Benedikt XVI. na generálnej audiencii: Svätá Klára z Assisi

Vatikán (15. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a sestry,

medzi najobľúbenejšie svätice celkom určite patrí svätá Klára z Assisi. Žila v trinástom storočí, v časoch svätého Františka z Assisi. Svedectvo jej života nám ukazuje, že Cirkev je ženám veľmi zaviazaná. Je zaviazaná mnohým odvážnym a hlboko veriacim ženám, ktoré poskytli rozhodujúce impulzy pre obnovu celej Cirkvi.

Kto bola táto Klára z Assisi? Pri hľadaní odpovede na položenú otázku máme k dispozícii dôveryhodné pramene: nielen jej staroveký životopis od Tomáša z Celana, ale aj dokumenty z procesu kanonizácie, ktorý pápež začal hneď niekoľko mesiacov po jej smrti: dokumenty, ktoré obsahujú svedectvá ľudí, čo dlhý čas žili po jej boku.

Klára sa narodila v roku 1193 a pochádzala z bohatej aristokratickej rodiny. Bohatstvo a šľachtický pôvod však opustila a rozhodla sa žiť pokorný a chudobný život, presne taký, aký odporúčal svätý František z Assisi. Jej rodičia, ako bolo v tom čase zvykom, sa ju snažili vydať za niekoho dôležitého. Klára však, keď mala osemnásť rokov, inšpirovaná hlbokou túžbou nasledovať Krista a obdivom k svätému Františkovi, opustila rodičovský dom a spolu so svojou priateľkou Bonou z Guelfuccia odišla tajne za menšími bratmi, ktorí bývali pri chráme Porciunkula. Bolo to večer na Kvetnú nedeľu roku 1211. Zatiaľ, čo bratia držali v rukách horiace fakle, František jej za všeobecného dojatia ostrihal vlasy a Klára si obliekla kajúce rúcho. Od toho okamihu sa stala panenskou nevestou Kristovou: zasvätila sa mu v úplnej pokore a chudobe. Rovnako ako Klára a jej spoločníčky, v priebehu dejín sa nespočetné množstvo žien nechalo očariť láskou pre Krista, ktorý v nádhere svojho Božstva naplnil ich srdcia. A celá Cirkev sa prostredníctvom tohto mystického povolania zasvätených panien stáva tým, čím má byť naveky: krásnou a čistou nevestou Kristovou.

V jednom zo štyroch listov adresovaných dcére českého kráľa, ktorá ju túžila nasledovať, svätej Anežke Pražskej, Klára hovorí o Kristovi, svojom milovanom ženíchovi, používajúc slová vzťahujúce sa na sobáš; slová, ktoré by azda niekoho mohli zaskočiť, no celkom určite v každom vyvolajú dojatie: „Milujúc ho, ste cudná, dotýkajúc sa ho, budete čistejšia, keď sa mu odovzdáte, zostanete pannou. Jeho moc je najsilnejšia, jeho štedrosť najväčšia, jeho vzhľad najkrajší, jeho láska najjemnejšia a jeho neha presahuje všetky ostatné. Už teraz ste v jeho náručí a on ozdobil vašu hruď vzácnymi drahokamami... korunoval vás zlatou korunou, na ktorej sa skvie znak jeho svätosti.“ (Lettera prima: FF, 2862).

