Posolstvo Božiemu ľudu pri príležitosti ukončenia zasadania Mimoriadnej biskupskej synody pre Blízky východ

Rubrika venovaná Posolstvu Božiemu ľudu pri príležitosti ukončenia zasadania Mimoriadnej biskupskej synody pre Blízky východ:
Počas dvoch týždňov, od 10. do 24. októbra 2010, katolíci Blízkeho východu boli v centre pozornosti Cirkvi. Všetci ich biskupi boli zhromaždení v Ríme na Mimoriadnej biskupskej synode pre Blízky východ. Blízky východ je oblasť, v ktorej sú kresťania menšinou, v niektorých krajinách naozaj veľmi malou a pozbavenou akéhokoľvek politického a sociálneho vplyvu. Situácia vojny alebo stáleho napätia nahlodáva nádej v lepšiu budúcnosť a ženie k emigrácii. Je to ale aj oblasť, v ktorej sa zrodilo kresťanstvo, kde má korene a prastarú tradíciu a mimoriadne kultúrne a duchovné bohatstvo. Preto problémy cirkví na Blízkom východe zaujímajú a zaväzujú všetkých katolíkov. A preto pápež zvolal toto zhromaždenie, ktoré sa po prvýkrát nevenovalo jednej téme, jednému kontinentu, jednej konkrétnej krajine, ale jednej špecifickej oblasti sveta. Hlavnou témou synody bolo : „Spoločenstvo a svedectvo”.
Najdôležitejšími myšlienkami, neustále sa opakujúcimi na synode boli: prítomnosť kresťanov na Blízkom východe, cirkevné spoločenstvo a vydávanie svedectva o svojej viere. Kresťanom na Blízkom východe bola zdôraznená dôležitosť Božieho slova v ich životoch a vydávanie svedectva o Evanjeliu spôsobom, ktorý by nebol ani bojazlivý, ale zároveň ani provokatívny. Pokiaľ ide o otázku cirkevného spoločenstva, opakovane bolo zdôraznené, že silou Cirkvi vždy bolo vzájomné rešpektovanie sa.

V predposledný deň synody - 23. októbra - synodálni otcovia schválili Posolstvo Božiemu ľudu s mottom „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4. 32). V dnešnej rubrike sa budeme venovať práve tomuto posolstvu.

V úvode posolstva synodálni otcovia vyjadrujú vďačnosť Svätému Otcovi za jeho starostlivosť a osvetľovanie cesty Cirkvi a následne uvádzajú:
„Prvý cieľ synody je pastoračný. To je dôvod, prečo sme priniesli v našich srdciach život, utrpenie a nádej našich národov a výzvy, ktorým musíme čeliť každý deň, v presvedčení, že «nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5, 5). To je dôvod, prečo sa s týmto posolstvom obraciame na vás, drahí bratia a sestry, a chceme, aby sa stalo výzvou na upevnenie viery, založenej na Božom Slove, výzvou k spolupráci, ako aj k zjednoteniu sa v svedectve lásky vo všetkých oblastiach života.“

V úvodnom – prvom – bode je zdôraznená podstatná úloha, dôležitosť a bohatá história cirkví na Blízkom východe: „Na Východe sa zrodila prvá kresťanská komunita. Z Východu vyšli apoštoli po zoslaní Ducha Svätého, aby ohlásili evanjelium celému svetu. Tam prví mučeníci pokropili svojou krvou základy rodiacej sa Cirkvi. Tam žili otcovia východnej Cirkvi, ktorí živia svojím učením Cirkev Východu i Západu. Z našich cirkví vychádzali v prvých storočiach misionári k Ďalekému východu i k Západu nesúc svetlo Krista. My sme ich dedičmi a musíme odovzdať ich posolstvo budúcim generáciám.“

Celý nasledujúci text je akoby jednou veľkou výzvou. V siedmych bodoch sa postupne synodálni otcovia prihovárajú jednotlivým kategóriám čitateľov.

