Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 33. nedele v Cezročnom období

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami nastávajúcej 33. nedele v Cezročnom období pripravil Juraj Vittek, duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme.

 Nachádzame sa na sklonku liturgického roka a Božie Slovo tejto 33. cezročnej nedele je poznačené literárnym štýlom, ktorý sa nazýva „apokalyptický“. Hovorí o tom, čo sa v duchovnej literatúre nazývalo novissimi, teda posledné veci, eschatológia. Čítania z knihy proroka Malachiáša, z listu svätého Pavla Solúnčanom i z evanjelia svätého Lukáša hovoria o Pánovom dni, o jeho príchode. Malachiáš hovorí, že v Pánov deň sa nastolí spravodlivosť, budú potrestaní namyslenci a páchatelia neprávosti: deň prichádza, blčí ako pec. Druhý list Solúnčanom vystríha pred pasívnym očakávaním druhého Kristovho príchodu a v očakávaní Pánovho dňa povzbudzuje k plneniu Božej vôle: Kto nechce pracovať, nech ani neje. Ježiš v stati z Lukášovho evanjelia hovorí, že jeho druhý príchod nepríde hneď. Nemáme sa plašiť, musia prísť najprv mnohé úzkosti, prenasledovania a vojny. Dôležité je povzbudenie k vytrvalosti: Ak vytrváte, zachováte si život.

Apokalyptické texty sú určitým špecifickým druhom proroctva. Vzniká dojem, že je to určitý druh textov, ktoré majú naháňať strach z budúcnosti. Apokalyptické texty pritom majú veľký súvis s prežívaním prítomných udalostí tohto sveta. Majú za cieľ pomôcť veriacemu čítať prítomnosť vo svetle budúcnosti, čítať prítomné udalosti vo svetle Boha, ktorý prichádza. Pre nás kresťanov to znamená v prvom rade čítať prítomné udalosti vo svetle prítomnosti Božieho Syna v dejinách od momentu Vtelenia. Znamená to čítať to, čo prežívame vo svetle Ježiša, ktorý prichádza. Posledné časy sa už začali v momente Vtelenia. Apokalyptické texty majú za úlohu povzbudiť vieru v prítomnosť Boha, ktorý vedie svoj ľud a víťazí jeho milujúci plán spásy. V niektorých textoch Nového Zákona vzniká dojem, že Pánov deň mal prísť veľmi skoro. Texty, ktoré nám ponúka liturgie nasledujúcej nedele, nás varujú, aby sme si nemysleli, že koniec sveta nepríde predčasne. V apokalyptických textoch nemáme vidieť iba koniec tohto sveta v absolútnom a metafyzickom zmysle, ale aj v zmysle konkrétneho jestvujúceho sveta – toho-ktorého sveta. Ježiš sa mýlil, keď povedal: „Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane.”? Myslel na koniec toho sveta, v ktorom on žil. A ten sa skončil o niekoľko rokov zničením Jeruzalema. Dejiny ponúkajú množstvo ďalších historických momentov plných hrôz a úzkostí pred definitívnym koncom sveta: nielen pád Jeruzalema v roku 70, ale aj plienenie Ríma v roku 410 a pád rímskej ríše, sťahovanie národov, vojny v stredoveku, začiatok francúzskej revolúcie v roku 1789, dve svetové vojny, komunistická totalita, alebo teroristický útok na dvojičky 11. septembra 2001… K týmto veľkým medzníkom dejín patria aj úzkosti osobných a komunitných dejín každého človeka. Máme sa učiť čítať dejiny apokalypticky. Apokalypsis znamená odhalenie niečoho skrytého. Apokalyptická literatúra vychováva veriaceho človeka k schopnosti interpretovať znamenia časov, čítať Boží plán v tom, čo práve prežíva. V apokalyptických textoch sa hovorí o „časoch úzkosti“, ktoré naznačujú všetky prenasledovania, úzkosti a ťažkosti, ktoré prežíva veriaci v rozličných historických kontextoch i v rozličných etapách jeho osobného života. Apokalyptické texty nemajú za úlohu naháňať veriacemu strach (to robia väčšinou sektárske interpretácie apokalyptickej literatúry), ale naopak, majú byť prameňom útechy a nádeje k vernosti Bohu, ktorý sa s láskou stará o svojich a ktorý ma pevne v rukách pohnuté osudy tohto sveta. Tieto texty majú aj dnes vo mne vzbudiť istotu, že moje osobné dejiny tu a teraz v kontexte môjho života a historických udalostí, sú pevne v rukách Božích a jeho láskyplného plánu spásy. A apokalyptické biblické texty nás chcú ubezpečiť, že sa nedeje nič, čo by nebolo v Božom pláne spásy, čo by nebolo súčasťou jeho osobnej láskyplnej starostlivosti o nás, čo by nebolo príležitosťou na jeho príchod. Naše očakávanie Pánovho príchodu nás nemá vytrhnúť z našej prítomnosti v histórii. Toto naše očakávanie má skôr naplniť históriu prítomnosťou Pána, ktorý prichádza.

Jedinečným historickým príkladom kresťana, ktorý zostáva verný svojmu historickému poslaniu v apokalyptických úzkostiach dejín, je kontroverzný prípad sv. Jany z Arku. Jej národ sa na sklonku stredoveku nachádzal v úzkostiach anglickej nadvlády na pokraji zrútenia svojej kultúrnej identity, plný utrpenia, chorôb a hladu. Sedliacke dievča Jana sa stáva znamením Božej prítomnosti v tomto okamihu francúzskych dejín. Jana sa stáva znamením útechy a nádeje pre svoj ľud. Jej poslanie je svetské a politické: zjednotenie Francúzska a korunovanie kráľa. Vystupuje však v autorite Kráľa Nebies, Ježiša Krista, ktorý je pánom dejín a ktorý prichádza. Aj vo svojich osobných úzkostiach a utrpeniach, ktoré končia na hranici, kde je upálená, si je istá o Božom pláne spásy, číta Boží scenár dejín opakujúc pamätné slová: „Bolo treba, aby sa to takto stalo.“ Aj v momente, keď je zajatá a opustená, si je vedomá svojho poslania na tomto svete. Kresťan sa aj vo svojej nepatrnosti stáva prorokom, svedkom Božej prítomnosti a starostlivosti, nositeľom Božieho víťazstva v dejinách prostredníctvom kríža.