Príhovor Benedikta XVI. na modlitbovom bdení v Hyde Parku

Veľká Británia (18. septembra, RV) - O 18.00 hodine miestneho času sa potom pápež papa-mobilom premiestnil do londýnskeho Hyde Parku, vzdialeného asi 6 km. Ide o jeden z najväčších parkov v Londýne známy tým, že sa tam obyvatelia môžu slobodne vyjadriť na najrôznejšie témy. Tam sa krátko po 18.00 hodine začalo modlitbové bdenie za blahorečenie kardinála Johna Henryho Newmana. Tu sa prítomným pápež prihovoril týmito slovami:


Drahí bratia a sestry v Kristovi,
 tento večer je naplnený radosťou, nesmiernou duchovnou radosťou nás všetkých. Zišli sme sa tu, na modlitbovej vigílii, aby sme sa pripravili na zajtrajšiu omšu, pri ktorej bude blahoslavený veľký syn tohto národa, kardinál John Henry Newman. Koľko ľudí v Anglicku a na celom svete čakalo na tento moment. I pre mňa osobne je veľkým potešením, že môžem prežívať túto udalosť spolu s vami. Ako viete, Newman v minulosti ovplyvnil môj život a moje uvažovanie, podobne ako tomu bolo u mnohých iných osôb za hranicami týchto ostrovov. Dráma Newmanovho života nás vyzýva skúmať naše životy a vidieť ich v širšom kontexte Božieho plánu, rásť v spoločenstve s Cirkvou všetkých čias a všetkých miest: s Cirkvou apoštolov, Cirkvou mučeníkov, Cirkvou svätých, Cirkvou, ktorú Newman miloval a ktorej poslaniu zasvätil celý svoj život.

Ďakujem biskupovi Petrovi Smithovi za láskavé slová na privítanie, ktoré predniesol vo vašom mene a som zvlášť potešený tým, že je na tejto vigílii prítomných mnoho mladých ľudí. Tento večer by som v kontexte našej spoločnej modlitby rád uvažoval spolu s vami o niektorých aspektoch Newmanova života, ktoré považujem za dôležité pre náš život ako veriacich a pre život Cirkvi dnes.

Dovoľte mi začať pripomenutím, že Newman, ako sám hovorí, pozeral na celú svoju životnú púť vo svetle mocnej skúsenosti konverzie, ktorú prežil vo svojej mladosti. Bola to bezprostredná skúsenosť pravdy Božieho slova, objektívnej reality kresťanského zjavenia, ako ju odovzdáva Cirkev. Táto náboženská a súčasne intelektuálna skúsenosť inšpirovala jeho povolanie slúžiť evanjeliu, jeho rozlišovanie prameňov spoľahlivého učenia v Božej Cirkvi a jeho zápal za obnovu cirkevného života vo vernosti apoštolskej tradícii. Na konci života Newman opísal svoje úsilie ako boj proti rastúcej tendencii považovať náboženstvo za čisto privátnu a subjektívnu záležitosť, za otázku osobného názoru. Tu spočíva prvé ponaučenie, ktoré si z jeho života môžeme vziať. V našej dobe, kedy sa intelektuálny a mravný relativizmus snažia oslabiť samotné základy našej spoločnosti, nás Newman napomína, že ako muži a ženy, stvorení na obraz a podobu Boha, sme boli stvorení, aby sme poznávali pravdu, aby sme v nej našli našu definitívnu slobodu a naplnenie najhlbších ľudských túžob. Jedným slovom, boli sme myslení tak, aby sme poznali Krista, ktorý je “Cestou, Pravdou a Životom” (Ján 14,6).

