Zamyslenie na 34. nedeľu v Cezročnom období - Kristus Kráľ

Pripravil Mons. Vladimír Stahovec, rektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme
Budúca nedeľa je poslednou nedeľou liturgického roka. Od roku 1925, z iniciatívy pápeža Pia XI., je zasvätená Ježišovi Kristovi – Kráľovi. Liturgická reforma veľmi vhodne umiestnila túto slávnosť na záver liturgického roka ako zavŕšenie procesu spoznávania tajomstva Ježiša Krista, ktoré sa nám postupne odhaľuje počas jednotlivých období liturgického roka.  Takto sa liturgický rok končí nedeľou v znamení Krista Kráľa, Krista ktorý je zmyslom, vrcholom a zavŕšením histórie a času.

Titul „kráľ“ udelený Ježišovi nám azda v dnešnej dobe môže spôsobovať problém. Nakoniec sám Ježiš sa vzpieral keď ho zástupy chceli vyhlásiť za kráľa. V Jánovom evanjeliu čítame: Keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám. (Jn 6,15) Odmieta kráľovský majestát, ktorý mu ľud ponúka. Zdráha sa aj pred Pilátom, ktorý sa ho pýta: Si židovský kráľ? Ježiš mu neodpovedá priamo na jeho otázku, ale jasne mu vysvetľuje povahu svojho kráľovstva: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. A svojim učeníkom charakter svojho kráľovstva bližšie opisuje, keď im hovorí o vládcoch a kráľoch tohto sveta takto: Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. (Lk 22,25)

Evanjelium budúcej nedele nám predstavuje Krista Kráľa avšak absurdným obrazom; ako Kráľa ktorého trónom je kríž. Je vyhlásený za kráľa - svedčí o tom aj nápis nad jeho hlavou - ale nemá žiadnu moc. Naopak. V stave v akom sa nachádza je skôr symbolom bez-mocnosti.

Tu však vyvstáva otázka: Ako môže byť ten, ktorého pripočítali medzi zločincov a potupne zavesili na kríž, spasiteľom sveta. Aký zmysel má dať ľudským dejinám a životom ľudí ten, ktorý vo svojom vlastnom živote zlyhal, aspoň tomu nasvedčujú vonkajšie okolnosti v ktorých sa práve nachádza? A naozaj poprední muži národa, vojaci i zmanipulovaný a dezorientovaný dav, ho urážajú a potupujú: Iných zachraňoval, a seba samého zachrániť nemôže. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: „Som Boží Syn“. Takisto ho tupili aj zločinci, čo boli s ním ukrižovaní. (Mt 27, 42-44)

Všetky tieto ironické vyjadrenia spochybňujú mesiášsky nárok Ježiša Krista. Ak je naozaj Boží Syn mal by použiť svoju moc a zachrániť sa. Veď ako chce zachrániť iných, keď seba nedokáže? Počas celého svojho účinkovania sa Ježiš bezvýsledne snažil prekonať vo svojich súčasníkoch ideu všemohúceho a mocného Boha, ktorého sa ľudské utrpenie a smrť nemôžu dotýkať a podľa ktorej, ak má Boh zasahovať do života a histórie ľudí, má to robiť s veľkou silou a mocou.

Ježiš nám predstavuje Boha iným, novým spôsobom. Zjavuje nám Boha ako láskavého a milosrdného Otca. Otca, ktorý sa s nami delí o svoju božskú lásku a zároveň má účasť na našej ľudskej prirodzenosti zranenej slabosťami. Sv. Pavol v jednom z najkrajších hymnov Nového zákona v Liste Filipanom jasne dosvedčuje, že cesta, ktorú si zvolil Ježiš vo vzťahu k ľuďom nie je cestou prejavu moci a násilia, ale je cestou toho, ktorý si vzal prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom... Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. (Flp 2, 7-8) Toto je Ježišova kráľovská cesta, ktorá má svoj pozemský koniec na kríži, kde Ježiš prejavuje svoju kráľovskú moc a silu posledným zázrakom: zázrakom lásky a odpustenia.

Ježiš nás pozýva, aby sme ho na jeho kráľovskej ceste nasledovali. Tak ako ho nasledoval jeden z veľkých kresťanov našej doby, pastor Bonhoeffer, väznený a popravený v nacistickom koncentračnom tábore. Takto sa modlieval: Pane Ježišu, ty si bol chudobný a biedny, väzeň a opustený ako ja. Ty poznáš akí nešťastní sú ľudia. Ty zostávaš pri mne aj vtedy, keď už žiaden človek nezostane po mojom boku. Ty na mňa nezabúdaš, hľadáš ma a chceš aby som Ťa poznal a zostal s Tebou. Pane, cítim vôňu Tvojho volania a nasledujem ho, pomôž mi.

Nech nás táto modlitba veľkého teológa povzbudí v presvedčení, že Ježiš Kristus - hoci má božskú prirodzenosť nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom (Flp 2, 6), ale znížil sa k nám a stojí pri nás, aby nám preukazoval kráľovskú službu lásky, aby z nás takto budoval svoje kráľovstvo, kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja (Pieseň vďaky – O Kristovi – Kráľovi vesmíru).

Vladimír Stahovec