. Boh ich dopúšťa ako skúšky pre Cirkev i pre nás.

Veľkú starosť nám musí spôsobiť nápadne rýchly úpadok rodiny. Rodina nás zachránila v histórii ako národ i ako cirkevné spoločenstvo. Úradné štatistiky posledných rokov svedčia o mimoriadne prudkom náraste rozvodov u nás. Roku 1993 sa rozviedlo 26% všetkých manželstiev, roku 2000 ich bolo už 35%, roku 2005 až 44%, minulého roka sme dokonca prekročili 50%. Na celoslovenskom smutnom priemere sa banskobystrický kraj zúčastňuje dokonca 55 percentami, tesne ho nasledujú pomerne bohaté kraje nitriansky a trnavský, vysoká rozvodovosť je najmä v mestách nad dvadsať tisíc obyvateľov, ani nehovoriac o Bratislave a Košiciach, a zasahuje aj chudobné oblasti ako je napríklad sninský okres. Kedysi na našich dedinách bol rozvod zriedkavý, dnes ním končí každé druhé manželstvo. Ako najčastejší dôvod pre rozvod sa uvádza a postačuje rozdiel pováh, názorov a záujmov, tiež manželská nevera a alkoholizmus. Krízu rodiny ukazujú tiež neregistrované voľné súžitia, ktoré sa stávajú módou.

Taký stav slovenskej spoločnosti je výsostne dramatický, je to ozajstný rozklad. Rozvod nie je len nejaký menší chvíľkový priestupok, ale je to trvalá rana, ktorá má dlhodobé účinky nielen pre dve osoby, ale aj pre ich deti a pre ďalších partnerov i celé spoločenstvo, pre národ i štát a samozrejme pre cirkevné spoločenstvo. Pred rokmi som čítal francúzsku knihu o osudoch detí z rozvedených rodín (Jeanne Delais, Le dossier des enfants du divorce, Paris 1967); boli to otrasné svedectvá, z ktorých mi utkvelo v pamäti priznanie jedného chlapca, ktorého obaja rodičia si našli nových partnerov: „Doteraz som nenávidel dve osoby, odteraz nenávidím štyri“. Psychologická rovnováha tých detí, životné osudy rozvedených žien a mužov, rany na duši i na vyrovnanosti, ani nehovoriac o náboženských ťažkostiach a o doživotnom vnútornom stave – to ako pastieri poznáme. Aká generácia nám teda vyrastá, akí kresťania a občania?! Kam sa poberá náš národ i štát? To nie sú len možnosti a hrozby, to sú skutočnosti, ktoré sú už pred nami. Naša spoločnosť je už zmenená a ten stav sa stále horší. To nie je moralizovanie, to je tvrdá a nemilosrdná skutočnosť, ktorú viacerí z vás biskupov a kňazov majú už dávnejšie na zreteli!

Druhý smutný jav prežívame priamo v srdci nášho cirkevného života. Sú to mnohé odchody z kňazskej služby, a to v mladom i strednom veku našich bratov, tak rehoľných ako aj diecéznych. Tešíme sa, že po dvadsiatich rokoch slobody máme pomerne dosť kňazov a že ich priemerný vek je niže 45 rokov. Koľkí však odišli, a to iba niekoľko rokov po vysviacke, teda nie len po vekovej kríze, po „vyhorení“ a podobne. Málokto sa nad tým pozastaví alebo zadiví. Viacerí jednoducho prešli ako keby do nového „zamestnania“, zmenili „remeslo“, na pohľad bez vnútorného problému. To sa deje po toľkých rokoch seminára a kňazskej výchovy, po skúmaní povolania a schopnosti byť vernými podľa Pavlových slov: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný“ (1 Kor 4,1-2). Kde sú chyby a príčiny: vo vzduchu, v rodine, vo výchove, v seminári, v samých seminaristoch a kňazoch? Jedno je isté: tento jav je taký nový, pričastý, naoko nevysvetliteľný a bolestný, že ho nemožno nechať bez analýzy a bez rozhodných krokov. Kňaz nemôže byť šťastný bez života viery, bez lásky k živému Kristovi a k jeho živému tajomnému Telu-Cirkvi, bez vernosti hlave Cirkvi a poslušnosti biskupovi (tak ľahko sa zabúda, že sme svoje ruky vložili do rúk biskupa, ktorý nás svätil, a slávnostne sme sľubovali poslušnosť svojmu veľpastierovi a jeho nástupcom).

Kde nájdeme posilu a útechu?

Drahý brat Rudolf, pri tomto okrúhlom jubileu pociťuješ tieto dva javy, okrem iných, ešte silnejšie. Hľadáš účinnejšie riešenia, pričom stále jasnejšie vidíš potrebu pomoci zhora. My, tvoji bratia, zažívame takú istú vnútornú skúsenosť. Máme pred sebou na mozaike obraz, ktorý je aj odpoveďou na tvoje i naše otázky a ťažkosti. Kristus na kríži s nerozlučiteľnou Bolestnou Matkou to je symbol i realita pre teba i pre nás. Všetci pokrstení sme s ním duchovne spojení ako údy s hlavou tajomného Tela. Svojich učeníkov nazval a nazýva svojimi priateľmi. Reťaz apoštolskej postupnosti nás biskupov privádza cez dve tisícročia cez našich biskupských predchodcov (v tvojom i mojom prípade cez Karola Wojtylu) až k niektorému apoštolovi do priameho historického spojenia s Kristom. My sa teda cítime ako doma v skupine Kristových učeníkov na obraze. Tebe i nám samým vyprosujeme od Pána ich nadšenie, tiež apoštolský zápal, lásku k Pánovi a jeho Matke, misionárske odhodlanie pritiahnuť k nemu zástupy, odvahu vyjsť z teplej fary medzi ľudí na rušnú ulicu. Ten ukrižovaný a vzkriesený Pán je tu prítomný Kristus v eucharistickej obete. Obraz a skutočnosti sa tu pretínajú.

S tebou dnes silno prežívame otázku a výzvu, ktorú Pán kladie Petrovi ale aj nám: „Miluješ ma väčšmi ako títo?“ Keď On udeľuje väčšiu zodpovednosť, vyžaduje zároveň väčšiu lásku. O to všetci prosíme, o neustály nárast v láske. To značí široké pole do ďalších rokov: horlivé hlásanie živého Krista a novú evanjelizáciu v príprave na cyrilometodské jubileum, to značí oživenie duchovných hodnôt, ktoré voláme communio – jednotu všetkých veriacich, collegialitas affectiva et effectiva – srdečné spoločenstvo biskupov, fraternitas sacerdotalis – sviatostné bratstvo kňazov, zvýšenú a otcovskú starostlivosť o mládež a rodinu, o rozvedených, o kňazov a seminaristov. Potom prídu tie ostatné dary, ktoré tebe i sebe vyprosujeme na príhovor našej nebeskej Matky, Sedembolestnej Patrónky Slovenska. Na väčšiu slávu Božiu, pre dobro ľudí.

Na mnogaja a blagaja ljeta, brat a otec Rudolf!



Jozef kard. Tomko








All the contents on this site are copyrighted ©.