Príhovor Benedikta XVI. pri litrugickej slavnosti svätorečenia šiestich blahoslavených
Vatikán (18. októbra, RV) – Včera 17. októbra o 10.00 hod. pápež Benedikt XVI.
predsedal na Námestí sv. Petra eucharistickej slávnosti, pri ktorej kanonizoval šiestich
blahoslavených. Jeho homíliu vám ponúkame v plnom rozsahu:
„Drahí bratia
a sestry,
dnes sa na Námestí sv. Petra obnovuje oslava svätosti. S radosťou
vás všetkých srdečne vítam, ktorí ste pricestovali i z veľkej vzdialenosti, aby ste
sa na nej zúčastnili. Osobitne pozdravujem kardinálov, biskupov a generálnych predstavených
inštitútov založených novými svätými, ako aj oficiálne delegácie a všetky civilné
autority. Spoločne sa snažme prijať to, čo nám Pán hovorí vo Svätom písme, ktoré sme
si práve vypočuli. Liturgia tejto nedele nám ponúka zásadné poučenie: potrebu neustálej
modlitby, bez prestania. Niekedy sme unavení z modlitby, máme dojem, že modlitba
nie je užitočná pre život, že je málo účinná. Preto sme v pokušení venovať sa aktivite,
využiť všetky ľudské prostriedky na dosiahnutie našich cieľov a neobraciame sa k Bohu.
Avšak Ježiš tvrdí, že sa treba stále modliť a približuje nám to prostredníctvom typického
podobenstva (porov. Lk 18, 18).
Toto podobenstvo hovorí o sudcovi, ktorý
sa nebojí Boha a nemá žiadny rešpekt pred nikým, o sudcovi, ktorý nemá nijaký kladný
postoj, ale hľadá len svoj vlastný prospech. Nemá strach z Božieho súdu a nemá úctu
k iným. Druhou postavou je vdova, osoba v situácii slabosti. V Biblii sú vdova a sirota
najnúdznejšie kategórie, pretože v skutočnosti sú bezbranné a bez prostriedkov. Vdova
ide za sudcom a prosí ho o spravodlivosť. Jej možnosti, že bude vypočutá, sú takmer
nulové, pretože sudca ňou opovrhuje a ona na neho nemôže urobiť žiaden nátlak. Nemôže
sa odvolať ani na náboženské zásady, pretože sudca sa Boha nebojí. Preto sa zdá, že
táto vdova nemá žiadnu šancu. Ale ona nalieha, neúnavne prosí, je neodbytná, a tak
nakoniec dokáže od sudcu dosiahnuť výsledok. Na tomto mieste Ježiš robí reflexiu,
používajúc silný argument: ak sa nespravodlivý sudca nakoniec dal presvedčiť prosbami
vdovy, o čo skôr Boh, ktorý je dobrý, vypočuje tých, čo ho prosia. Boh je skutočne
zosobnená štedrosť, je milosrdný, a teda vždy ochotný vypočuť modlitby. Preto nikdy
nesmieme zúfať, ale v modlitbe vždy naliehavo prosiť.
Záver evanjeliového úryvku
hovorí o viere: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Je
to otázka, ktorá chce posilniť vieru z našej strany. Je jasné, že modlitba musí byť
výrazom viery, inak to nie je pravá modlitba. Ak niekto neverí v dobrotu Boha, nemôže
prosiť adekvátnym spôsobom. Viera je podstatným základom postoja modlitby. A toto
vedeli šiesti noví svätí, ktorí sú dnes predstavení k úcte univerzálnej Cirkvi. Stanisław
Kazimierczyk Sołtys, André Alfred Bessette, Cándida María od Ježiša, Mary MacKillopová,
Giulia Salzanová, a Battista Camilla Varanová. Svätý Stanisław Kazimierczyk, rehoľník
z XV. storočia, môže byť aj pre nás príkladom a orodovníkom. Celý jeho život bol spojený
s Eucharistiou. Najprv v Kostole Božieho Tela v Kazimierzi, v dnešnom Krakove, kde
sa pri otcovi a matke naučil viere a zbožnosti; kde zložil aj rehoľné sľuby u Regulárnych
kanonikov; kde pôsobil ako kňaz, vychovávateľ a kde sa staral o chudobných. Osobitným
spôsobom bol priťahovaný k Eucharistii, skrze vrúcnu lásku ku Kristovi, prítomnému
pod spôsobmi chleba a vína, a v prežívaní tajomstva jeho smrti a zmŕtvychvstania,
ktoré sa nekrvavým spôsobom realizuje vo svätej omši. Praktizovanie lásky k blížnemu
bolo prejavom a dôkazom jeho spojenia s Eucharistiou.
Brat André Bessette,
pôvodom z kanadského Quebecu, rehoľník Kongregácie Svätého kríža, zakúsil veľa chudoby
a utrpenia. Utiekal sa k Bohu v modlitbe a žil intenzívnym vnútorným životom. Ako
vrátnik kolégia Našej Panej v Montreale prejavoval neobyčajnú sociálnu lásku a usiloval
sa slúžiť všetkým núdznym, ktorí za ním s dôverou prichádzali. I keď nemal vysoké
vzdelanie, pochopil, v čom je podstata viery. Veriť pre neho znamenalo dobrovoľne
a s láskou sa poddať Božej vôli. Bol preniknutý Ježišovým tajomstvom a zakúšal blahoslavenstvo
ľudí čistého srdca. Táto milosť jednoduchosti mu umožnila vidieť Boha. Vybudoval Oratórium
svätého Jozefa v Montreale a zostal jeho verným správcom až do svojej smrti v roku
1937. Bol svedkom nespočetných uzdravení a obrátení. „Nežiadajte úľavy v ťažkostiach,“
hovorieval, „ale skôr proste o milosť dobre ich znášať.“ Všetko vnímal ako
reč Boha a jeho prítomnosti. Kiež by sme i my podľa jeho vzoru nachádzali v našom
živote Boha a objavovali jeho prítomnosť. Príklad brata Andréa nech inšpiruje kresťanský
život Kanaďanov! „Nájde Syn človeka na zemi vieru, až príde?“ Dnes, keď
uvažujeme nad Matkou Candidou od Ježiša, môžeme s istotou povedať, že áno.