Newmanov život nás okrem toho učí, že nadšenie pre pravdu, pre intelektuálnu poctivosť a pre pravé obrátenie v sebe zahŕňa veľkú cenu, ktorú je treba zaplatiť. Pravdu, ktorá nás oslobodzuje, si nemožno nechávať pre seba, vyžaduje svedectvo, potrebuje byť počutá a jej presvedčivosť v konečnom dôsledku vychádza z nej samej a nie z ľudskej výrečnosti alebo úsudku, do ktorých ju možno uložiť. Neďaleko odtiaľto, v Tyburne, zomrel za vieru veľký počet našich bratov a sestier. Svedectvo ich vernosti až do konca bolo mocnejšie než inšpirované slová, ktoré mnohí z nich predniesli predtým, než všetko odovzdali Pánovi. Cenou za vernosť evanjeliu v našej dobe nie je obesenie, utopenie a rozštvrtenie, ale často to odnáša byť zaradení medzi bezvýznamných a smiešnych. Cirkev sa však nemôže zbaviť povinnosti hlásať Krista a jeho evanjelium ako spásonosnú pravdu, prameň definitívneho šťastia jednotlivcov i základ spravodlivej a ľudskej spoločnosti.

Newman nás nakoniec učí, že ak prijmeme pravdu Kristovu a nasadíme svoj život pre neho, neexistuje žiadna separácia medzi tým, čo veríme a spôsobom, akým žijeme svoju existenciu. Každá naša myšlienka, slovo a činnosť musia smerovať ku sláve Božej a k šíreniu jeho kráľovstva. Newman to pochopil a bol veľkým šampiónom prorockého úradu kresťanských laikov. Jasne videl, že pravdu môžeme prijať nielen ako čisto intelektuálny úkon, ale skôr prostredníctvom duchovnej dynamiky, ktorá preniká do najintímnejších záhybov nášho bytia. Pravda nie je odovzdávaná len formálnym vyučovaním, akokoľvek je dôležité, ale tiež svedectvom celostne žitého života, verne a sväto. Tí, ktorí žijú z pravdy a v pravde, inštinktívne rozpoznávajú, čo je falošné a prečo je práve faloš nepriateľom krásy a dobra, ktoré sprevádza žiara pravdy, veritatis splendor.

Prvé čítanie dnešného večera bola veľkolepá modlitba, ktorou svätý Pavol prosí, aby nám bolo dané poznať „Kristovu lásku, ktorá presahuje všetko poznanie” (porov. Ef 3,14-21). Apoštol prosí, aby Kristus prebýval v našich srdciach vierou (porov. Ef 3,17), aby sme „boli schopní pochopiť – ako všetci kresťania – celú tú šírku a dĺžku, výšku i hĺbku“ tejto lásky. Vierou začneme vidieť Božie slovo ako svetlo našich krokov a svetlo na ceste (porov. Ž 119, 105). Ako nespočetní svätí, ktorí ho na ceste kresťanského učeníctva predišli, Newman učil, že „láskavé svetlo“ viery nám dáva uvedomiť si pravdu o nás samotných, o našej dôstojnosti Božích detí a vznešeného údelu, ktorý nás čaká v nebi. Ak dovolíme tomuto svetlu viery osvetľovať naše srdce a ak sa mu zveríme denným spojením s Pánom v modlitbe a účasťou na sviatostiach Cirkvi, ktoré sú darcami života, staneme sa tak sami svetlom pre tých, ktorí sú okolo nás; budeme plniť „prorocký úrad“, často nevedomky a priťahovať ľudí bližšie k Pánovi a k jeho pravde. Bez života modlitby, bez vnútornej premeny, ku ktorej dochádza skrze milosť sviatostí, nemôžeme – slovami Newmana - „vyžarovať Krista“ a staneme sa iba ďalším „zvučiacim cimbalom“ (1 Kor 13,1) vo svete, ktorý je už plný rastúceho hluku a zmätku, falošných ciest vedúcich len k hlbokej bolesti srdca a do ilúzie.

