Meditácia Svätého Otca pri príležitosti otvorenia synody

Vatikán (12. októbra, RV) – Úvodná meditácia pápeža Benedikta XVI. pri príležitosti otvorenia Mimoriadnej biskupskej synody o Blízkom východe:



Drahí bratia a sestry,

11. októbra 1962, pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi, pápež Ján XXIII. inauguroval II. Vatikánsky koncil. Vtedy sa 11. októbra slávil sviatok Božieho materstva Márie, a týmto gestom, týmto dátumom, pápež Ján chcel zveriť celý koncil do materinských rúk a materinského srdca Panny Márie. Aj my začíname 11. októbra, aj my chceme zveriť túto synodu, so všetkými problémami a so všetkými výzvami, so všetkými nádejami materinskému srdcu Panny Márie, Matky Božej.

Pius XI. v roku 1930 zaviedol tento sviatok, 1600 rokov po Efezskom koncile, ktorý privlastnil Márii titul Bohorodičky – Theotókos, Dei Genetrix. Týmto veľkým titulom - Dei Genetrix, Theotókos – Efezský koncil zhrnul celé učenie o Kristovi, o Márii, celé učenie vykúpenia. A tak je vhodné trochu sa zamyslieť nad tým, o čom hovorí Efezský koncil, o čom hovorí nám dnes.

V skutočnosti, Theotókos je odvážnym titulom. Nejaká žena je Božou matkou. Mohli by sme sa pýtať, ako je to možné? Boh je večný, on je Stvoriteľ. My sme stvorenia, sme v čase: ako by sa mohla ľudská osoba stať matkou Boha, Večného, keďže my všetci sme v čase, sme iba stvorenia? A tak je jasné, že existovala sčasti silná opozícia proti tomuto titulu. Nestoriáni hovorili: možno hovoriť o Kristorodičke – Christotókos, ale nie o Theotókos: Theós – Boh je mimo – nad udalosťami histórie. Ale koncil rozhodol takto a práve tak zdôraznil Božie dielo, veľkosť toho, čo pre nás urobil. Boh nezostal sám v sebe: vyšiel zo seba, tak úplne a radikálne sa zjednotil s týmto človekom – Ježišom, že tento človek Ježiš je Boh, a ak hovoríme o ňom, môžeme vždy hovoriť o Bohu. Nenarodil sa iba ako človek, ktorý mal niečo niekedy spoločné s Bohom, ale v ňom sa narodil Boh na zemi. Boh vyšiel sám zo seba. Ale môžeme povedať aj opak: Boh nás pritiahol do seba, a to tak veľmi, že už nie sme mimo Boha, ale sme v jeho vnútri, vo vnútri samého Boha.

Aristotelovská filozofia, dobre to vieme, nám hovorí, že medzi Bohom a človekom existuje iba nerecipročný vzťah. Človek je odvodený od Boha, ale Boh, Večný, je sám v sebe, nemení sa: nemôže dnes mať takýto a zajtra iný vzťah. Je sám v sebe, nemá vzťah ad extra. Je to veľmi logické, ale zároveň to do nás vnáša beznádej: teda Boh sám nemá so mnou žiaden vzťah. So vtelením, so skutočnosťou Theotókos, sa toto radikálne zmenilo, pretože Boh nás pritiahol do seba samého a Boh sám v sebe je vzťahom a nás robí účastnými na svojich vnútorným vzťahoch. Tak sme v jeho bytí Otcom, Synom i Duchom Svätým, sme vo vnútri jeho bytia, ktoré je vzťahom, sme vo vzťahu s ním a on reálne vytvoril vzťah s nami. V tom okamihu Boh sa chcel narodiť zo ženy a byť zároveň vždy sebou samým: toto je tá mimoriadna udalosť. A tak môžeme pochopiť hĺbku tohto gesta pápeža Jána, ktorý zveril koncilové synodálne zasadania centrálnemu mystériu – Matke Božej, ktorá je pritiahnutá Pánom do neho samého, a tak my všetci s Ňou.

Koncil začal pohľadom na Bohorodičku. Na záver pápež Pavol VI. pripísal tej istej Panne titul Mater Ecclesiae – Matka Cirkvi. A tieto dva obrazy, ktorými koncil začal a skončil, sú mimoriadnym spôsobom spojené, sú nakoniec iba jedným obrazom. Pretože Kristus sa nenarodil ako indivíduum medzi ostatnými. Narodil sa, aby si vytvoril telo: narodil sa – ako hovorí Ján v dvanástej kapitole svojho evanjelia – aby pritiahol všetkých k sebe a do seba. Narodil sa – ako hovoria Listy Kolosanom a Efezanom – aby v sebe zjednotil celý svet, narodil sa ako prvorodený z mnohých bratov, narodil sa, aby zjednotil v sebe celý vesmír, keďže On je Hlavou veľkého Tela. V okamihu narodenia Krista začína toto zjednotenie, začína okamih povolania, vytvorenia jeho Tela, jeho svätej Cirkvi. Matka Boha je Matkou Cirkvi, pretože je Matkou Toho, ktorý prišiel, aby nás všetkých zjednotil vo svojom vzkriesenom Tele.