Najskôr zaznieva výzva ku kresťanom, žijúcim na Blízkom východe, aby vytrvali v ťažkostiach a neprestávali vydávať svedectvo o Božej láske:
„Vašou úlohou – milovaní veriaci – je stať sa skrze vašu vieru, nádej a lásku „soľou“, ktorá dáva chuť a zmysel životu; „svetlom“, ktoré osvecuje temnoty; „kvasom“, ktorý pretvorí srdcia a rozumy.“

V treťom bode sa synodálni otcovia prihovárajú k ortodoxným a evanjelickým spolubratom: „Pracujme spolu za dobro kresťanov, aby vytrvali, rástli a prosperovali! Sme na tej istej ceste. Výzvy, ktoré sú pred nami, sú tie isté, rovnako aj budúcnosť, ktorá náš čaká. Chceme spolu prinášať svedectvo Kristových učeníkov.“

V štvrtom a piatom bode záverečného posolstva zaznieva výzva k spolupráci a dialógu so židmi a moslimami na zabezpečení ľudských práv a dôstojnosti človeka: „Veríme vo všetko to, čo Boh zjavil, odkedy povolal Abraháma, nášho spoločného otca vo viere, otca židov, kresťanov a moslimov. Veríme v prisľúbenia a v zmluvu, ktorou sa s ním zaviazal. Prišiel čas, aby sme sa spolu snažili vytvárať úprimný, správny a definitívny pokoj. Nie je dovolené utiekať sa k teologicko – biblickým pozíciám, aby sme z nich urobili nástroj k ospravedlneniu nespravodlivostí.“

Text ďalej vyzýva aj politikov Blízkeho východu a medzinárodné spoločenstvá osobitne Organizáciu Spojených národov, aby všemožne podporovali sociálne istoty, politickú stabilitu a zastavenie ďalšieho zbrojenia na Blízkom východe a okupácie rôznych arabských území:
„Palestínsky ľud tak bude môcť mať nezávislú a zvrchovanú vlasť a žiť v nej s dôstojnosťou a v stabilite. Izraelský štát bude môcť užívať pokoj a istotu vo vnútri svojich medzinárodne uznaných hraníc. Sväté mesto Jeruzalem tak bude môcť požívať štatút, ktorý rešpektuje jeho mimoriadny charakter, jeho posvätnosť, jeho náboženské dedičstvo pre každé z troch náboženstiev – židovské, kresťanské a moslimské. Veríme, že riešenie dvoch štátov sa môže stať skutočnosťou a nie iba zostať snom.“

Celý svet a všetci ľudia dobrej vôle sú pozvaní k spravodlivosti a pokoju, k zastaveniu vojen (predovšetkým tých, ktoré sú nezmyselnými vojnami náboženstiev), ďalej k rešpektovaniu slobody vierovyznania a svedomia:

„Odsudzujeme násilie a terorizmus akéhokoľvek pôvodu a taktiež akýkoľvek náboženský extrémizmus. Odsudzujeme každú formu rasizmu, antisemitizmu, antikresťanstva a islamofóbie a vyzývame všetky náboženstvá k tomu, aby prijali svoju zodpovednosť za rozvoj a podporu dialógu medzi rozdielnymi kultúrami a spoločnosťami v našom regióne, ako aj na celom svete.“

Záver posolstva je povzbudením jeho adresátov, aby pokračovali v svedectve o Božom živote. Synodálni otcovia s pokorou priznávajú, že: „...doteraz sme ešte neurobili všetko, čo bolo v našich možnostiach, aby sme prežívali lepšie naše spoločenstvo medzi rôznymi komunitami. Nie dostatočne sme konali a povzbudzovali vás vo viere a dávali vám duchovný pokrm, ktorí potrebujete vo vašich ťažkostiach. Pán nás všetkých pozýva k osobnému i kolektívnemu obráteniu. Dnes sa k vám vraciame plní nádeje, sily a odhodlania prinášajúc posolstvo synody a jej odporúčania, aby sme ich spolu študovali a snažili sa ich aplikovať v našich cirkvách. Dúfame tiež, že toto naše nové úsilie bude ekumenické.“

V posledných riadkoch dokumentu je celá synoda zverená do ochrany Panny Márie, Kráľovnej pokoja:
„Panne Márii, Matke Cirkvi a Kráľovnej Pokoja, pod ktorej ochranou sa konali práce synody, jej zverujeme našu cestu k novým horizontom kresťanským a ľudským, vo viere v Krista a v moc jeho slov: „Hľa, všetko robím nové!“ (Zjv 21, 5).“ -ľr-