Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 28. nedele v Cezročnom období: Terapia vďaky
Pripravil Rudolf Uher,
kňaz zo Spoločnosti Ježišovej, ktorý študuje na Pápežskej Gregorovej univerzite v
Ríme. V knižke O radostiach ľudskej duše český teológ, psychiater a spisovateľ
Max Kašparů si spomína na hádanku, ktorú raz dostal od jedného malého chlapca: „Čierna
mačka sedí na okne a hľadí do miestnosti. Biela mačka sedí na tom istom okne a díva
sa von. Prečo sa obe mačky nevidia?
Pretože som netušil, že ide o detský žart,
bral som hádanku vážne a vymýšľal rôzne logické odpovede: Obe mačky sú slepé. Odpoveď
nebola správna.
Vonku i v miestnosti je tma. Opäť nesprávne.
V okne
sú nepriehľadné sklá. Zase chyba.
Keď som sa po chvíli uvažovania vzdal, chlapec
sa na mňa usmial a povedal správnu odpoveď: Čierna mačka sa tam díva o ôsmej hodine
ráno a biela o tretej hodine popoludní.
Hoci šlo o detinský žart“, pokračuje
Max Kašparů, „priviedol ma k úvahe, prečo sa tak málo vídajú štedrosť s vďačnosťou.
Ony sa totiž zle vidia z nasledujúcich dôvodov:
Štedrosť sa neustále ponáhľa
a vďačnosť je vždy lenivá.
Štedrosť nestíha a vďačnosť má stále dosť času.
Štedrosť
dobre vidí, vďačnosť je skoro slepá.
Štedrosť je ako biela mačka, ktorá hľadí
stále von, aby videla tých druhých, zatiaľ čo naša vďačnosť býva čiernou mačkou, krátkozrako
zahľadenou do seba.
K radosti ľudskej duše patria chvíle, keď sa jej podarí
otvoriť ono pomyselné okno a umožní tak aspoň letmé stretnutie niečej štedrosti s
našou vďačnosťou. K tej nás povzbudzuje už svätý Pavol v liste Kolosanom, v ktorom
píše, že nič z toho, čo máme, sme nedostali za svoje zásluhy, ale z Božej štedrosti“,
končí svoju úvahu Max Kašparů.
Jedna z možných tém, nad ktorou nás evanjelium
nastávajúcej 28. nedele pozýva zamyslieť sa, je téma vďačnosti. Z evanjelia podľa
svätého Lukáša budeme počúvať o tom, ako Ježiš na svojej ceste do Jeruzalema zázračne
uzdravil desiatich malomocných mužov. Avšak iba jeden z nich, keď spozoroval, že je
uzdravený, vrátil sa, aby sa Ježišovi poďakoval. Mnohokrát nám padne zaťažko vyjadriť
našu vďaku, pretože ďakovať znamená uznať, že potrebujeme druhého. A mocné pokušenie
byť absolútne nezávislý je veľké a podmieňuje nás. Najradšej by sme nikdy nechceli
cítiť potrebu poďakovať inému. Máme strach priznať si, že sme slabí v mnohých veciach
a bez druhého ich nedokážeme urobiť. A súčasne nás vlastný egoizmus podvedome privádza
k tomu, že ani nechceme, aby nám niekto musel jedného dňa povedať „ďakujem“, pretože
to znamená, že sme museli pomôcť a podporiť niekoho, kto bol v niečom ešte biednejší
než my sami. Samozrejme nejde tu o „ďakovania“ formálne a za malé veci. Týka sa to
silných životných skúseností a momentov, keď narazíme na naše skutočné ťažkosti a problémy
druhých, ktoré nás akosi zaväzujú pomôcť si navzájom.
Povedať „ďakujem“ znamená
tiež uznať slobodu druhého, na ktorého nemám nijaké právo. „Ďakujem“, ktoré vyjadríme
slovom a gestom, skutočne uzdravuje naše vzájomné medziľudské vzťahy poznačené často
prehnanými požiadavkami na druhých, aroganciou, ale aj izolovanosťou a nárokom na
úplnú autonómiu.
A takisto v našom vzťahu k Bohu sa často správame rovnako:
vyžadujeme od neho všetko alebo ho ignorujeme. Naučiť sa ďakovať Bohu - znamená znovuobjaviť
správny vzťah medzi nami a Najvyšším, ktorý sa v Ježišovi stal „najmenším“, blízky
nám ľuďom až potiaľ, že sa stal odkázaný na nás.
V evanjeliovom úryvku blížiacej
sa nedele sa zdá, akoby Ježiš potreboval, aby mu bolo poďakované za dar uzdravenia.
Uzdravenie veľkodušne ponúkol všetkým desiatim malomocným. Avšak finalita daru nebolo
len zdravie tela, ale hlavne vzťah uzdravených s Ježišom a s Nebeským Otcom.
Iba
jeden z desiatich spoznal nielen prijatý dar ale aj darcu, a preto sa vracia späť,
aby povedal „ďakujem“. A v tom „ďakujem“ nachádza v Ježišovi priateľa a uzdravenie
oveľa hlbšie ako je vyliečenie tela postihnutého malomocenstvom.
Z tohto dôvodu
naučiť sa umeniu vďačnosti je skutočne terapia – proces vnútorného uzdravovania. Uzdravuje
totiž naše vzájomné vzťahy a pomáha nám zakusovať Božiu blízkosť. Uzdravuje nás z osamelosti,
za ktorú často krát nesieme vinu my sami, a približuje nás jedných k druhým pokojne
si uznávajúc, že sami nič nezmôžeme. Kvôli tomu nás Boh spojil navzájom. Aby sme
mali vždy viac príležitostí povedať si jedni druhým „ďakujem“.