Homília Benedikta XVI. v rodisku pápeža Leva XIII.

Vatikán (7. septembra, RV) - V uplynulú nedeľu pápež Benedikt XVI. predsedal eucharistickej slávnosti v mestečku Carpineto Romano, pri ktorej povedal nasledujúcu homíliu:

Drahí bratia a sestry,

dovoľte mi, aby som najprv vyjadril svoju radosť z toho, že som medzi vami v Carpineto Romano, a to v stopách mojich milovaných predchodcov Pavla VI. a Jána Pavla II.! Radostná je tiež okolnosť, ktorá ma sem priviedla, totiž dvestoročné výročie narodenia pápeža Leva XIII., Vincenza Gioacchina Pecciho, ktorý sa narodil 2. marca 1810 v tomto krásnom meste. Ďakujem vám všetkým za vaše prijatie! Pozdravujem osobitne biskupa Anagni-Alatri, Mons. Lorenza Loppa a starostu Carpineta, ktorí ma na začiatku sv. omše privítali, a tiež ostatných prítomných verejných činiteľov. Obraciam sa zvlášť k mladým, osobitne k tým, ktorí sem konali diecéznu púť. Moja návšteva je, bohužiaľ, veľmi krátka a celá je koncentrovaná na túto eucharistickú slávnosť. Tu však nachádzame všetko: Slovo i Chlieb večného života, ktoré živia vieru, nádej a lásku; obnovujeme tu zväzky spoločenstva, ktoré z nás robia jedinú Cirkev Pána Ježiša Krista.

Vypočuli sme si Božie slovo a spontánne ho pri tejto príležitosti prijímame, aby sme sa zamysleli nad postavou pápeža Leva XIII. a dedičstvom, ktoré nám zanechal. Hlavná téma, ktorá vyplýva z biblických čítaní, je primát Boha a Krista. V úryvku z evanjelia sv. Lukáša Ježiš sám otvorene predkladá tri podmienky nevyhnutné k tomu, aby sme boli jeho učeníkmi: milovať ho viac, ako inú osobu a viac ako seba samého; vziať svoj kríž a ísť za ním; zrieknuť sa všetkého vlastníctva. Ježiš vidí, že ho spolu s jeho učeníkmi nasleduje veľký zástup ľudí a chce byť voči všetkým jasný: nasledovať ho je náročné a nemôže závisieť na obyčajnom nadchnutí a oportunizme. Musí to byť uvážené rozhodnutie, prijaté vo svedomí po zodpovedaní na otázku: kto je pre mňa Ježiš? Je skutočne „Pánom“, zaberá prvé miesto ako Slnko, okolo ktorého obiehajú všetky planéty? A prvé čítanie z Knihy múdrosti nám nepriamo ponúka motív tohto absolútneho primátu Ježiša Krista. V ňom sa nachádzajú odpovede človeka každej doby, ktorý hľadá pravdu o Bohu a o sebe samom. Boh nás presahuje a jeho plány sú nepreniknuteľné. On sám sa však chcel zjaviť prostredníctvom stvorenia a predovšetkým dejinami spásy, aby v Kristovi plne zjavil seba samého a svoju vôľu. I keď je stále pravdou, že „Boha nikto nikdy nevidel“ (Ján 1,18), poznáme teraz jeho „meno“, jeho „tvár“ a tiež jeho vôľu, pretože nám ju zjavil Ježiš, ktorý je Božou Múdrosťou, ktorá sa stala človekom. „A tak – píše svätopisec – sa ľudia naučili, čo je ti milé, a múdrosťou sa zachránili“ (Múdr. 9,18).

