Príhovor pre chorých od d.p. Petra Holbičku 

„Srdcekop“

Milovaní bratia a sestry v Kristovi,
prežívame mesiac október a môžeme vidieť, ako často sa v našich rukách objavuje ruženec. Prichádzame k nášmu Pánovi, aby sme mu na príhovor jeho i našej mamy, Panny Márie, zverili svoje starosti, radosti a najmä tých, ktorých nosíme vo svojich srdciach.

I ja počas týchto dní, prosím Pannu Máriu, aby každému z vás, ktorý sa teraz spolu so mnou zamýšľate nad svojim životom, vyprosila milosť odvahy ísť všade tam, kde to chce Pán.

Viem, často nemáte na to dostatok síl, pretože ste odkázaní na pomoc iných. Možno vám chýba radosť, ktorá odišla s odchodom blízkej osoby, alebo sa stratila ako následok hriechu a zrady. Možno ste si postavili vo svojom srdci kamenný hrad a neviete, ako v jeho chlade a tvrdosti obnoviť nový láskou a vzťahmi naplnený život.

Keď nás Boh povolal na svet, dobre vedel o našich cestách. Už v Starom zákone povedal, že tie jeho cesty lásky a života, sú iné ako tie naše. On aj teraz vie o každom našom šomraní, hneve, bolesti, beznádeji či rezignácii. A stojí tu, aby sa nás dotkol, aby nás uzdravil na duši i na tele.

Nedávno som sa stretol s jednou ženou, ktorá už dlhší čas trávi svoj život v bolesti a v samote. Spokojne sedela na nemocničnom lôžku a čítala Božie Slovo. Keď sme sa spolu rozprávali, podelila sa so mnou o poznanie, ktoré jej daroval Boh.

Pred niekoľkými mesiacmi ju hospitalizovali a diagnostikovali jej nevyliečiteľnú chorobu. Bola unavená a vyčerpaná. Z jedného dňa na druhý ju Boh povolal do školy utrpenia. Volala na neho, ale On mlčal. Namiesto pokoja, sa do jej srdca vkrádala bolesť. Začala prosiť o smrť, o to, aby sa skončilo jej utrpenie na zemi. Doľahla na ňu úzkosť a zaspala. Zdalo sa jej, že sedí na kameni a niekto k nej prichádza. Myslela si, že je to pútnik. Jeho ľavá ruka sa opierala o palicu. V pravej, mozoľnatej, držal čakan. Sadol si vedľa nej a prihovoril sa jej. „Čo vidíš?“. „Vidím moju bolesť.“- odpovedala. „Vidím svoju milovanú rodinu, vnúčatá, priateľov. Vidím svojich rodičov, ktorí, hoci sú starí, prinášajú do môjho života veľa svetla. Vidím požehnané chvíle svojho života.“ Pútnik sa opieral o palicu a usmieval: „Toto všetko som ti daroval ja, pretože ťa mám rád.“

Žena sa vo svojom sne zahľadela do jeho tváre a srdcom pochopila, že vedľa nej sedí Boh. „No dobre,“- povedala. „Ďakujem ti za to krásne, ale prečo si do môjho života dal utrpenie. Či nevidíš ako sa veľmi trápim?“ Pán sa na ňu pozrel s láskou a pokojne povedal: „Ja som ti nedal bolesť, ale ty sama si sa pre ňu rozhodla. Chcela si vziať na svoje plecia viac ako unesieš a rozhodla si sa, že pôjdeš sama, bez svetla a môjho požehnania.“

Pred jej očami sa znova objavili chvíle, kedy vo svojej bolesti chcela ostať sama a odmietala všetkých ľudí. Zatínala päste a hnevala sa, keď sa niečo nestalo tak, ako si to predstavovala. Vzbúrila sa. Stratila svoje deti, pretože sa im miešala do života a namiesto lásky a vďaky za ich prítomnosť, napĺňala vzťah s nimi príkazmi a zákazmi.

Zrazu sa obrátila k Pánovi a uvidela jeho dlane. „Prečo je každá iná?“ spýtala sa.

Dotkol sa ľavou rukou palice a povedal: „Táto ruka mi stále pripomína, že som stvoril ľudské srdce, aby putovalo a hľadalo moju lásku.“ A táto pravá, mozoľnatá, v ktorej nosím čakan mi dovoľuje, aby som neustále kopal v tvrdých ľudských srdciach. V tých srdciach, ktoré si myslia, že najlepšie vedia, čo je pre ne dobré a chcú ísť svojou cestou. Ako rád by som bol, keby ste prestali stavať hradby svojho vnútra, a začali ste stavať moje kráľovstvo.“

Žena si spomenula na chvíľu, kedy sa ako malé dieťa modlila spolu so svojou mamou pod krížom. Vtedy ho stretla. Videla, že je Boh a cítila, že sa jej dotkol. Preto ho znova oslovila: „Pamätáš sa? Bol si u nás. Doma. Moje srdce sa s tebou stretlo.“

„Áno.“- zaradoval sa Pán. „Bolo to prvý krát, čo si sa mi pozrela do očí.“ Žena sa vzbúrila: „A vtedy si ma ukradol. A mne sa zdá, že odvtedy si ma už nevrátil! Stále sa s tebou zaoberám...“ „Mojou túžbou nie je vracať ľudí tomuto svetu, ale bojovať o ich srdcia, ktoré som stvoril z lásky. Kopať v nich a čakať na chvíľu, kedy sa stretnú naše pohľady.“

V tom sa žena prebudila. Cítila ako niekto začal kopať v jej srdci. Pochopila, že nemôže niesť utrpenie sama, pretože bude stále smutná a  ponorená do nepochopenia a bolesti. Ak ho však bude niesť so Srdcekopom, ako ho neskôr nazvala, bude v každej bolesti hľadať nové svetlo na ceste za ním.

Milovaní bratia a sestry, rovnako ako o ženu z príbehu, bojuje Boh o každého z nás. Prichádza k nám, aby nás viedol, ale aj preto, aby kopal a ničil v našom srdci to, čo tam nepatrí. Ak nás niečo bolí, je to preto, aby sme to odovzdávali do Božieho milosrdenstva a prosili Pannu Máriu, zvlášť počas týchto októbrových dní, aby nám vyprosila nové svetlo do nášho života.

Tak sa môže stať pre nás každý deň novou príležitosťou vykročiť bližšie k Pánovi. Učme sa prijímať z Božej ruky všetko, čo prichádza. Pozerajme sa na každý rozhovor, stretnutie, či list, ako na dar, cez ktorý nám Boh otvára svoje srdce a ponúka ďalšiu šancu urobiť niečo pre záchranu seba či druhých.

Panna Mária, vedela premeniť každé slovo, či pohľad Božieho Syna, v požehnanie pre ľudí. Učme sa to od nej aj prostredníctvom modlitby posvätného ruženca.



Peter Holbička