Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Byť svetlom

Komentár pripravil hovorca Konferencie biskupov Slovenska
O pár dní budeme, drahí poslucháči, prežívať opäť sviatky svätosti. Svätosti tých, ktorí svoj zápas už vybojovali a uspeli. A takisto sviatok, ktorý pomáha všetkým nám, ktorí sa o svätosť usilujeme. Pred niekoľkými týždňami postavila Cirkev na oltár mladé dievča. Pri jej vyhlásení za blahoslavenú boli aj jej rodičia. Skôr, ako zomrela vo svojich 18 rokoch na rakovinu, prežívala Chiara dlhý čas bolesti v kruhu svojich rodičov a priateľov. Na príbeh mladej Chiary sa pamätám. Po jej smrti som začal študovať v Taliansku. V mojom archíve som našiel spracovaný jej príbeh i fotografie. Rád sa oň niekoľko dní pred sviatkom Všetkých Svätých s vami podelím. "Ahoj, mama. Buď šťastná, lebo ja som..."- to boli posledné slová mladej Chiary Badano, 18 ročnej sympatickej dievčiny, ktorá zomrela v roku 1990. Za sebou nechala žiarivú stopu, ktorá neprestáva žiariť a rozdávať pokoj, nádej a odvahu tisíckam ďalších. Jej skromný hrob je stále navštevovaný jej priateľmi i ľuďmi, ktorí hľadajú silu ísť ďalej. Jej príbeh je príbehom, ktorý vyzýva človeka uznať svoje hranice a svoju neschopnosť dať na všetko odpoveď. Chiara sa narodila 29 októbra 1971 v Savone. Jej rodičia na ňu čakali 11 rokov. Nečudo, že ju prijali s neopísateľnou radosťou. Chiara prežíva šťastné detstvo. Svedčia o tom jej školské zošity plné poznámok a žasnutia nad novými objavmi. Neskôr stretáva hnutie Focoláre. Jej život sa stáva neustálym rozdávaním. "Žil v nej Boh"- spomínajú na jej svedectvo priatelia. Chiara prežíva život ako každý iný mladý človek- pizzéria, bar, zábava. Miluje karneval. No napriek tomu všetci cítia, že dokáže dať niečo viac. Potvrdzujú to aj jej rodičia, ktorí sa pri nej učia žiť Evanjelium. "Naše manželstvo"- hovorí mama Mária Tereza, "sa začalo vlastne až vtedy, keď sme stretli Krista." V živote však prichádzajú i skúšky. Medzi veľké sklamania je nezvládnutie skúšok na gymnáziu. Opakovanie ročníka berie veľmi ťažko. Tá najväčšia skúška ju však ešte len čaká.
Chiara má 16 rokov, keď pocíti pri tenise prudkú bolesť v ramene. Lekári bolesti nevenujú pozornosť. Bolesť však pretrváva a stáva sa neznesiteľnou. Lekári zistia rakovinu. Snažia sa to postupne rodičom vysvetľovať. "Mysleli sme, že sa zbláznime"- hovorí mama," jediná dcéra. Po prvých okamihoch temnoty sme sa vrhli do náručia Boha." Chiara ešte nič nevie. Odchádza však do Turína, aby tu začala chemoterapiu. Vtedy i ona pochopila. Neplače, nerebeluje. Zatvorí sa do hlbokého mlčania. Po niekoľkých hodinách zavolá mame: "Neboj sa mami, dostanem sa z toho, som mladá." Nádor však nemilosrdne pokračuje. Zasiahol chrbticu a je potrebný ďalší zákrok. Výsledky sú však sklamaním. Bolesti narastajú a stávajú sa nevydržateľnými. Chiara už takmer ani neustojí na nohách. Napriek tomu odmieta všetky utišujúce lieky. Lekári sú ohúrení jej odvahou. "Napriek ukrutným bolestiam nechcela morfium a keď pochopila, že liečenie je zbytočné, prijala to s neskutočnou vyrovnanosťou."- spomína jej ošetrujúci lekár. Priateľom sa zverí: "Je dôležité, aby som mohla plniť Božiu vôľu. Mala som svoje plány, ale Boh pripravil pre mňa niečo iné...Ak to chceš ty, Ježišu chcem to i ja"- hovorí vo svojej bolesti dievčina, ktorá nechcela o Bohu hovoriť, chcela o ňom svedčiť svojim životom. Mama, otec a dcéra začínajú spoločný výstup na Kalváriu, ktorý ich ešte viac stmeľuje. "Chiara, teraz sa mi stávaš ty matkou, ako to tu vydržím bez teba?"- prihovára sa matka Chiare. "Neboj sa. Keď tu už nebudem, ďalej nasleduj Boha a uvidíš, že ti dá silu, aby si dokázala ísť ďalej." Chiara vo svojom utrpení nezostáva sama. Osobne ju navštívi Chiara Lubich i miestny biskup Mons. Maritano, ktorý je jej častým hosťom. "Bola ako iní mladí ľudia nadšení Evanjeliom. Starala sa o potreby iných... Bolo v nej cítiť prítomnosť Ducha Svätého, ktorý jej dal silu milovať Boha svojim spôsobom. Darovala nám všetkým skúsenosť viery, ktorá je zriedkavá."- spomína biskup.
"Je nemožné, aby niekto, kto v posledných týždňoch navštívil Chiaru, neveril v Raj."- hovorí mama. "Hovorila o ňom s jasným presvedčením ako o mieste, kam odchádza a kde nás všetkých bude čakať spolu s Máriou." V posledných dňoch už takmer nemohla hovoriť. No i napriek tomu ruka v ruke s mamou pripravuje posledné chvíle. Vyberie si šaty, ktoré si naposledy oblečie. Mame opakuje: "Mama, keď ma budeš pripravovať na posledný odpočinok, nesmieš plakať. Musíš si stále opakovať- teraz už Chiara vidí Ježiša." Potom pozve všetkých priateľov. Každému podá ruku. To gesto vyjadrí viac ako slová. Nebojí sa smrti. Jej "ženích", ako ho viac krát nazvala vo svojom diári počas choroby, si po ňu prišiel 7 októbra. Jej rodičia s plačom v hrdle pokľaknú pri jej posteli a spolu recitujú Verím v Boha... A hneď potom Te Deum ako vďaku Bohu za dar, ktorý im Boh daroval v ich dcére.
Chiara odišla do svojho nového domova, no jej prítomnosť pri rodičoch, priateľoch a známych dáva mimoriadnu silu všetkým, ktorí trpia. Jej život vlieva mnohým nádej a dôveru!
Jeden z príbehov svätosti. Je dôkazom toho, že svätosť je tu pre všetkých. Dokonca i pre tých, ktorí v škole prepadnú, či chodia v rifliach do baru.

Jozef Kováčik