Homília Benedikta XVI. počas nedeľnej liturgickej slávnosti

Vatikán (22. novembra, RV) - Benedikt XVI. včera dopoludnia v Bazilike sv. Petra celebroval slávnostnú sv. omšu spolu s 24 novovymenovanými kardinálmi. Počas slávnosti im odovzdal kardinálske prstene. Jeho homíliu vám ponúkame v plnom znení:


Páni kardináli,

vážení bratia v biskupskej a kňazskej službe,

drahí bratia a sestry!

Na slávnosť Krista Kráľa nám tú radosť z toho že sa môžeme zhromaždiť okolo Pánova oltáre spolu s 24 novými kardinálmi, ktorých som včera pričlenil do kardinálskeho zboru. Srdečne pozdravujem predovšetkým ich, ale tiež ďalších kardinálov a všetkých prítomných biskupov, ako i vážených predstaviteľov, pánov veľvyslancov, kňazov, rehoľníkov a všetkých veriacich, ktorí prišli z rôznych časti sveta kvôli tejto radostnej udalosti, ktorá má výrazné univerzálny charakter.

Mnohí z vás si všimli, že i predchádzajúce verejné konzistórium spojené s menovaním kardinálov, ktoré sa konalo v roku 2007, bolo slávené na vigíliu slávnosti Krista Kráľa. Uplynuli tri roky a podľa nedeľného liturgického cyklu sa po troch rokoch stretávame s rovnakými biblickými textami, ktoré patria k tejto významnej slávnosti. Je to posledná nedeľa liturgického roku a predstavuje nám v závere našho putovania víry kráľovskú tvár Krista ako Pantokratora v apside starovekej baziliky. Tato zhoda nás pozýva, aby sme hĺbke rozjímali o službe rímskeho biskupa a s ním spojenej služby kardinálov vo svetle jedinečného kráľovstva Ježiša, nášho Pána.

Prvou službou Petrovho nástupcu je služba viery. V Novom zákone sa Peter stáva „skalou“ Cirkvi nakoľko je nositeľ kréda: Cirkevné „my“ začína v mene toho, ktorý vyznal ako prvý víru v Krista, začína jeho vierou; vierou spočiatku nezrelou a „príliš ľudskou“, ktorá však po Veľkej noci dozrieva, takže je schopená nasledovať Krista až k darovaniu sebe samého; dozrieva vo viere, že Ježíš je skutočný Kráľ; že je im práve preto, že zostal na kríži, a takto dal život za hriešnikov. V evanjeliu je vidieť, ako všetci chceli od Ježiša, aby zostúpil z kríža. Vysmievajú sa mu, ale tiež sa tým snažia ospravedlniť sami seba, ako by hovorili: nie je to naša vina, že si na kríži; bola to tvoje vina, pretože kedy si bol skutočne Boží Syn, židovský Kráľ, nebol by si tam, ale zachránil by si sa a zostúpil z toho hanebného popraviska. Ak tam teda zostáváš, znamená to, že si sa mýlil a že my máme pravdu. Dráma, ktorá sa odohráva pod Ježišovým krížom je univerzálnou drámou, týka sa všetkých ľudí pred Bohom, ktorí sa zjavuje ako ten, čím je, totiž Láskou. V ukrižovanom Ježišovi je božstvo znetvorené, vyzlečené zo všetkej viditeľnej slávy, ale je prítomné a reálne. Jedine viera ho dokáže rozpoznať: Máriina viera, ktorá vo svojom srdci uchováva tiež tento posledný kameň mozaiky života svojho Syna; Ona ešte nevidí všetko, ale naďalej dôveruje  Bohu a znovu s rovnakou odovzdanosťou opakuje: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1,38). A potom je tu viera kajúci lotra: viera sotva naznačená, ale dostatočná k tomu, aby zaistila spásu: „Dnes budeš so mnou v raji“. Rozhodujúce je toto „so mnou“. Áno, to ho zachraňuje. Kajúci lotor je skutočne na kríži ako Ježíš, ale predovšetkým je na kríži spolu s Ježišom. Na rozdiel od druhého vinníka a všetkých tých ostatných, ktorí sa mu vysmievajú, nežiada po Ježišovi, aby zostúpil z kríža alebo aby mu pomohol zostúpiť z kríža. Naproti tomu žiada: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Vidí ho na kríži, znetvoreného k nepoznaniu, a predsa sa mu zveruje ako nejakému kráľovi. Kajúci lotor verí tomu, čo je napísané na tabuľke umiestenej nad Ježišovou hlavou: „Židovský kráľ“. Verí tomu a zveruje sa mu. Preto sa ihneď ocitá v „dnešku“ Boha, v raji, pretože raj je toto: byť s Ježišom, byť s Bohom.
Tu teda, drahí bratia, vysvitá jasne prvotné a základné posolstvo, ktoré nám dnes Božie slovo hovorí: mne, Petrovmu nástupcovi, a vám, kardinálom. Volá nás, aby sme boli s Ježišom ako Mária a nechceli zostúpiť z kríža, ale zostali tam s ním. Musíme to činiť z dôvodu našej služby nielen kvôli nám samotným, ale pre celú Cirkev, pre celý Boží ľud. Z evanjelia vieme, že kríž bol prvým kritickým bodom viery Šimona Petra a ostatných apoštolov. Je to zrejmé a nemohlo tomu byť inak: boli ľuďmi a mysleli „ako ľudia“; nemohli tolerovať ideu ukrižovaného Mesiáša. „Obrátenie“ Petra sa plne uskutoční, až sa zriekne snahy „zachraňovať“ Ježiša a uzná, že sám je ním zachránený. Zriekne sa snahy zachrániť Ježiša pred krížom a príjme, že je zachránený jeho krížom. „Ja som prosil za teba, aby nezanikla tvoja viera. A ty potom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov,“ (Lk 22, 32) hovorí Pán. Petrova služba plne spočíva v jeho viere. Túto vieru Ježiš ihneď od začiatku rozpoznáva ako pravý dar nebeského Otca. Táto viera však musí prejsť skrze pohoršenie kríža, aby sa stala autentickou, skutočne „kresťanskou“, aby sa stala „skalou“, na ktorej Ježiš môže vybudovať svoju Cirkev. Účasť na Kristovej vláde sa preveruje konkrétne a jedine v účasti na jeho ponížení, na jeho kríži. Tiež moja služba, drahí bratia, a tým tiež vaša, spočíva celá vo viere. Ježiš môže svoju Cirkev budovať na nás, pokiaľ v nás nachádza pravú, veľkonočnú vieru, ktorá nechce od Ježiša, aby zostúpil z kríža, ale zveruje sa jemu, ktorý je na kríži. V tomto zmysle je autentickým miestom Kristovho námestníka kríž, vytrvalosť v poslušnosti kríža.
Táto služba je ťažká, pretože nezapadá do ľudského spôsobu myslenia – do tej prirodzenej logiky, ktorá navyše zostáva neustále činnou aj v nás samotných. Toto však je a zostáva našou prvou službou, službou viery, ktorá premieňa celý život: veriť, že Ježiš je Boh, že je Kráľ práve preto, že prišiel až k tomuto bodu, pretože nás miloval až do krajnosti. A túto paradoxnú kráľovskú hodnosť musíme dosvedčovať a zvestovať ako to robil on, Kráľ; to znamená, sledovať rovnakú cestu a snažiť sa osvojiť si rovnakú logiku, logiku pokory a služby, zrna, ktoré odumiera, aby prinieslo úžitok. Pápež a kardináli sú povolaní, aby boli hlboko zjednotení predovšetkým v tomto: všetci spoločne pod vedením Petrovho nástupcu musia zostať pod vládou Krista, myslieť a konať podľa logiky kríža, čo nie je ani ľahké, ani samozrejmé. V tom musíme byť kompaktní, čo sme, pretože nás nezjednocuje nejaká idea či stratégia, ale láska ku Kristovi a jeho Duchu Svätému. Účinnosť našej služby Cirkvi, Kristovej neveste, podstatne závisí na tomto, na našej vernosti božskému kraľovaniu ukrižovanej Lásky. Na prsteni, ktorý vám dnes odovzdám ako pečať vašej snúbeneckej zmluvy s Cirkvou, je preto znázornený obraz Ukrižovaného. A z toho dôvodu odkazuje farba vášho rúcha na krv, symbol života a lásky. Kristovu krv, ktorú podľa starodávnej ikonografie zbiera Mária z prebodnutého boku Syna, zomrelého na kríži, a ktorú podľa prorockých Písiem kontempluje Ján, keď vytryskne spolu s vodou.

