Spomienka na všetkých verných zosnulých

Na slávnosť Všetkých svätých nadväzuje Spomienka na všetkých verných zosnulých – ľudovo nazývaná Dušičky.

Pôvod tejto spomienky siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Cluny sv. Odilo nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, aby sa po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa vyzváňalo na zvonoch a modlilo sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná sv. omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín. Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.

I. Sväté písmo a teológia

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46). Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu – zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12,58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12,31-32). Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: „...dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. (1 Kor 3,13-15). Podľa výkladu sv. Ambróza treba chápať tieto slová v tom zmysle, že po smrti bude ešte možnosť očistenia od trestov za zlé činy človeka.

Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba.

2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. Tam si totiž nemôžu sami pomôcť. Pomáhať im môžeme svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch 1.- 8. novembra pre nich získať. Očistec je podobný pekelným mukám, no existuje v ňom - na rozdiel od pekla - radostná nádej, že po odtrpení všetkých trestov s istotou nasledujú nebeské radosti. Duše trpiace v očistci označujeme ako Cirkev trpiacu.

Očistec môžeme definovať ako miesto - alebo presnejšie stav - očisťovania. V očistci sú tie duše, ktoré zomreli v stave milosti posväcujúcej, teda bez ťažkého hriechu. Každý spáchaný hriech má totiž následok – trest, ktorý si musíme odtrpieť. Duše, ktoré sú v očistci, síce majú odpustené hriechy, no v očistci si musia odpykať následky za hriechy, teda tresty. Podľa sv. Tomáša Akvinského aj ten najmenší trest v očistci je väčší ako najväčšie utrpenie tu na zemi. Znášaním týchto trestov sa duša očisťuje. Každá duša po smrti nesmierne túži po Bohu. A hlavný trest v očistci spočíva v tom, že Ho nemôže uvidieť, hoci by veľmi chcela. Ďalší trest je v tom, že má výčitky voči sebe samej, pretože tento stav si privodila sama svojimi pokleskami. Okrem toho sa hovorí v teológii aj o treste zmyslov. O tom nevieme nič určité, takisto aj o dĺžke a intenzite trestov sa nevieme presne vyjadriť. Časť trestov si môžeme odtrpieť už tu na zemi trpezlivým znášaním ťažkostí. Okrem toho existujú tzv. plnomocné odpustky, ktorými môžeme dosiahnuť úplné odpustenie trestov. V čase od 1.-8. novembra môžeme tieto odpustky získať výlučne pre duše v očistci. Ak ich niektorá duša na náš príhovor získa, ide rovno do neba.

Očistec je miestom konfrontácie s absolútnou Pravdou. Očistec je však zároveň miestom stretnutia s absolútnou Láskou. S Láskou, ktorá nás miluje v pravde nášho života. S Láskou, ktorá je ochotná trpieť za nás a s nami.

II. Odpustky

Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: sv. spoveď (krátko predtým alebo potom), sv. prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Sv. otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Okrem toho ako vo všeobecnosti treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému. Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa.

Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a aspoň mysľou sa pomodlí za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. do 8. novembra. Treba splniť aj ďalšie obvyklé podmienky.

(Direktórium 2005. Liturgická komisia KBS. Trnava. SSV. 2003)

III. Zamyslenie

V dnešný deň sa nám ponúka zamyslenie nad smrťou ako nad dobrom. I keď nám Písmo Sväté hovorí o smrti ako o treste za to, že človek porušil zákaz jedenia zo stromu poznania dobra a zla v Raji, a v Knihe Múdrosti dokonca nachádzame verše, ktoré hovoria, že „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých“ a „smrť prišla na svet skrze diablovu závisť“, predsa platí, že od okamžiku, keď Ježiš svojou smrťou našu smrť premohol, stáva sa biologická smrť človeka priestorom, v ktorom sa stretá s Bohom. Ježiš ako Boh i človek zároveň vstúpil do reality ľudskej smrti a dal jej iný význam svojím Vzkriesením.

Ľudská smrť je však aj dobrodením. Prečo tak môžeme povedať? Ona je dobrodením od okamihu prvotného hriechu. Písmo Sväté v knihe Genezis hovorí, že keď prvý človek zhrešil a v jeho tele i v duši sa objavilo mnoho deformácií (napr. rozum sa mu zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu, otvorili sa mu oči pre žiadostivosť, v jeho živote sa objavili psychické trápenia i fyzické choroby a utrpenie), vtedy, ako sa píše v knihe Genezis, Boh vyhnal človeka z Raja a dokonca postavil anjelov – cherubínov, aby strážili vchod do Raja, aby sa človek nemohol dostať ku stromu života. Keď povrchne čítame tento text, môžeme mať pocit, že Boh nám nedopraje, aby sme žili večne. Ale keď sa lepšie nad tým zamyslíme, zistíme, že i v tom je prejav Božieho milosrdenstva a súcitu voči hriešnemu človeku: spočíva v tom, že Boh nechcel a nechce, aby človek zostal naveky v stave svojej narušenosti.

Na tento svet sa rodíme „bezbožní a bezmocní“. Podľa slov Písma žijeme vo „vyhnanstve ďaleko od Pána“. Naozajstné Dobro, ktorým je Boh, sme ešte nezažili a neskúsili, preto ani sami od seba a zo seba nevieme byť dobrí. Sv. Pavol v liste Korinťanom takto vidí našu ľudskú situáciu: „Veď vieme, že keď sa tento stánok - náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi.“ Uvedomme si - obzvlášť v týchto novembrových dňoch – tieto skutočnosti, spomínajme na svojich blízkych zosnulých, vyprosujme im večné odpočinutie a my sami prežívajme dni, ktoré nám Pán doprial, aby sme sa aj my – keď nás Pán povolá – mohli spolu s nimi (a so všetkými) v radosti spočinúť v Božom náručí. -ľr-