Komentár Mons. Mariána Gavendu: Žiť na sekeru či eschatologická perspektíva?

Pravidelný štvrtkový komentár na tému „Žiť na sekeru či eschatologická perspektíva?“ pripravil Mons. Marián Gavedna

Príslovečné „ulej a napíš“, pohárik na zahriatie, na zdravie či zaliatie žiaľu, bezvýznamná čiarka na kuse papiera v krčmárovom pulte a po pár rokoch konfiškácia polí i strechy nad hlavou... Nepripomína to len románové a filmové námety slovenskej dediny spred sto rokov. Boli to najmä tisíce kruto pravdivých osudov. Dejiny sa opakujú, len prestrojenie sa mení. Namiesto krojov dnes chodíme zaodetí do sofistikovane ponúkaných výhodných pôžičiek a drahou krásou pozakrývanej biedy. V časoch, keď v agentúrnych službách je správa aj po desiatich minútach stará, sme prirýchlo zabudli na varovný prst gréckej zadĺženosti. Aj Grékom krčmár, oblečený do decentnej elegancie bankových expertov, písal čiarky, nechal ich užívať si, kým neprišlo vymáhanie dlhov. Diskusia sa točila o tom, od koho si požičať, kto má Grékov založiť. Málo o tom, že podobne žijú aj mnohé ďalšie krajiny, vrátane našej, na ktoré tiež skôr či neskôr príde. A najmenej o tom, že aj špirála celej svetovej ekonomiky rastie z rastúcich dlhov, že ľudstvo žije „na sekeru“. Skôr či neskôr musí prísť k rátaniu. Požičiame si od mimozemských civilizácií? Momentálne vysporiadanie sa s finančnou krízou, čiastočné pritiahnutie opaskov, mnohí odborníci považujú len za predlžovanie agónie.
Nepatrí mi zaoberať sa ekonomickou stránkou problému. Má aj náboženské pozadie. Koniec liturgického roku sprevádzajú biblické čítania na eschatologické témy. Povrchne si ich zamieňame s predpoveďami konca sveta. Eschatológia znamená naplnenie a napĺňanie je priebežný proces. Deje sa už teraz a od prežívania prítomnosti závisí aj naša budúcnosť, blízka i ďaleká. Poznáme rozšírený jav, keď si človek kompenzuje citovú vyprahlosť nadmerným sladením, stres nadmerným jedlom. Privedené do extrému, človeka to môže nanajvýš roztrhnúť, nie však naplniť. Plný žalúdok nenasýti hlad srdca ani hlad duše.
Róbert Fulghum v knihe o životných rituáloch humorne pravdivo opisuje, ako sa celý život háda so svojím zrkadlom. Dlhé roky nechcel veriť, že on, dospelý človek odvážnych plánov, v ňom vidí akési polodieťa, chlapca s vyrážkami po tvári. A už roky neverí, že na stále mladého muža plného životných plánov zo zrkadla pozerá sivovlasý starec s čoraz hlbšími vráskami. Fughum vyjadruje hlbokú pravdu a ešte hlbší konflikt. Duša, naše najhlbšie ja, ktoré si vieme živo predstaviť v jednotlivých situáciách od detstva až doteraz, je stále to isté a vždy rovnako mladé i rovnako dospelé. Mení sa len náš organizmus. Stovky časopisov, programov a veľká časť drahej reklamnej plochy ponúka, ako riešiť tento hlboký konflikt zmenou vizáže. Nemám nič proti starosti o vzhľad, ako nemožno namietať proti jedlu a dobrému zákusku. Problém je, ak ním chce človek naplniť po láske túžiace srdce a po Bohu túžiacu dušu. Čím viac sa o to človek snaží a investuje, tým väčšie prázdno tak vytvára. Tým väčšia nespokojnosť sa z neho ozýva a tým drahšiu kozmetiku, šaty či auto potrebuje. Ako pri droge, spotreba prudko vzrastá a efekt je čoraz úbohejší.
Často sa zdôrazňuje, že ekonomické problémy sú v jadre problémami morálnymi. Iste, aj otázka spravodlivosti a hodnôt tu hrá svoju rolu. No v ešte hlbšej podstate je slepá ulička, do ktorej sa ľudstvo dostáva, dôsledkom náboženskej krízy. Spotrebu a výrobu do značnej miery držala pri živote klamná snaha nasýtiť nekonečné túžby ľudského srdca a duše veľmi nestálymi vecami. To spustilo špirálu nemiernosti, v ktorej sa ako Augustín hovorí, „škaredo vrháme na hmotné veci“, delírium, potreba nakupovať viac než si možno zarobiť, na úver, na sekeru. Hmotou zdrogovaný človek nepozerá na to, čo bude zajtra. Potrebuje svoju čoraz väčšiu dávku dnes a za každú cenu. Dôsledky sú napriek komplexnosti a komplikovanosti ekonomických systémov pomerne ľahko predvídateľné: ešte dramatickejšie buď bude narastať nerovnosť medzi chudobnými a bohatými, alebo budeme umelo nafukovať ekonomickú bublinu, kým nepraskne do celkového krachu. Momentálne riešenia sa snažia oddialiť a ekonomickými opatreniami zmierniť do prázdna zameranú zadĺženosť. Tak či onak, menej či viac drasticky, bude treba telesným potrebám pritiahnuť opasok. Zostane nespokojnosť, nenávisť, ešte viac sa prehĺbi korupcia, doľahne doslovná bieda?
Eschatologické témy konca liturgického roka ponúkajú lepšie riešenie: začať napĺňať srdce a dušu. Nie unikaním do mimozemského života. Eschatológia napĺňa, zbožstvuje už pozemský život. Prekonáva priepasť medzi terajším svetom a budúcim a rozpolteného človeka napĺňa pokojom. Človek nepotrebuje čoraz viac mať, potrebuje čoraz viac objavovať. Ľudia čistého srdca vidia vo všetkých veciach Boha. Slovami Teilharda de Chardina, „božstvo vystupuje z hlbín všetkých vecí“. Tomáš Špidlík to vyjadruje podobne: „Boh sa vteľuje do sveta, ktorý reálne stvoril, pretože chce posväcovať všetko, čo existuje“. Človek nemá zážitok krásy z nakupovania obrazov ale z ich obdivu. Človek nie je bohatý, keď má veľa vecí, ale keď aj v malých veciach dokáže vidieť Boha. Bez vnútornej premeny je úsilie o ekonomickú transformáciu neúčinné: hlad človeka bude vždy väčší než možnosť nasýtiť ho.
Nachádzame sa v historicky závažnom bode. Sprevádza ho akýsi útlm, únava, obavy zo zlých tušení. Európa starne, o neproduktívnych sa nemá kto a za čo starať, ekonomika kolíše na hrane katastrofy, chudobní majú obavy ako sa postarať o to základné, bohatí cítia, že rastúce bohatstvo v nich zanecháva ešte väčšie prázdno. Tmavé pozadie. Čaká, aby na ňom zažiarilo pravé svetlo. Môže ho priniesť len viera. Právom sa čaká od tých, čo sa nazývajú veriaci. Zaznieva už z dávnych slov Jána Damascénskeho: „Ten, kto dospel na vrchol lásky, keď vyšiel zo seba a chápe neviditeľnú skutočnosť, prekonáva temnotu telesného oblaku, ktorý zahaľuje denný jas, jeho duša sa stáva jasnou a môže vnímať slnko v jeho žiare“.