Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Margaréta z Oingt
Vatikán (3. novembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes v Aule Pavla VI. vo Vatikáne
predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu: Drahí bratia a sestry,
Margaréta z Oingt, o ktorej by som dnes rád hovoril, nás uvádza do kartuziánskej
duchovnosti inšpirovanej evanjeliom, podľa spôsobu akým ho žil a predkladal svätý
Bruno. Nepoznáme presný dátum jej narodenia, odhaduje sa, že to mohlo byť okolo roku
1240. Margaréta pochádza zo starobylej, mocnej a vznešenej lyonskej rodiny Oingtovcov.
Vieme, že jej matka sa tiež volala Margaréta a že mala dvoch bratov – Alojza a Giuscarda,
a tri sestry – Katarínu, Izabelu, a Agnesu. Posledná z nich ju neskôr nasledovala
do kartuziánskeho kláštora a nastúpila po nej ako priorka.
O jej detstve
veľa nevieme, ale z jej spisov možno usudzovať, že bolo pokojné, prežité vo vrúcnom
rodinnom prostredí. Keď totiž hovorí o nekonečnej Božej láske, na jej opis používa
mnoho obrazov z rodinného prostredia – vzťahujúcich sa najmä na postavy otca a matky.
V jednej zo svojich meditácií sa modlí takto: „Najsladší Pane, keď myslím na tie zvláštne
milosti, ktoré si mi daroval – predovšetkým na to, ako si ma opatroval od môjho detstva
a ako si ma zachránil pred nebezpečenstvami tohto sveta, ako si ma povolal k tvojej
svätej službe a ako si sa postaral o všetky veci, ktoré som potrebovala – či už to
bolo jedenie, pitie, oblečenie alebo obuv – to všetko si mi tak zabezpečil, že nemôžem
inak, než vidieť za tým tvoje veľké milosrdenstvo“ (Margherita d´Oingt, Scritti
spirituali, Meditazione V, 100, Cinisello Balsamo 1997, str. 74).
Z jej
meditácií môžeme tiež vyčítať, že na Pánovo povolanie vstúpila do kartuziánskeho kláštora
v Poleteins, zanechajúc všetko a zasvätiac sa náročným rehoľným pravidlám, aby sa
celkom odovzdala Pánovi a navždy s ním aj zostala. Píše: „Sladký Pane, opustila som
svojho otca a svoju matku, svojich súrodencov a všetky veci tohto sveta pre tvoju
lásku; je to však veľmi málo, pretože bohatstvá tohto sveta sú len pichľavé ostne;
a kto ich vlastní priveľa, bude nešťastný. A preto si myslím, že som neopustila nič,
len utrpenie a biedu; ale ty vieš, sladký Pane, že keby som mala tisíc svetov a mohla
si s nimi robiť, čo sa mi zachce, všetko by som to opustila pre tvoju lásku; a keby
si mi dal všetko, čo je tvoje na nebi i na zemi, nebola by som spokojná, kým by som
nezískala teba samého, pretože ty si život mojej duše, nemám ani nechcem iného otca
alebo matku než teba. (ibid., Meditazione II, 32, str. 59).
Ani o
jej živote v kartuziánskom kláštore nemáme veľa údajov. Vieme, že v roku 1288 sa stala
priorkou a zostala ňou až do svojej smrti 11. februára 1310. V jej spisoch, čo sa
týka duchovného napredovania, nenachádzame žiadne „zlomové body“. Celý svoj život
vníma ako očistnú púť, ktorá ma za cieľ úplné prispôsobenie sa Kristovi. Kristus je
knihou, ktorú treba každý deň vpisovať, ba priam vrývať do vlastného srdca a do života
– na prvom mieste jeho spásonosné utrpenie. V diele Speculum Margaréta hovorí
o sebe v tretej osobe a zdôrazňuje, že vďaka Pánovej milosti „vyryla do svojho
srdca svätý život, ktorý Boh Ježiš Kristus prežil na zemi, jeho dobré príklady a jeho
náuku. Tak hlboko vložila sladkého Ježiša Krista do svojho srdca, že sa jej takmer
zdalo, akoby stál pri nej a v ruke držal knihu, aby ju vyučoval“ (ibid., I,
2-3, str. 81). „V tejto knihe našla zapísaný život, ktorý Ježiš Kristus prežil na
tejto zemi, od svojho narodenia až po Nanebovstúpenie“ (ibid., I, 12, str.
