List pápeža Benedikta XVI. seminaristom

Vatikán (18. októbra, RV) – Svätá stolica dnes, na sviatok sv. Lukáša evanjelistu, zverejnila list Benedikta XVI. seminaristom. Svätý Otec sa v ňom veľmi osobným štýlom – priam od srdca pápeža k srdciam seminaristov – obracia na mladých mužov, ktorí nastúpili na cestu ku kňazstvu, s úmyslom prejaviť im svoju priazeň a povzbudiť ich, aby sa stali „svedkami Boha medzi ľuďmi“. 

Spomína, že v decembri 1944, keď bol povolaný k vojenskej službe, na otázku - čím chce byť v budúcnosti - odpovedal, že sa chce stať katolíckym kňazom. Bolo mu povedané, že „nové Nemecko" nebude potrebovať kňazov. Vedel, že to nie je tak. „Aj dnes“, pokračuje Svätý Otec, „si mnoho ľudí myslí, že byť kňazom, nie je povolaním budúcnosti, ale patrí do minulosti. Nie je to tak!“, opakuje pápež.



„Vy, drahí priatelia, ste sa rozhodli vstúpiť do seminára, a teda vydali ste sa na cestu smerom ku kňazskej službe v Katolíckej cirkvi napriek týmto námietkam a názorom. Urobili ste správne. Pretože ľudia vždy budú potrebovať Boha, aj v epoche svetových technických výdobytkov a globalizácie. Tam, kde človek prestáva vnímať Boha, sa život stáva prázdnym, nič nie je uspokojujúce. Človek potom hľadá útočisko v alkohole alebo náruživosti, ktorými je obzvlášť mládež stále viac ohrozovaná. Boh žije. Stvoril každého jedného z nás, a teda aj pozná všetkých. Je taký veľký, že má čas pre tieto naše malé záležitosti. Boh žije a potrebuje ľudí, ktorí žijú pre neho a ktorí ho prinášajú ostatným. Áno, má význam stať sa kňazom: svet potrebuje kňazov, pastierov, dnes, zajtra a až pokým bude existovať.“ 

„Kňazom sa nikto nestane sám,“ píše ďalej v Liste seminaristom Svätý Otec a poukazuje na význam kňazskej formácie v seminári - v „spoločenstve učeníkov“.

Kto sa chce sať kňazom, musí byť predovšetkým mužom Božím. „Pre nás Boh nie je vzdialená hypotéza, niekto cudzí. Najdôležitejšie na ceste ku kňazstvu a počas celého kňazského života je osobný vzťah s Bohom v Ježišovi Kristovi. Kňaz nie je správcom akéhosi spolku, ktorý sa usiluje o udržanie a zvýšenie počtu členov,“ zdôrazňuje pápež. „Je poslom Božím medzi ľuďmi.“ Ďalej Svätý Otec nazýva načúvanie Bohu v čítaní Svätého písma referenčným bodom života. A tvrdí, že ak máme stále pred očami Boha a jemu hovoríme o našich túžbach, nádejach, radostiach či utrpeniach, ale zároveň aj o našich chybách a jemu vzdávame vďaky za všetko krásne a dobré, stávame sa citlivejšími a vnímavejšími. „A tak rastie radosť z toho, že Boh je blízko a my mu môžeme slúžiť.“

Ďalej Svätý Otec upriamuje pozornosť na osobné stretnutie s Bohom v Eucharistii, ako aj na hodnotu sviatosti zmierenia a zdôrazňuje citlivosť na ľudovú zbožnosť.