Drahí bratia, odtiaľto prúdi naša múdrosť: sapientia Crucis. Dôkladne o tom rozjímal svätý Pavol; prvý, kto organicky načrtol kresťanské myslenie, sústredené práve v paradoxe kríža (porov. 1 Kor 1, 18-25; 2, 1-8). V liste Kolosanom, z ktorého nám dnešná liturgia podáva kristologický hymnus, pavlovská reflexia, zúrodnená milosťou Ducha, ktorá dosahuje zarážajúci stupeň syntézy vo vyjadrení autenticky kresťanského chápania Boha a sveta, osobnej a univerzálnej spásy; a všetko je sústredené v Kristovi, Pánovi sŕdc, dejín a vesmíru: „Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosťa aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.“ (Kol 1, 19-20). Drahí bratia, sme povolaní vždycky hlásať svetu Krista, „obraz neviditeľného Boha“, Krista „prvorodený zo všetkého stvorenia,“ „počiatok, prvorodený z mŕtvych“, pretože – ako píše apoštol – „On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1, 15.18). Primát Petra a jeho nástupcu je úplne v službách tohto primátu Ježiša Krista, jediného Pána; v službe jeho kráľovstva, totiž jeho vlády lásky, aby nadišla a zavládla, obnovila ľudí a veci, premenila zem a dala rozkvitnúť pokoju a spravodlivosti.

Vo vnútri tohto plánu, ktorý presahuje dejiny a zároveň sa v nich zjavuje a realizuje, sa nachádza Cirkev, „telo“, ktorého „hlavou“ je Kristus (porov. Kol 1,18). V liste Efezanom píše svätý Pavol výslovne o vláde Krista a kladie ju do súvislosti s Cirkvou. Formuluje modlitbu chvál „nesmierne veľkej Božej moci“, ktorá vzkriesila Krista a ustanovila ho Pánom všetkého, a uzatvára: „Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“ (Ef 1, 22-23). Rovnaké slovo - „plnosť“ - ktoré patrí Kristovi, Pavol pripisuje Cirkvi skrze účasť: telo sa totiž podieľa na plnosti Hlavy. Tu, ctihodní bratia kardináli, obraciam sa tiež na vás všetkých, ktorí s nami zdieľate milosť byť kresťanmi – tu je naša radosť: totiž zúčastňovať sa v Cirkvi na plnosti Krista skrze poslušnosť kríža, mať „účasť na dedičstve veriacich vo svetle“, byť „prevedení“ do kráľovstva Božieho Syna (porov. Kol 1, 12-13). Preto žijeme v neustálom vďakyvzdaní a ani skúšky nás nepripravia o radosť a pokoj, ktoré Kristus nechal ako závdavok jeho kráľovstva, ktoré je už medzi nami a ktoré očakávame s vierou a nádejou a predovšetkým zakusujeme v láske.



Preklad: Peter Dufka