83).
Každý deň, hneď od rána, sa Margaréta venuje štúdiu tejto knihy. A keď
sa s ňou dobre oboznámi, začne čítať v knihe svedomia, ktoré jej odhaľuje všetky neúprimností
a lži vlastného života (por. ibid., I, 6-7, str. 82); píše o sebe, aby pomohla
iným, aby vo svojom srdci hlbšie uložila milosť Božej prítomnosti, aby jej život bol
každý deň poznačený stretnutím s Ježišovým slovom a s jeho skutkami, s Knihou jeho
života. To preto, aby sa Ježišov život hlbokým a trvalým spôsobom vtlačil do jej
duše – až tak hlboko, aby jeho knihu mohla vnímať zvnútra, ba dokonca, aby mohla kontemplovať
samotné tajomstvo Najsvätejšej Trojice (por. ibid., II, 14-22; III, 23-40,
str. 84-90).
Prostredníctvom svojich spisov nám Margaréta ponúka pohľad na
svoju duchovnosť, umožňuje nám spoznať niektoré črty jej spirituality a vodcovských
schopností. Je to veľmi vzdelaná žena, pravidelne píše po latinsky, teda jazykom vzdelancov,
ale píše aj rodnou provensálskou francúzštinou (čiže arpitánštinou, pozn. prekl.)
čo je samo o sebe raritou: jej spisy sú jednými z prvých, ktoré boli napísané v tomto
jazyku. Jej život je plný mystických zážitkov: opisuje ich s jednoduchosťou, ktorá
umožňuje nahliadnuť do nevýslovného Božieho tajomstva, zdôrazňuje však aj ohraničenosť
rozumu a nedostatočnosť ľudského jazyka na jeho adekvátne vyjadrenie. Jej osobnosť
je priamočiara, jednoduchá, otvorená, plná citovej vľúdnosti, mimoriadne vyrovnaná
a schopná jasne rozlišovať i vstupovať do hĺbky ľudského ducha; je schopná spoznať
jeho ohraničenia a nejasnosti, ale aj jeho túžby – to napätie, ktorým je duša hnaná
k Bohu. Má výrazné vodcovské schopnosti. Hlboký duchovný mystický život dokáže spájať
so službou sestrám a spoločenstvu. V tomto zmysle je dôležitý odsek jedného listu,
ktorý napísala svojmu otcovi: „Môj drahý otče, chcem vám povedať, že som tak zaneprázdnená
starosťami nášho domu, že nemám čas sa venovať ani dobrým myšlienkam; mám toľko práce,
že neviem, čo skôr. Nezožali sme obilie v siedmom mesiaci a naše vinice poničila búrka.
Okrem toho, kostol je v tak strašnom stave, že ho musíme aspoň čiastočne obnoviť“
(ibid., Lettere, III, 14, str. 127).
Jedna kartuziánska sestra takto
opisuje Margarétu: „Jej skutky prezrádzajú obdivuhodnú osobnosť plnú živej múdrosti,
túžiacu po premýšľaní a zároveň obdarenú mystickými milosťami: jedným slovom, je to
svätá a múdra žena, ktorá s humorom dokáže prejavovať svoju duchovnú láskavosť“ (Una
Monaca Certosina, Certosine, in Dizionario degli Istituti di Perfezione,
Roma 1975, zv. 777). V dynamike mystického života Margaréta zhodnocuje svoje prirodzené
city očistené milosťou ako výborné prostriedky pre hlbšie pochopenie, ale aj ochotnejšie
a zanietenejšie napomáhanie Božieho pôsobenia. Dôvodom je tá skutočnosť, že ľudská
osoba bola stvorená na Boží obraz, a preto je povolaná vytvárať s Bohom nádhernú jednotu
lásky, odpovedajúc na jeho podnety a iniciatívu.
Trojjediný Boh, Boh – Láska,
ktorá sa dáva spoznať v Kristovi, ju fascinuje a Margaréta prežíva vzťah hlbokej lásky
s Pánom. Vníma však aj ľudský nevďak a zlobu, ktorá siaha až k protirečeniu kríža.