Jedna z najobľúbenejších meditácií kardinála obsahuje tieto slová: „Boh ma stvoril, aby som mu ponúkol určitú špecifickú službu. Zveril mi určitú prácu, ktorú nezveril inému“ (Meditations on Christian Doctrin). Vidíme tu Newmanov cenný kresťanský realizmus, bod, v ktorom sa viera a život nevyhnutne stretávajú. Viera je určená niesť plody v premene nášho sveta mocou Ducha Svätého, ktorý pôsobí v živote a konaní veriacich. Nikto, kto sa realisticky pozerá na náš dnešný svet, nemôže si myslieť, že kresťania si môžu naďalej každý deň robiť svoje veci a ignorovať pritom hlbokú krízu viery, ktorá dolieha na spoločnosť, alebo jednoducho dúfať, že poklad hodnôt odovzdávaný v priebehu kresťanských storočí môže ďalej sám inšpirovať a utvárať budúcnosť našej spoločnosti. Vieme, že v časoch kríz a vzbúr dal Boh zrod veľkým svätcom a prorokom, aby bola obnovená Cirkev i spoločnosť. Prechovávame dôveru v jeho prozreteľnosť a modlíme sa za jeho neustále vedenie. Každý z nás je však podľa vlastného životného stavu povolaný pričiniť sa o šírenie Božieho kráľovstva a nasýtiť časný život hodnotami evanjelia. Každý z nás má poslanie, každý je povolaný zmeniť svet, pracovať pre kultúru života, kultúru, ktorá je stvárnená láskou a úctou k dôstojnosti každej ľudskej osoby. Ako nás učí Pán v evanjeliu, ktoré sme práve počuli, naše svetlo má žiariť pred všetkými, aby videli naše dobré skutky a velebili nášho Otca na nebesiach (porov. Mt 5,16).

Tu by som rád povedal zvlášť niečo pre prítomných mladých ľudí. Drahí mladí priatelia, jedine Ježiš vie, akú „špecifickú službu“ pre vás vymyslel. Buďte otvorení jeho hlasu, ktorý znie v hĺbke vášho srdca; i teraz hovorí jeho srdce k vášmu. Kristus potrebuje rodiny, ktoré pripomínajú svetu dôstojnosť ľudskej lásky a krásu rodinného života. Potrebuje mužov a ženy, ktorí venujú svoj život šľachetnému poslaniu výchovy, budú sa venovať starostlivosti o mládež a budú ju formovať podľa cesty evanjelia. Potrebuje tých, ktorí zasvätia svoj život ceste dokonalej lásky nasledovaním čistoty, chudoby a poslušnosti a budú mu slúžiť v našich najmenších bratoch a sestrách. Potrebuje mocnú lásku kontemplatívnych rehoľných osôb, ktoré nesú svedectvo a pôsobenie Cirkvi svojou ustavičnou modlitbou. A potrebuje kňazov, dobrých a svätých kňazov, mužov pripravených stratiť vlastný život pre svoje stádo. Pýtajte sa Boha, čo má s vami v úmysle! Žiadajte veľkodušnosť, aby ste mu mohli povedať „áno“. Nemajte strach darovať sa celkom Ježišovi. On vám daruje potrebnú milosť k plneniu vášho povolania. Dovoľte mi ukončiť tento príhovor výzvou, aby ste sa pripojili ku mne budúci rok v Madride na Svetovom dni mládeže. Vždy je to skvelá príležitosť rásť v láske ku Kristovi a byť spolu s tisíckami ďalších mladých povzbudení v radostnom živote z viery. Dúfam, že sa tam s mnohými z vás stretnem!

A teraz, drahí priatelia, pokračujme v tejto modlitbovej vigílii a pripravme sa na stretnutie s Kristom, ktorý je prítomný medzi nami v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Spoločne v mlčaní našej spoločnej adorácie otvorme myseľ a srdce jeho prítomnosti, jeho láske, presvedčivej moci jeho pravdy. Ďakujme osobitne za neustále svedectvo tejto pravde, ktoré vydal kardinál John Henry Newman. S dôverou v modlitbu prosme Boha, aby osvecoval naše kroky i britskú spoločnosť láskavým svetlom svojej pravdy, svojej lásky a svojho pokoja. Amen.

Preložil Peter Dufka