Táto mladá žena bola jednoduchého pôvodu a srdca, v ktorom prebýval Boh a ktoré mu
odovzdala, keď v priebehu svojej formácie u jezuitov urobila veľké rozhodnutie „žiť
iba pre Boha“. Ako sama priznáva pred smrťou, tomuto rozhodnutiu zostala celý
život verná. Žila pre Boha a pre jeho vôľu, aby dosiahla všetkých a všetkým priniesla
neochvejnú nádej, osobitne tým, ktorí ju najviac potrebujú. „Kde nie je miesto
pre chudobných, tým skôr tam nie je miesto pre mňa,“ hovorila nová svätica, ktorá
prekvapovala spolusestry svojou túžbou po Ježišovi, oddanosťou výchove a pomocou ženám.
Tak sa zrodili Ježišove dcéry, ktoré dnes majú vo svojej zakladateľke vznešený príklad
misionárskeho poslania a nadšenia. V mnohých krajinách, kam dosiahol duch a apoštolská
horlivosť Matky Candidy, viedol k nasledovaniu. „Ty však vytrvaj v tom,
čo si sa naučila a čo ti bolo zverené, pretože vieš, od koho si sa naučila múdrosti,
ktorá vedie ku spáse skrze vieru v Krista Ježiša.“ Mnoho rokov prijímali nespočetní
Austrálčania dobrá od učiteľov inšpirovaných odvážnym a svätým príkladom horlivosti,
vytrvalosti a modlitby Matky Mary MacKillopovej. Ako mladá žena sa zasvätila
výchove chudobných v dedinských oblastiach Austrálie a inšpirovala ďalšie ženy,
aby sa k nej pridali. Založila tak prvú ženskú rehoľnú komunitu na tomto kontinente.
Venovala pozornosť každej mladej osobe, ktorá jej bola zverená, bez ohľadu na spoločenské
postavenie. Starala sa o ich intelektuálnu a duchovnú formáciu. Modlitba ku sv. Jozefovi
a nezlomná dôvera k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorému zasvätila svoju rehoľnú
kongregáciu, priniesli tejto svätej žene i napriek mnohým ťažkostiam potrebné milosti,
aby zostala verná Bohu i Cirkvi. Na príhovor Mary MacKillopovej jej dnešné nasledovateľky
naďalej s vierou a pokorou slúžia Bohu a Cirkvi. V druhej polovici XIX. storočia
v Campanii, na juhu Talianska, Pán povolal mladú učiteľku základnej školy Júliu Salzanovú
a urobil z nej apoštolku kresťanskej výchovy, zakladateľku Kongregácie sestier katechétok
Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Matka Júlia pochopila dôležitosť katechézy v Cirkvi
a spájajúc pedagogickú prípravu s duchovnou horlivosťou sa jej venovala veľkodušne
a rozvážne, prispejúc tak k formácii osôb každého veku a sociálnej vrstvy. Svojím
spolusestrám opakovala, že túži učiť katechizmus až do poslednej hodiny svojho života
a dokazovať celou svojou bytosťou, že „nás Boh stvoril, aby sme ho poznali, milovali
a slúžili mu v tomto živote“ a že nič nemá prednosť pred týmto poslaním. Príklad
a príhovor svätej Júlie Salzanovej nech podporujú Cirkev v jej neustálej úlohe ohlasovať
Krista a formovať autentické kresťanské svedomie.
Svätá Battista Camilla
Varanová, klariska z XV. storočia, dôsledne svedčila o evanjeliovom zmysle života,
osobitne svojou vytrvalosťou v modlitbe. Ako 23-ročná vstúpila do kláštora v Urbine
a zaradila sa medzi protagonistky veľkého hnutia za obnovu ženskej františkánskej
spirituality, ktorá chcela naplno obnoviť charizmu svätej Kláry z Assisi. Založila
nové kláštory: V Camerine, kde bola viac krát zvolená za abatišu, vo Ferme a v San
Severine. Život svätej Battisty, úplne ponorenej do Božej hĺbky, bol neustálou askézou
a vyznačoval sa hrdinskou láskou k Bohu a blížnemu. Bol poznačený veľkými utrpeniami
a mystickými útechami. Preto sa rozhodla, ako sama píše, „vstúpiť do Najsvätejšieho
Ježišovho Srdca a utopiť sa v oceáne jeho najtrpkejších utrpení“. V čase, keď
Cirkev trpela pre uvoľnené mravy, vydala sa na cestu pokánia a modlitby, oduševnená
vrúcnou túžbou po obnove mystického tela Kristovho.
Drahí bratia a sestry,
vzdávajme vďaky Pánovi za dar svätosti, ktorý žiari v Cirkvi a dnes sa odráža na tvárach
týchto našich bratov a sestier. Ježiš pozýva každého z nás, aby sme ho nasledovali,
aby sme boli dedičmi večného života. Nechajme sa pritiahnuť týmito svetlými príkladmi,
nechajme sa viesť ich učením, aby naša existencia bola piesňou chvály Bohu. Nech
nám túto milosť vyprosí Panna Mária na príhovor šiestich nových svätých, ktorých si
dnes s radosťou uctievame. Amen.