Hovorí, že Kristov kríž sa podobá na pôrodný stôl. Ježišova bolesť na kríži je podobná
bolestiam rodiacej matky. Píše: „Matka, ktorá ma nosila v lone, musela trpieť jeden
deň alebo jednu noc, aby ma priviedla na svet, ale ty, drahý Pane, ty si sa pre mňa
trápil nie jednu noc či jeden deň, ale celých tridsať rokov (...); ako veľmi si pre
mňa trpel celý svoj život! A keď prišiel okamih narodenia, tvoje trápenie sa stalo
tak bolestným, že tvoj svätý pot stekal po tele ako kvapky krvi a padal na zem“ (ibid.,
Meditazione I, 33, str. 59).
Margaréta, premýšľajúc nad rozprávaniami
o Ježišovom utrpení, kontempluje jeho bolesti s hlbokým súcitom: „Položili ťa na tvrdé
lôžko kríža tak, že si sa nemohol hýbať ani otočiť, nemohol si pohnúť svojím telom
– ako človek, ktorý trpí ohromnou bolesťou, lebo si bol celkom rozpätý na kríži, pribitý
klincami.... tvoje svaly a žily boli roztrhané... Avšak všetky tieto bolesti ti ešte
nestačili; chcel si, aby tvoj bok prerazili kopijou tak kruto, že tvoje poslušné telo
zostalo zdrásané a zmučené; a tvoja prevzácna krv sa vyrinula von celou silou, takmer
ako veľký, široký potok“. Mysliac na Máriu, hovorí: „Niet divu, že kopija, ktorá prerazila
tvoje telo, vnikla aj do srdca tvojej slávnej matky, ktorá ťa s toľkou láskou podopierala
(...) veď tvoja láska prevyšovala všetky ostatné“ (ibid., Meditazione II, 36-39.42,
str. 60n).
Drahí priatelia, Margaréta z Oingt nás pozýva, aby sme sa každodenne
zamysleli nad životom plným bolesti a lásky, nad životom Pána Ježiša a jeho Matky,
Márie. Tu je naša nádej, zmysel našej existencie. Z kontemplovania Kristovej lásky
získavame silu a radosť, aby sme aj my dokázali odpovedať rovnakou láskou a zároveň
vkladali náš život do služby Bohu a blížnym. S Margarétou hovoríme: „Drahý Pane, všetko,
čo si urobil pre lásku ku mne a k celému ľudstvu, ma volá k tomu, aby som ťa miloval,
ale spomienka na tvoje najsvätejšie utrpenie mi dodáva mojej snahe o lásku k tebe
nevídanú silu. A preto sa mi zdá (...) že som našla to, po čom som tak veľmi túžila:
nemilovať nič iné, než teba, v tebe a pre tvoju lásku“ (ibid., Meditazione
II, 46, str. 62).
Na prvý pohľad sa nám postava tejto stredovekej kartuziánky,
ako aj celý jej život a myšlienky, môžu zdať veľmi vzdialené, ďaleké nášmu životu,
nášmu myšlienkovému svetu a konaniu. Ak sa však pozrieme na to, čo je v živote naozaj
podstatné, všimneme si, že nám má čo povedať a že jej príklad je dôležitý aj pre nás.
Počuli
sme, že Margaréta uvažovala o Pánovi ako o knihe, pozerala sa na neho a vnímala
ho ako zrkadlo, v ktorom sa odráža jej vlastné svedomie. A z tohto zrkadla vstúpilo
do jej života svetlo: dovolila Kristovmu slovu a jeho životu vstúpiť do vlastného
bytia a nechala sa nimi premeniť: jej svedomie bolo prežiarené, našlo správne kritériá
i svetlo a očistilo sa. Práve toto potrebujeme aj my: nechať vstúpiť Kristove slová,
jeho život a svetlo do nášho svedomia, aby bolo prežiarené, aby pochopilo, čo je dobro
a čo zlo – aby sa naše svedomie osvietilo a očistilo. Neporiadok nie je len uliciach
sveta. Existuje aj v našich svedomiach a v našich dušiach. A len Pánovo svetlo, jeho
sila a jeho láska nás môžu očistiť a nasmerovať na správnu cestu. Nasledujme preto
svätú Margarétu v tomto pohľade na Ježiša. Čítajme v knihe jeho života, nechajme sa
osvietiť a očistiť, aby sme sa naučili ako správne žiť. Ďakujem.