Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Komu a čomu veríme?

Štvrtkový komentár hovorcu Konferencie biskupov Slovenska
Štatistický úrad jednej z najväčších talianskych diecéz uverejnil pred niekoľkými rokmi údaje o návštevnosti nedeľných svätých omší. Podľa štúdie klesá nedeľná návštevnosť kostola úmerne so vzdelaním. Najviac prichádzajú do kostola tí, ktorí ukončili len základnú školu. Tí, ktorí ukončili strednú školu prichádzajú veľmi zriedkavo. Od tohto bodu však krivka začne prudko stúpať. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia prichádzajú na nedeľnú svätú omšu zhruba v takom zastúpení ako prvá skupina. Samozrejme, podobné prieskumy nie sú merítkom viery, ktorú koniec koncov pozná v našich srdciach len Boh. Na niečo nás však štatistika upozorňuje. Chodiť dnes pravidelne do kostola a prežívať vieru i navonok sa stáva znakom antikonformizmu. Spodná časť krivky nám pripomína časť Nového Zákona, kde Ježiš hovorí o jednoduchých a tých s čistým srdcom. A čo sa týka vrchnej časti krivky, pomôže nám citát Jeana Guittona: "Kresťanstvo sa nebojí kultúry, ale polokultúry. Bojí sa povrchnosti, sloganov, prázdnych kritík bez východiska." A to je presne obraz strednej časti krivky, ktorá je často obrazom vzdelania európskej spoločnosti, ktorá vedie k priemernosti, ktorá zaručuje slušné prežitie bez problémov. Hoci za cenu polovičatosti a uspokojenia.
Je Ježiš dnes príjmaný verejnou mienkou? Áno, určite. Hlavný Hrdina evanjelia má skutočne "výborný obraz médií". Takmer nestretneme niektorého zo súčasných "majstrov", ktorí by odmietal obdivovať učenie a osobu Ježiša Krista. "Je to logické, prirodzené!", zvolali by ste zaručene pred podobnou otázkou. Ako nechváliť a neuznávať etiku Evanjelia hoci len na ľudskej úrovni?
V skutočnosti to však tak vždy nebolo. Liberalizmus, ktorý riadil Renesanciu a skončil až pri koreňoch fašizmu, odmietal Krista slovami: "Ukrižovaný mučeník, čo križuješ ľudí..." Aj agresívny socializmus okrem "Krista- proletára" len ťažko príjmal niečo z jeho Osoby. "Rozsievač pochybností, odcudzovač más". A Mussoliny, predstaviteľ fašizmu, šéfredaktor "L´Avanti" napíše: "Ježiš nikdy neexistoval. A ak áno, tak to bol malý a smiešny človiečik." Arogancia idealizmu, ktorý panoval v Európe v prvej polovici minulého storočia, videl v Ježišovi len akúsi podobu Deda Mráza, teda postavu z legiend a bájok. Nehovoriac už o "múdrych" spisoch, ktoré vychádzali v Moskve a Leningrade v sídlach "vedeckého ateizmu".
Ak teda pozrieme do minulosti a porovnáme ju so súčasnosťou, vidíme tu radikálnu zmenu. Ba čo viac, toto znovuobjavenie Krista je jedným z rozhodujúcich známok našej novej doby. Napriek tomu treba byť však pri jasaní obozretní. I dnes sú totiž hnutia, ktoré so zavrhnutím kresťanstva zavrhujú i samotného Krista. Medzi nimi silné americké hnutia extrémnych feminstiek, homosexuálov, či iných radikálov. Medzi nimi i silná skupina "ekologistov", pre ktorých je jedinou cestou spásy návrat a splynutie s prírodou. Návrat k pohanskému zbožstveniu prírody vytláča Boha osobného. Pre nich má miesto nanajvýš tak zidealizovaný Sv. František, ktorý je však potom už len úbohou karikatúrou panteistu.
Odpoveďou na otázku nám môže byť i poznámka Sorena Kierkegaarda: "Kristus nepotrebuje obdivovateľov, ale učeníkov. Nepotrebuje, aby sme ho obdivovali, ale aby sme ho nasledovali. Meno Ježiš nič nehovorí až do chvíle, keď k nemu slobodne pridáme i Kristus!".
Kristovo učenie počas storočí bolo často vytrhnuté z prostredia Cirkvi a skončilo vždy v niektorom z extrémov. V utópiách, fundamentalizmoch, maximalizmoch... "Cirkev je krotiteľkou levov", hovorieval Chesterton. Dokáže dať formu evanjelovým blahoslavenstvám, aby sa nestali mantinelmi extrémizmov.
Je teda potešiteľný dnešný záujem o Krista, no nesmie to byť pre nás bod uspokojenia, ale výzva k evanjelizácii. S jedným handicapom navyše. Na rozdiel od prvých kresťanov nemôžeme počítať s tým, že naša správa o Kristovi bude novinkou. Nájdeme ľudí preplnených infomáciami, ktorým chýba to podstatné- príklad a odvaha, že to nie je len pekná teória, ale cesta, ktorú nám ukázal sám Boh.
Zrieknutie sa viery nevytvára neverectvo, ale naopak sklon k poverám. Dráma neveriaceho človeka dnešnej doby teda nie je v tom, žeby „neveril v nič“, ale v tom, že „verí všetkému“.
Opúšťa „rozprávky pre deti“ rozprávanie Biblie o stvorení sveta, ale bez problémov verí rozprávke o „prvotnej polievke“, z ktorej mali vzniknúť náhodným vývinom osobnosti ako Leonardo da Vinci, či Albert Einstein. Prestali počúvať kňazov, aby sa stali otrokmi hlásateľov falošnej tolerancie a bezbrehých práv na všetko. Neveria viac na večný život v raji, ale utápajú sa myšlienkou na raj pozemský. S posmechom sa vyjadrujú o „katolíckych poverách“, no pritom sa nechávajú zotročiť rôznym guru, mágom a šarlatánom. Tento „sektor“ je dnes už tretím najvýnosnejším obchodom. Nasleduje hneď po pornografii a drogách. A tak éra, ktorú začínajú nazývať „post-kresťanská“, sa vlastne stáva érou „pred-kresťanskou“, ako hovorí Vittorio Messori.
Je to vidieť napríklad i v hoteloch a lietadlách. Nikde tu nenájdete izbu alebo sedadlo označené číslom 13 či 17. A tak sa dostávame do novopohanskej doby, kde čísla zohrávali podstatnú úlohu v osude človeka. Kto teda verí poverám? A kto je ochotný veriť Bohu, ktorý prichádza medzi nás?