Predovšetkým na začiatku svojho duchovného putovania našla Klára vo svätom Františkovi nielen učiteľa, ktorého poslúchala, ale aj priateľa a brata. Priateľstvo medzi týmito dvoma svätcami je mimoriadne dôležitou a vzácnou skutočnosťou. Keď sa stretnú dve čisté duše zapálené tou istou láskou pre Boha, dokážu zo vzájomného priateľstva získať silnú vzpruhu pre napredovanie na ceste k dokonalosti. Priateľstvo je jedným z najvznešenejších a najvyšších ľudských citov a Božia milosť ho dokáže ešte viac očisťovať a premieňať. Tak, ako svätý František a svätá Klára, aj mnohí ďalší svätci prežili hlboké priateľstvo na ceste ku kresťanskej dokonalosti – napríklad svätý František Saleský a svätá Jana Františka de Chantal. Práve svätý František Saleský píše: „Je nádherné môcť milovať tu na zemi tak, ako budeme milovať v nebi, naučiť sa mať rád už na tomto svete tak, ako raz naveky budeme mať radi na druhom svete. Nehovorím tu len o dobročinnej láske, pretože tú máme mať voči všetkým ľuďom; hovorím o duchovnom priateľstve, v ktorom dve alebo tri osoby zdieľajú tú istú zbožnosť a duchovnú lásku, a stávajú sa tak opravdivo jedným duchom.

Po niekoľkých mesiacoch v rehoľnej komunite, keď Klára musela odolávať tlaku svojej rodiny, ktorá s jej rozhodnutím zo začiatku nesúhlasila, usadila sa táto svätica spolu so svojimi prvými spoločníčkami v kostole svätého Damiána, kde pre nich menší bratia zriadili maličký kláštor. V tomto kláštore žila vyše 40 rokov až do svojej smrti v roku 1253. Máme k dispozícii dokument z prvej ruky, ktorý opisuje, ako tieto ženy žili v časoch začiatku obdobia františkánskej obnovy. Ide o rozprávanie flámskeho biskupa Jakuba z Vitry, ktorý bol v Taliansku na návšteve. Píše, že tu našiel veľké množstvo mužov a žien zo všetkých spoločenských vrstiev, ktorí „zanechali všetko pre Krista a utiekli zo sveta. Nazývajú sa menší bratia a
menšie sestry. Pápež i kardináli im preukazujú veľkú vážnosť... Ženy... bývajú spolu vo viacerých domoch v blízkosti miest. Nič nedostávajú, ale žijú z práce svojich rúk. Sú zarmútené a ustarostené nad tým, že sa im od klerikov i laikov dostáva väčšej úcty, než by sami chceli.“ (Lettera dell´ottobre 1216, FF, 2205.2207).

Jakub z Vitry si veľmi dobre všimol práve charakteristickú črtu františkánskej duchovnosti, na ktorú bola Klára obzvlášť citlivá: radikálnosť chudoby spojenú úplným odovzdaním sa do Božej Prozreteľnosti. O toto sa snažila mimoriadne rozhodným spôsobom. Od pápeža Gregora IX (alebo možno už od pápeža Inocenta III) dostala tzv. Privilegium Pauperitatis (por. FF, 3279). Na základe tejto listiny Klára a jej spoločníčky u svätého Damiána nemohli vlastniť nijakú materiálnu vec. Jednalo sa o skutočne mimoriadnu výnimku vzhľadom na vtedy platné kánonické právo a cirkevné autority tej doby ju udelili, pretože si cenili plody evanjeliovej svätosti, ktoré rozpoznali v spôsobe života svätej Kláry a jej sestier. To ukazuje, že ani v období Stredoveku úloha žien nebola druhoradá, ale veľmi cenená. V tomto kontexte treba pripomenúť, že svätá Klára bola prvou ženou v dejinách Cirkvi, ktorá zostavila písané rehoľné pravidlá a dala ich na schválenie pápežovi, aby sa charizma svätého Františka zachovala pre všetky ženské rehoľné spoločenstvá, ktoré už v týchto časoch vznikali vo veľkom počte a ktoré sa túžili inšpirovať príkladom Františka a Kláry.

V kláštore svätého Damiána Klára hrdinským spôsobom praktizovala čnosti, ktoré by mali byť vlastné každému kresťanovi: pokoru, ducha zbožnosti a pokánia, dobročinnú lásku. I keď bola predstavenou, chcela ako prvá slúžiť chorým sestrám, brala na seba najpokornejšie služby: áno, milosrdná láska naozaj prekonáva všetky prekážky a kto miluje, prinesie každú obeť s radosťou. Jej viera v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii bola tak veľká, že dvakrát spôsobila zázračný jav: vystavením sviatosti Oltárnej odohnala saracénskych žoldnierov, ktorí sa chystali napadnúť kláštor svätého Damiána a vyplieniť mesto Assisi.