Uvedený základný rys Božieho slova nám umožňuje zamyslieť sa nad dvoma aspektmi života a služby vášho ctihodného spoluobčana, ktorého si dnes pripomíname, pápeža Leva XIII. Predovšetkým je treba zdôrazniť, že bol mužom veľkej viery a hlbokej zbožnosti. To zostáva neustále základom všetkého pre každého kresťana vrátane pápeža. Bez modlitby, to znamená bez vnútorného zjednotenia s Bohom, nemôžeme nič urobiť, ako to jasne hovorí Ježiš svojim učeníkom počas poslednej večere (porov. Ján 15,5). Slová a skutky pápeža Pecciho vyžarovali jeho vnútornú zbožnosť, čo sa odrazilo i v jeho magistériu. Medzi jeho početnými encyklikami a apoštolskými listami sa vinú ako červená niť listy čisto duchovného charakteru, venované predovšetkým rastu mariánskej úcty, osobitne prostredníctvom posvätného ruženca. Ide o formu „katechézy“ vo vlastnom slova zmysle, ktorá je evidentná od začiatku do konca jeho 25-ročného pontifikátu. Nachádzame tiež dokumenty o Kristovi Vykupiteľovi, o Duchu Svätom, o zasvätení Najsvätejšiemu Srdcu, o úcte ku svätému Jozefovi, o svätom Františkovi z Assisi. Lev XIII. bol zvlášť spätý s františkánskou rodinou a sám bol členom jej tretieho rádu. Všetky tieto rôznorodé prvky s potešením zdôrazňujem ako prejavy jedinej skutočnosti: lásky k Bohu a ku Kristovi, pred ktorou nemá prednosť absolútne nič. A svoju prvú a principiálnu kvalitu si Vincenzo Gioacchino Pecci osvojil tu, vo svojom rodnom meste, u svojich rodičov, vo svojej farnosti.

Je tu však taktiež druhý aspekt, ktorý sa odvodzuje rovnako od primátu Boha a Krista a odráža sa vo verejnej činnosti každého pastiera Cirkvi, osobitne každého pápeža, podľa charakteristík, ktoré sú každému vlastné. Povedal by som, že práve pojem „kresťanskej múdrosti“, ktorý sa vynoril už v prvom čítaní a v evanjeliu nám podáva syntézu pôsobenia Leva XIII. Nie náhodou je tiež titulom jednej jeho encykliky. Každý pastier je povolaný odovzdávať Božiemu ľudu nielen abstraktné pravdy, ale „múdrosť“, teda posolstvo, v ktorom sa spája viera a život, pravda a konkrétna realita. Pápež Lev XIII. to bol schopný realizovať pomocou Ducha Svätého v jednom z najťažších historických období Cirkvi, pričom zostal verný tradícii a súčasne sa vyrovnával s veľkými otvorenými otázkami. Dokázal to práve na základe „kresťanskej múdrosti“, založenej na Svätom písme, na nesmiernom teologickom a duchovnom odkaze Katolíckej cirkvi a tiež na pevnej a priezračnej filozofii svätého Tomáša Akvinského, ktorého si zvlášť vysoko vážil a presadil v celej Cirkvi.

V tomto bode, kde som sa dotkol základov, tzn. viery a duchovného života, teda všeobecného rámca posolstva Leva XIII., môžem načrtnúť jeho sociálne učenie, ktoré sa stalo nadčasovým v encyklike Rerum novarum, ale je bohaté na mnoho jeho ďalších vystúpení, ktoré tvoria organický corpus a prvé jadro sociálneho učenia Cirkvi. Vezmime si podnet z Listu svätého apoštola Pavla Filemonovi, ktorý nám dnešná liturgia šťastnou zhodou okolností podáva práve dnes. Je to najkratší text z Pavlovej korešpondencie. V priebehu svojho väznenia apoštol odovzdal vieru Onezimovi, otrokovi, ktorý pochádzal z Kolos a ktorý utiekol svojmu pánovi Filemonovi, bohatému občanovi toho mesta, a stal sa kresťanom spolu so svojimi príbuznými vďaka Pavlovým kázaniam. Apoštol Pavol teda napísal Filemonovi a vyzval ho, aby prijal Onezima už nie ako otroka, ale ako brata v Kristovi. Jeho nové kresťanské bratstvo prekonáva separáciu medzi otrokmi a slobodnými a zavádza do dejín princíp povýšenia osoby, ktorý povedie ku zrušeniu otroctva, ale tiež k prekonaniu ďalších bariér, ktoré doteraz existujú. Pápež Lev XIII. venoval práve téme otroctva encykliku Catholicae Ecclesiae v roku 1890.

