Generálna audiencia Benedikta XVI.: Apoštolská cesta do Španielska
Vatikán (10. novembra, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa počas dnešnej generálnej
audiencie v Aule Pavla VI. vrátil k apoštolskej ceste do Španielska.
Drahí
bratia a sestry,
dnes by som sa chcel spolu s vami vrátiť k apoštolskej ceste
do Santiago di Compostela a do Barcelony, kam som s veľkou radosťou putoval minulý
víkend. Šiel som tam, aby som povzbudil bratov vo viere (por. Lk 22,32) – ako svedok
Vzkrieseného Krista, ako rozsievač nádeje, ktorá nezavádza ani nesklame, pretože má
pôvod v nekonečnej láske Boha ku všetkým ľuďom.
Prvou etapou bolo Santiago.
Už od uvítacieho ceremoniálu som cítil úctu a lásku, ktorú Španieli prechovávajú k
nástupcovi svätého Petra. Prijali ma naozaj vrúcne a s veľkým nadšením. V tomto svätom
pútnickom roku Compostely som aj ja, spolu s veľkým počtom ďalších ľudí, túžil putovať
do onoho slávneho chrámu. Navštívil som „Dom svätého apoštola Jakuba Väčšieho“, ktorý
pripomína každému, čo doň príde prosiť o milosť, že v Kristovi Boh prišiel na svet,
aby ho zmieril so sebou, a nie preto, aby ľuďom pripísal ich viny.
V impozantnej
kompostelskej katedrále, keď som s dojatím tradičným spôsobom objal svätého Jakuba,
myslel som na to, ako je toto gesto prijatia a priateľstva zároveň vyjadrením túžby
počúvať apoštolove slová a zapojiť sa do jeho misijného diela. Je silným výrazom vôle
stotožniť sa s jeho posolstvom, ktoré nás z jednej strany zaväzuje, aby sme boli
vernými správcami dobrej zvesti, ktorú apoštoli ohlasovali bez toho, žeby podľahli
pokušeniu ju meniť, skracovať alebo prispôsobovať iným záujmom, a na druhej strane
každého z nás premieňa na neúnavných ohlasovateľov viery v Krista, prostredníctvom
slova a svedectva vlastného života vo všetkých spoločenských oblastiach.
Keď
som videl to veľké množstvo pútnikov, čo prišli na slávnostnú svätú omšu, ktorú som
celebroval v Santiagu, premýšľal som nad tým, aký dôvod vedie všetkých týchto ľudí
k tomu, aby opustili svoje každodenné povinnosti a vydali sa na púť pokánia do Compostely,
na cestu, ktorá je dlhá a často veľmi namáhavá: je to túžba vojsť do svetla Kristovho,
ktorá sa ukrýva hlboko v ich srdciach, i keď ju niekedy nedokážu celkom vyjadriť slovami.
Vo chvíľach, keď sa cítia stratení, keď tápajú, keď prežívajú ťažkosti, ale tiež v túžbe
posilniť svoju vieru a žiť ju dôslednejším spôsobom, sa pútnici smerujúci do Compostely
vydávajú na náročnú cestu obrátenia ku Kristovi, ktorý na seba vzal naše slabosti,
hriechy ľudstva a trápenia sveta, a zaniesol ich tam, kde nad nimi už zlo nemá moc,
kde svetlo dobra prežaruje všetky veci. Je to zástup tichých pútnikov prichádzajúcich
zo všetkých strán sveta, ľudí, ktorí znovu objavujú starobylú kresťanskú tradíciu
putovaní, prechádzajúc mestami hlboko preniknutými katolíckou vierou.