Aj tieto udalosti, spolu s ďalšími zaznamenanými zázrakmi, priviedli pápeža Alexandra IV k tomu, že ju dal vyhlásiť za svätú už v roku 1255 – teda len dva roky po jej smrti. V kanonizačnej bule o Kláre napísal chválospev, v ktorom nachádzame aj tieto slová: „Aká je len živá sila tohto svetla a aký je silný jas tohto žiarivého prameňa. Naozaj, toto svetlo sa uzatváralo v skrytosti klauzúrneho života, no navonok vyžarovalo trblietavý jas; túlilo sa v tesnom kláštore, ale vonku žiarilo do celého širokého sveta. Uchovávalo sa vnútri a šírilo sa vonku. Klára sa síce ukrývala, ale jej život sa zjavil všetkým. Mlčala Klára, no kričala jej sláva“ (FF, 3284). A práve tak to je, drahí priatelia: svätci menia svet k lepšiemu, premieňajú ho trvalým spôsobom, vlievajúc doň sily, ktoré dokáže vzbudiť len láska inšpirovaná evanjeliom. Svätci sú veľkými dobrodincami ľudstva!

Duchovnosť svätej Kláry, takpovediac syntéza jej cesty k svätosti, sa nachádza v jej štvrtom liste svätej Anežke Pražskej. Svätá Klára tu používa obrazné vyjadrenie, ktoré bolo v stredoveku časté a malo svoj pôvod už v patristike: zrkadlo. Pozýva svoju pražskú priateľku, aby sa pozrela do zrkadla dokonalosti všetkých čností, ktorým je sám Pán. Píše: „Celkom určite je šťastnou tá, ktorej je dopriate užívať si toto sväté manželstvo, aby v hĺbke srdca mohla patriť Kristovi; veď jeho krásu neprestajne obdivujú všetky blažené nebeské zástupy. Jeho láska rozpaľuje, pohľad na neho osviežuje, jeho dobrota nasycuje, jeho neha napĺňa až po okraj, myšlienka na neho sa nežne trbliece, jeho vôňa vracia život zosnulým a jeho slávne zjavenie urobí blaženými všetkých obyvateľov nebeského Jeruzalema. A preto, že on je žiarivým leskom slávy, belosťou večného svetla a zrkadlom bez najmenšej chyby, pozeraj každý deň do tohto zrkadla, kráľovská nevesta Kristova, a v ňom neprestajne skúmaj svoju tvár, aby si sa zvonku i zvnútra celá skrášľovala ... V tomto zrkadle sa odrážajú blahoslavená chudoba, svätá pokora i nevýslovná milosrdná láska (Lettera quarta: FF, 2901-2903).

S vďačnosťou Bohu za to, že nám darúva svätých, čo sa prihovárajú nášmu srdcu a ponúkajú nám príklad kresťanského života, ktorý môžeme nasledovať, chcel by som zakončiť slovami požehnania, ktoré svätá Klára napísala pre svoje spolusestry. Toto požehnanie ešte aj dnes klarisky, ktoré vďaka svojim modlitbám a dielam majú v Cirkvi veľmi vzácne miesto, uchovávajú s veľkou zbožnosťou. Sú to slová, z ktorých priam žiari nežnosť jej duchovného materstva: „Žehnám vás za môjho života i po mojej smrti, tak, ako len môžem a viac, než len sama môžem, všetkými požehnaniami, ktorými Otec milosrdenstiev požehnal a požehná v nebi i na zemi svojich synov a dcéry a ktorými duchovný otec a duchovná matka žehnajú svojich duchovných synov a duchovné dcéry. Amen. (FF, 2856).

Preklad: Martin Kramara