V ďalšom bode svojho Listu seminaristom sa Benedikt XVI. venuje problematike štúdia: „Čas seminára je predovšetkým časom štúdia. Kresťanská viera má racionálny a intelektuálny rozmer a tento je pre ňu mimoriadne dôležitý. Bez neho by viera nebola vierou. Všetci poznáte slová sv. Petra, považované stredovekými teológmi za odôvodnenie racionálnej vedecky spracovanej teológie: „byť stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás (1 Pt 3,15).“

Svätý Otec preto vyzýva seminaristov: „Študujte so zanietením! Využite dobre tieto roky štúdia. Nebudete to ľutovať! Pravdaže, často sa obsah niektorých predmetov zdá veľmi vzdialený praktickému kresťanskému životu a pastoračnej službe. No ešte raz opakujem: zamilujte si štúdium teológie a sledujte ho s mimoriadnou vnímavosťou, aby ste ukotvili teológiu v živom spoločenstve Cirkvi, ktorá – svojou autoritou – nie je protipólom teologickej vedy, ale jej predpokladom. Bez Cirkvi, ktorá verí, teológia prestáva byť sama sebou a stáva sa iba spojením rôznych disciplín bez vnútornej jednoty.“



Podľa Svätého Otca, „...roky, strávené v seminári, musia byť časom ľudského dozrievania.“ Pre kňaza - ktorý bude musieť sprevádzať ostatných ľudí celou cestou života až po brány smrti - je mimoriadne dôležité, aby on sám usporiadal do rovnováhy srdce a intelekt, rozum a cit, telo a dušu, aby bol ľudsky úplne integrovaný. V tomto kontexte pápež Benedikt XVI. spomína vo svojom liste predovšetkým integrovanie sexuality do vlastnej osobnosti: „Sexualita je darom Stvoriteľa. Je to však aj úloha, ktorá sa týka rozvoja vlastného ľudského bytia. Keď sexualita nie je plne integrovaná do vlastnej osobnosti, stáva sa banálnou a zničujúcou zároveň. V posledných dňoch sme museli – s veľkou ľútosťou – pripustiť, že kňazi znevážili svoju vlastnú službu sexuálnym zneužívaním detí a mladých. Miesto toho, aby viedli osoby k ľudskej zrelosti a stali sa pre nich príkladom, naopak spôsobili škody, ktoré nám spôsobujú hlbokú bolesť a zármutok. Takéto zneužívanie – ktoré musíme jednoznačne zavrhnúť – však nemôže diskreditovať kňazské poslanie, ktoré vo svojej podstate zostáva veľké a čisté.“ Svätý Otec zdôraznil, že seminaristi majú upriamiť svoj pohľad na toľkých odhodlaných kňazov, pretváraných svojou vierou, ktorí svedčia vo svete o tom, že vo svojom stave – a práve v celibátnom spôsobe života – možno dospieť k autentickej ľudskosti, ktorá je čistá a zrelá. „Je preto mimoriadne dôležité“, píše Svätý Otec, „na ceste vašej prípravy na kňazstvo praktizovať základné ľudské čnosti, s pohľadom upretým na Boha, ktorý sa nám ukázal v Kristov, a nechať sa vždy nanovo ním očisťovať.“

V poslednom bode svojho listu pápež Benedikt XVI. poukázal na úlohu, ktorú pri formovaní nových kňazských povolaní zohrávajú rôzne spoločenstvá a hnutia. Zdôraznil pritom, že „seminár je dôležité pochopiť ako spoločenstvo, ktoré je nad týmito rozdielnosťami spiritualít rôznych spoločenstiev a hnutí.“ Je to obdobie, v ktorom sa seminaristi majú „učiť spolu jeden s druhým, ako aj navzájom jeden od druhého. V spolužití, často krát zložitom, sa máte priučiť veľkodušnosti a tolerancii, nielen vo vzájomnom znášaní sa, ale v spoločnom obohacovaní sa.“



V závere svojho listu Svätý Otec zdôraznil, ako veľa myslí na seminaristov, obzvlášť v týchto zložitých časoch a tiež, ako veľmi je im blízko v modlitbách. Nakoniec zveril ich prípravu na kňazstvo do materinskej ochrany Najsvätejšej Panny Márie, ktorej skromný príbytok bol školou dobra a milosti. -ľr, jk-