V tejto
slávnostnej Eucharistii, ktorú sme spolu s mnohými veriacimi prežili veľmi intenzívne
a zbožne, som prosil o to, aby všetci, čo prídu na púť do Santiaga, dostali dar stať
sa opravdivými svedkami Krista. Toho Krista, ktorého objavili na rázcestiach chodníkov
vedúcich do Compostely. Modlil som sa, aby si pútnici kráčajúci po stopách mnohých
svätcov, ktorí v priebehu storočí absolvovali „púť svätého Jakuba“, uchovali opravdivý
náboženský, duchovný a kajúci zmysel tejto púte, a nenechali sa stiahnuť banálnosťami,
rozptýleniami či povrchnosťou módnych tendencií. Toto putovanie, križovatka ciest,
ktoré brázdia obrovské územia a vytvárajú jednu veľkú sieť tiahnucu sa z Pyrenejského
polostrova do celej Európy, vždy bolo a stále je miestom stretnutia mužov a žien z najrozličnejších
častí sveta, spojených hľadaním viery a pravdy o sebe samých. Je hlbokým prameňom
zdieľania skúseností, bratstva a solidarity.
A práve viera v Krista
dáva zmysel Compostele, duchovne výnimočnému miestu, ktoré aj vo svojich dnešných
formách a perspektívach zostáva dôležitým orientačným bodom na mape Európy. Treba
udržať a posilniť otvorenosť pre to, čo nás presahuje, teda viesť plodný dialóg medzi
rozumom a vierou, medzi politikou a náboženstvom, medzi ekonómiou a etikou – a to
nám umožní vybudovať Európu, ktorá vo vernosti svojim neodmysliteľným kresťanským
koreňom dokáže naplno uskutočniť svoje povolanie a poslanie vo svete. A tak, s istotou
o veľkých možnostiach európskeho kontinentu a s dôverou v jeho nádejnú budúcnosť,
pozval som Európu, aby sa čoraz viac otvárala pre Boha, a tak napomáhala perspektívam
autentického, solidárneho a úctivého dialógu s národmi a civilizáciami ostatných kontinentov.
V nedeľu som potom v Barcelone posvätil chrám Svätej Rodiny a vyhlásil
ho za Baziliku Minor. Keď som obdivoval veľkoleposť a krásu tohto chrámu, ktorá priam
pozýva zdvihnúť zrak a dušu do výšky, k Bohu, spomenul som si na ohromné náboženské
stavby – na stredoveké katedrály, ktoré tak hlboko poznačili dejiny aj podobu veľkých
európskych miest. Toto nádherné dielo, veľmi bohaté na náboženské symboly, vzácnym
spôsobom spájajúce rozličné formy, úžasné v hre svetiel a farieb – takmer akoby jedna
obrovská kamenná socha – je plodom hlbokej viery, duchovnej citlivosti a umeleckého
talentu Antonia Gaudího. Pripomína nám skutočný chrám, miesto pravého kultu, nebo,
kam Kristus vstúpil, aby sa nás pred Bohom zastával (por. Hebr. 9,24). Geniálny architekt
v tomto vznešenom chráme dokázal obdivuhodne vyjadriť tajomstvo Cirkvi, ktorej veriaci
sú do nej krstom vložení ako živé kamene na budovanie duchovnej stavby (por. 1 Pt
2,5).
Kostol Svätej Rodiny Gaudí premyslel a naplánoval ako jednu veľkú
katechézu o Ježišovi Kristovi, ako chválospev na Stvoriteľa. V tejto ohromnej stavbe
dal svoju genialitu do služieb kráse. Jeho výnimočný cit pre symbolické vyjadrenia
umeleckých foriem a motívov, ako aj pre sochárske, architektonické a technické inovácie,
pripomína najvyšší Prameň všetkej krásy. Slávny architekt toto dielo pokladal za misiu,
do ktorej zapojil celú svoju osobnosť. Od okamihu, keď prijal úlohu výstavby tohto
chrámu, sa jeho život hlboko zmenil. Začal sa veľmi intenzívne modliť, postiť a žiť
v chudobe, čím dával najavo potrebu duchovne sa pripraviť, aby dokázal prostredníctvom
materiálnych vecí vyjadriť nepreniknuteľné tajomstvo Boha. Možno povedať, že zatiaľ
čo Gaudí pracoval na stavbe katedrály, Boh v jeho vnútri budoval duchovný chrám (por.
