Benedikt XVI. na generálnej audiencii: Cirkev sa obnovuje úprimnou snahou o obrátenie, nie zmenou štruktúr

Vatikán (8. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a sestry,

dnes by som rád pokračoval v rozprávaní o svätej Hildegarde z Bingenu, neobyčajnej žene, ktorá žila v období stredoveku a vynikala duchovnou múdrosťou a svätosťou života. Mystické vízie svätej Hildegardy pripomínajú vízie prorokov Starého zákona: v duchu kultúrnych a náboženských vyjadrení svojich čias a prostredníctvom Božieho svetla vykladala Sväté písmo a aplikovala ho na rozličné životné okolnosti. A tak všetci, ktorí ju počúvali, cítili sa byť povzbudení k opravdivo kresťanskému, angažovanému spôsobu života. V jednom liste svätému Bernardovi mystička z Porýnia píše: „Toto videnie objíma celé moje bytie: nevidím telesnými očami, ale v duchu tajomstiev... Poznám hlboký zmysel toho, čo je vyjadrené v Žaltári, v evanjeliách a v ostatných knihách, ktoré sa mi zjavujú vo videní. To videnie horí ako plameň v mojej hrudi a v mojej duši a dáva mi vstúpiť do hĺbky zmyslu daného textu“ (Epistolarium pars prima, I-XC: CCCM 91).

Mystické vízie svätej Hildegardy majú bohatý teologický obsah. Týkajú sa dôležitých okamihov dejín spásy a sú zväčša napísané v básnickej a symbolickej reči. Napríklad vo svojom najznámejšom diele nazvanom Scivias, teda „Poznaj cesty“, Hildegarda v tridsiatich piatich víziách zhŕňa udalosti dejín spásy, od stvorenia sveta až po koniec časov. Prostredníctvom typicky ženskej citlivosti priamo v centre v svojho diela rozvíja tému mystického manželstva medzi Bohom a ľudstvom, ktoré sa uskutočnilo v tajomstve Vtelenia. Na strome Kríža sa uzatvára manželstvo Božieho Syna s Cirkvou, jeho Nevestou, ktorá je plná milosti a v láske Ducha Svätého je schopná darovať Bohu nových synov a dcéry.

Už z týchto krátkych náznakov vidíme ako môže byť teológia obohatená ženami, ktoré dokážu hovoriť o Bohu a o tajomstvách viery prostredníctvom svojej neobyčajnej citlivosti a inteligencie. Chcem preto povzbudiť všetky ženy, ktoré konajú túto službu, aby sa jej venovali v opravdivo cirkevnom duchu, aby svoje premýšľanie živili modlitbou a pohľadom na veľké, ešte stále nie celkom prebádané bohatstvo stredovekej mystickej tradície, najmä na jej žiarivé príklady, medzi ktorými je aj naša Hildegarda z Bingenu.

Táto mystička z Porýnia je autorkou aj mnohých ďalších spisov, spomedzi ktorých vynikajú dva, pretože – podobne ako Scivias – obsahujú mystické videnia: sú to Liber vitae meritorum (Kniha zásluh života) a
Liber divinorum operum (Kniha Božích diel), ktorá sa zvykne nazývať aj De operatione Dei. V prvej z nich je opísaná jediná, mocná vízia Boha, ktorý oživuje vesmír svojou silou a svojím svetlom. Hildegarda zdôrazňuje hlboký vzťah medzi človekom a Bohom a pripomína nám, že celé stvorenie, ktorého vrcholom je človek, má život od Najsvätejšej Trojice. Celý spis sa sústreďuje na vzťah medzi čnosťami a neresťami, v ktorom človek musí denno-denne zápasiť s hrozbou nerestí, ktoré ho vzďaľujú z cesty k Bohu a prikláňať sa čnostiam, ktoré ho k Bohu naopak približujú. Kniha pozýva k tomu, aby sa človek vzdialil od zla, oslavoval Boha a po živote naplnenom čnosťami vstúpil do „opravdivej radosti“. V druhej knihe, ktorú mnohí pokladajú za jej vrcholné dielo, Hildegarda opisuje stvorenie vo vzťahu k Bohu, ako aj centrálne miesto, ktoré v ňom má človek: možno tu vnímať silný biblicko-patristický kristocentrizmus. Svätica tu predstavuje päť vízií inšpirovaných Prológom Svätého evanjelia podľa Jána; pripomína slová, ktorými sa Syn obracia na Otca: „Všetko dielo, ktoré si ty chcel a ktoré si mi zveril, som ja priviedol k zavŕšeniu, a teraz som ja v tebe a ty vo mne: obaja sme jedno.“ (Pars III, Visio X: PL 197).