Svätý Lukáš nám toto objasňuje v paralele medzi prvou kapitolou jeho evanjelia a prvou kapitolou Skutkov apoštolov, ktoré opakujú na dvoch úrovniach to isté mystérium. V prvej kapitole evanjelia Duch Svätý zostúpi na Máriu, tá počne a daruje nám Božieho Syna. V prvej kapitole Skutkov apoštolov je Mária medzi Ježišovými učeníkmi, ktorí sa všetci spolu modlia a zostúpi na nich oblak Ducha Svätého. A tak z komunity veriacich – s Máriou v jej strede – rodí Cirkev, Kristovo Telo. Toto dvojité zrodenie je jediným narodením celého Krista – Christus totus, Krista, ktorý objíma svet a nás všetkých.

Narodenie v Betleheme, narodenie vo večeradle. Narodenie dieťaťa Ježiša, narodenie Kristovho Tela – Cirkvi. Sú to dve udalosti alebo jedna jediná udalosť. Ale medzi týmito dvoma reálne stojí Kríž a Vzkriesenie. A iba skrze Kríž sa uskutoční cesta k úplnosti Krista, ku jeho vzkriesenému telu, k zuniverzálneniu jeho bytia v jednote Cirkvi. A tak, majúc na mysli, že iba zo zrna padnutého do zeme sa potom zrodí veľká úroda, z Pána prebodnutého na kríži vzíde univerzálnosť jeho učeníkov zjednotených v tomto jeho tele, usmrtenom a vzkriesenom.

Majúc na mysli tento blízky vzťah medzi Theotókos a Mater Ecclesiae, náš pohľad smeruje k poslednej knihe Svätého písma, k Apokalypse, kde v dvanástej kapitole sa zjaví práve táto syntéza. Žena odetá slnkom s dvanástimi hviezdami na hlave a mesiacom pod nohami, porodí. A porodí s výkrikom bolesti, porodí s veľkou bolesťou. Toto je mariánske mystérium, je to mystérium Betlehema rozšírené na kozmické mystérium. Kristus sa rodí vždy znova vo všetkých generáciách, a tak prijíma ľudstvo do seba samého. Toto kozmické zrodenie sa realizuje vo výkriku na Kríži, v bolestiach Umučenia. A k tomuto výkriku na Kríži patrí krv mučeníkov.

V tejto chvíli sa môžeme pohľadom zastaviť pri druhom žalme, ktorý zaznieva v dnešnej Ora media, pri Ž 82, v ktorom možno vidieť jednu časť tohto vývoja. Boh je jedným spomedzi bohov – ešte sú považovaní v Izraeli za bohov. V tomto žalme, vo veľmi zhustenej forme, vidieť v prorockej vízii, ako sú títo bohovia zbavení svojej moci. Tí, ktorí sa zdali byť bohmi, nimi nie sú, strácajú božiu povahu, padajú k zemi. Bohmi ste, a umriete (porov. Ž 82,6-7): oslabenie, pád bohov. Tento proces, ktorý sa realizuje počas dlhej cesty viery Izraela, a ktorý je tu zhrnutý do jedinej vízie, je pravdivým procesom histórie náboženstva: pád bohov. A tak premena sveta, poznávanie pravého Boha, oslabenie síl, ktoré ovládajú zem, je proces bolestivý. V histórii Izraela vidíme, ako toto oslobodzovanie sa od polyteizmu, toto vyznanie - „iba On je Boh“ – sa uskutočňuje skrze mnohé bolesti, počnúc cestou Abraháma, cez vyhnanstvo, Machabejcov, až po Krista. A v dejinách pokračuje tento proces oslabovania, o ktorom hovorí Apokalypsa v 12. kapitole. Hovorí o páde anjelov, ktorí nie sú anjelmi, nie sú božstvami na zemi. A skutočne sa realizuje práve v čase rodiacej sa Cirkvi, kde vidíme, ako krvou mučeníkov sú oslabované božstvá, počnúc božstvom cisára, až po všetky takéto božstvá. Je to krv mučeníkov, bolesť, plač Matky Cirkvi, čo spôsobuje ich pád a premenu sveta.