Ef 2,22), posilňujúc ho vo viere a posúvajúc ho stále viac k dôvernému vzťahu s Kristom.
Inšpiráciu hľadal v prírode, v diele Stvoriteľa. S vášňou sa ale venoval aj štúdiu
Písma a liturgie. Vďaka tomu dokázal v srdci mesta vybudovať stavbu hodnú Boha, a teda
zároveň hodnú i človeka.
V Barcelone som navštívil aj dielo „Nen Déu“,
stáročnú iniciatívu miestnej arcidiecézy, ktorá sa s profesionalitou a láskou stará
o hendikepované deti a mládež. Ich životy majú v Božích očiach veľkú cenu. Neustále
nás pozývajú, aby sme vystúpili z nášho egoizmu. V tomto dome som bol svedkom radosti
a hlbokej, nepodmienenej lásky františkánskych sestier Najsvätejších Sŕdc, taktiež
obetavej práce lekárov, vychovávateľov a mnohých ďalších zamestnancov i dobrovoľníkov,
ktorí sa chvályhodne venujú tejto inštitúcii. Požehnal som základný kameň nového domu
pre toto dielo, v ktorom všetko hovorí o dobročinnej láske, o úcte k človeku a o jeho
dôstojnosti, a tiež o hlbokej radosti, pretože ľudská bytosť tu má cenu pre to, čím
je, a nie preto, čo dokáže.
V Barcelone som sa intenzívne modlil za
rodiny, ktoré sú živými bunkami a nádejou spoločnosti i Cirkvi. Pamätal som aj na
tých, čo trpia v týchto časoch ťažkých ekonomických problémov. Myslel som tiež na
mladých, ktorí ma počas celej návštevy v Santiagu a v Barcelone sprevádzali svojím
entuziazmom a radosťou, aby objavili krásu, hodnotu a vážnosť manželstva, v ktorom
muž a žena vytvárajú rodinu. Rodinu, ktorá so štedrosťou prijíma život a sprevádza
ho od počatia až po prirodzený koniec. Všetko, čo sa robí pre podporu manželstva a rodiny,
pre pomoc najbiednejším, všetko, čo pozdvihuje veľkosť človeka a jeho neporušiteľnú
dôstojnosť, prispieva k zdokonaleniu spoločnosti. Žiadne úsilie v tomto zmysle nie
je márne.
Drahí priatelia, ďakujem Bohu za intenzívne dni, ktoré som
prežil v Santiagu di Compostela a v Barcelone. Chcem sa znovu poďakovať španielskemu
kráľovskému páru, astúrskym kniežatám, a všetkým štátnym predstaviteľom. Ešte raz
sa s vďakou a láskavosťou obraciam na drahých bratov arcibiskupov dvoch spomínaných
chrámov a tiež na ich spolupracovníkov. Rovnako aj na všetkých, ktorí sa štedro pričinili
o to, aby moja návšteva týchto dvoch nádherných miest priniesla ovocie. Boli to nezabudnuteľné
dni a zostanú hlboko vtlačené do môjho srdca! Predovšetkým dve eucharistické slávenia,
tak dôsledne pripravené a intenzívne prežité všetkými veriacimi, tiež vďaka spevom
vybraným z veľkej hudobnej tradície Cirkvi ako aj z geniálnej tvorby moderných autorov:
boli pre mňa zdrojom skutočnej vnútornej radosti. Nech Boh odplatí všetkým, ako to
len on sám vie. Najsvätejšia Božia Matka a svätý apoštol Jakub nech naďalej sprevádzajú
svojou ochranou ich životy. Na budúci rok, ak Boh dá, pôjdem znovu do Španielska,
do Madridu, na Svetový deň mládeže. Už teraz zverujem do vašej modlitby túto dôležitú
iniciatívu, aby sa pre mnohých mladých stala príležitosťou na rast vo viere.