V ďalších spisoch svätej Hildegardy zase badať rôznorodosť záujmov a kultúrnu živosť stredovekých ženských kláštorov – a to celkom v protiklade k predsudkom, ktoré ešte aj dnes panujú o danej epoche. Hildegarda sa zaoberala lekárstvom a prírodnými vedami, ale aj hudbou a mala výnimočný umelecký talent. Zložila viacero hymnov, antifón a spevov, ktoré sú zozbierané pod názvom Symphonia Harmoniae Caelestium Revelationum (Symfónia harmónie nebeských zjavení). Slávnostne sa spievali v jej kláštoroch, kde šírili atmosféru pokoja a vyrovnanosti, a poznáme ich aj my v dnešnej dobe. Pre Hildegardu bolo celé stvorenie jednou symfóniou Ducha Svätého, ktorý je sám radosťou a plesaním.

Popularita, ktorá sa šírila okolo svätej Hildegardy, priviedla viacerých k tomu, aby sa na ňu obrátili s prosbou o radu. Vďaka tomu sa nám zachovalo viacero jej listov. Obracali sa na ňu ženské i mužské rehoľné komunity, biskupi aj opáti. Mnohé z jej odpovedí platia aj pre súčasnú dobu. Napríklad istej ženskej rehoľnej komunite Hildegarda napísala: „Duchovný život treba rozvíjať s veľkým nasadením. Na začiatku je námaha trpká. Vyžaduje si totiž odpútanie sa od vrtochov, telesných radovánok a podobných vecí. Ak sa však duša nechá fascinovať svätosťou, zistí, že toto pohŕdanie svetom vie byť priam sladké a príjemné. Treba len s rozumom dávať pozor na to, aby duša neschorľavela.“ (E. Gronau, Hildegard. Vita di una donna profetica alle origini dell’età moderna, Milano 1996, str. 402). Keď cisár Fridrich Barbarossa spôsobil cirkevný rozkol tým, že proti legitímnemu pápežovi Alexandrovi III postavil troch protipápežov, Hildegarda, inšpirovaná svojimi víziami, neváhala mu pripomenúť, že aj on ako cisár je podriadený Božiemu súdu. S odvahou vlastnou všetkým prorokom napísala cisárovi v Božom mene tieto slová: „Beda, beda tomuto ničomnému správaniu bezbožníkov, ktorí mnou pohŕdajú! Počúvaj, ó kráľ, ak chceš žiť! Inak ťa prebodne môj meč!“ (Ibid., str. 412).

S duchovnou autoritou, ktorá ju sprevádzala, vydala sa Hildegarda napriek veku a nepriaznivým podmienkam počas posledných rokov svojho života na cesty, aby ľuďom rozprávala o Bohu. Všetci ju radi počúvali, aj keď neraz používala prísny tón: pokladali ju za Božieho posla. Napomínala predovšetkým rehoľné spoločenstvá a klérus, aby sa vrátili k životu zodpovedajúcemu ich povolaniu. Osobitným spôsobom sa postavila proti hnutiu nemeckých katarov. Títo katari – čo doslovne znamená „čistí“ – hlásali potrebu radikálnej reformy Cirkvi a nevyhnutnosť boja proti neprístojnostiam, ktorých sa dopúšťal klérus. Ostro im vyčítala, že sa pokúšali podkopať samotné základy Cirkvi: pripomínala im, že opravdivá obnova cirkevného spoločenstva sa nerobí zmenou štruktúr, ale skôr prostredníctvom úprimného ducha pokánia a pracovitou snahou o obrátenie. Toto je odkaz, na ktorý by sme nikdy nemali zabudnúť. Vzývajme vždy Ducha Svätého, aby v Cirkvi vzbudzoval sväté a odvážne ženy – akou bola aj svätá Hildegarda z Bingenu – ktoré by s využitím darov, čo dostali od Boha, dokázali svojím cenným prispením podnecovať duchovný rast našich spoločenstiev a celej Cirkvi dnešných čias.Preklad: Martin Kramara