Tento pád nespočíva len v poznaní, že takéto božstvá nie sú Bohom. Je to aj proces premeny sveta, ktorý je zaplatený krvou a utrpením svedkov Kristova. A ak dobre sledujeme, vidíme, že tento proces sa nikdy neskončil. Deje sa v rôznych obdobiach histórie, stále novými spôsobmi. Aj dnes, v tejto chvíli, v ktorej Kristus, jediný Syn Otca sa musí narodiť pre svet, aby spôsobil pád božstiev, hoci aj skrze bolesť a mučeníctvo jeho svedkov.

Spomeňme si na veľmoci dneška, spomeňme si na anonymných vodcov, ktorí zotročujú ľudí. Toto už nie je len čosi ľudské, je to anonymná moc, ktorej ľudia slúžia, ktorou sú mučení a nakoniec ubití. Je to deštruktívna sila, ktorá ohrozuje svet.

A potom moc teroristických ideológií. Zdanlivo v mene Boha býva páchané násilie, ale nie je to Boh: oni sú falošné božstvá, ktoré musia byť odhalené, a zbavené božskej masky. A potom drogy, táto moc, ktorá ako nenásytná beštia, naťahuje svoje ruky do všetkých kútov zeme a ničí: je to božstvo, ale falošné božstvo, ktoré musí padnúť. Alebo spôsob života, propagovaný verejnou mienkou: dnes sa to robí takto, manželstvo nemá viac význam, čistota už viac nie je čnosťou, a tak ďalej.

Všetky tieto ideológie, ktoré ovládajú tak, že sa nasilu vnútia, sú božstvom. A skrze utrpenie svätých, skrze bolesti veriacich a Matky Cirkvi, ktorej sme my súčasťou, musia tieto božstvá padnúť. Musí sa uskutočniť, čo hovoria listy Kolosanom a Efezanom: panstvá a mocnosti padajú a podriaďujú sa jedinému Pánovi Ježišovi Kristovi. O tomto zápase, v ktorom sa nachádzame, o tomto padaní falošných bohov, ktorí padajú, lebo nie sú pravým Bohom, ale mocnosťami, ktoré rozvracajú svet, hovorí Apokalypsa v 12. kapitole, hoci tajomným obrazom, ktorý poskytuje viaceré dobré interpretácie. Hovorí sa tu, že had vychrlil proti žene na úteku veľkú rieku, aby ju pohltila. Zdá sa neodvratné, že sa žena v tejto rieke utopí. Ale dobrá zem pohltí túto rieku, a ona už viac nemôže ublížiť. Myslím, že rieku možno jednoducho interpretovať: sú to tie prúdy, ktoré strhujú všetkých a ktoré chcú zničiť vieru Cirkvi. Táto nevyzerá, žeby mohla odporovať sile týchto prúdov, ktoré sa vnucujú ako jediné rozumné, ako jediný spôsob života. Zemou, ktorá pohltí tieto prúdy, je viera jednoduchých, ktorá sa nenechá prevaliť týmito prúdmi a zachráni Matku a zachráni Syna. Preto prvý žalm dnešnej Ora media hovorí: viera maličkých je pravou múdrosťou (porov. Ž 119,130). Táto pravá múdrosť jednoduchej viery, ktorá sa nenechá pohltiť vodami, je silou Cirkvi. A tým sme sa opäť vrátili k mariánskemu mystériu.

A je tu ešte posledné slovo žalmu: „hýbu sa všetky základy zeme” (Ž 82,5). To vidíme dnes na klimatických problémoch, ako sú ohrozené základy zeme, a to hlavne naším správaním. Otriasajú sa vonkajšie základy, lebo sa otriasajú vnútorné základy – základy morálne a náboženské, viera, z ktorej vyplýva správny spôsob života. A vieme, že viera je základom a - v konečnom dôsledku - základy zeme sa nemôžu otriasať, ak zostáva pevná viera - tá pravá múdrosť.

A potom žalm hovorí: „Vstaň, Bože a súď zem“ (Ž 82,8). Aj my takto povedzme Pánovi: „Vstaň, v tejto chvíli, zober zem do Tvojich rúk, ochráň svoju Cirkev, zachráň ľudstvo, zachráň zem“. A obráťme sa znovu na Matku Božiu, Máriu a modlime sa: „Ty, naplnená vierou, ktorá si otvorila zem nebu, pomôž nám, otvor aj dnes brány, aby zvíťazila pravda, Božia vôľa, ktorá je opravdivým dobrom a skutočnou záchranou sveta. Amen“.

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ, Ľubomír Rebek