Z tejto zvláštnej skúsenosti svätého Pavla s Onezimom môže vychádzať rozsiahla reflexia o podnete ľudského povýšenia, ktoré vnieslo kresťanstvo do dejín civilizácie a tiež o metóde a štýle tohto prínosu v súvislosti s evanjeliovými obrazmi semena a kvasu: kresťania vo vnútri historickej reality pôsobia ako jednotliví občania alebo vo forme združení a predstavujú blahodarnú a pokojnú silu hlbokej zmeny, uľahčujú rozvoj vnútorných potencií samotnej reality. A túto formu prítomnosti a pôsobenia vo svete ponúka sociálne učenie Cirkvi, ktoré je vždy zamerané na dozrievanie svedomia ako nevyhnutnej podmienky trvalých transformácií.

Teraz sa musíme pýtať: aký bol kontext, v ktorom sa pred dvoma storočiami narodil ten, ktorý sa 68 rokov po tom mal stať pápežom Levom XIII.? Európa prežívala veľkú napoleonskú búrku, ktorá nasledovala po Francúzskej revolúcii. Cirkev a početné prejavy kresťanskej kultúry boli radikálne spochybnené (stačí pomyslieť napríklad na to, že letopočet nebol počítaný od Kristovho narodenia, ale od začiatku novej revolučnej éry, alebo na odstránenie mien svätcov z kalendárov, z názvov obcí a ulíc…). Dedinskému obyvateľstvu zaiste tieto znetvorenia neboli po chuti a náboženské tradície si ponechávali. Každodenný život bol tvrdý a ťažký: zdravotná a potravinová situácia bola veľmi chatrná. Medzitým sa však začal rozvíjať priemysel a spolu s ním robotnícke hnutie, ktoré bolo stále viac organizované politicky. Učiteľský úrad Cirkvi na svojej najvyššej úrovni bol podnecovaný a nabádaný lokálnymi reflexiami a skúsenosťami vypracovať komplexný a perspektívny výklad novej spoločnosti a jej všeobecného dobra. Keď bol teda v roku 1878 zvolený na pápežský stolec, cítil sa Lev XIII. povolaný dokončiť ho vo svetle svojich rozsiahlych znalostí medzinárodného dosahu, ale tiež mnohých iniciatív, realizovaných „na tomto poli“ kresťanskými komunitami, mužmi a ženami Cirkvi.

Desiatky a desiatky svätcov a blahoslavených na konci 18. a na začiatku 19. storočia hľadali a s fantáziou lásky sa vydávali rozmanitými cestami uskutočňovania evanjeliového posolstva v rámci nových sociálnych realít. Tieto iniciatívy, obete a reflexie mužov a žien, nepochybne pripravili pôdu pre Rerum novarum a ďalšie sociálne dokumenty pápeža Pecciho. Už v dobe, kedy bol apoštolským nunciom v Belgicku, pochopil, že sociálnej otázke bolo možné čeliť pozitívne a účinne cestou dialógu a sprostredkovania. V dobe úporného antiklerikalizmu a silných protipápežských manifestácií dokázal Lev XIII. viesť a podporovať katolíkov na ceste konštruktívnej a obsahovo bohatej účasti, pevnej vo svojich princípoch a schopnej otvorenosti. Hneď po Rerum novarum došlo v Taliansku a v ďalších krajinách ku skutočnému rozmachu iniciatív: združenia, poľnohospodárske a remeselnícke sporiteľne, noviny i rozsiahle „hnutie“, ktoré malo svojho prezieravého organizátora v osobe Dona Giuseppe Toniollo. Veľmi starý, ale múdry a prezieravý pápež tak mohol uviesť do 20. storočia omladenú Cirkev so správnym postojom k riešeniu nových výziev. Tento pápež bol ešte politicky a fyzicky „väzňom“ Vatikánu, ale v skutočnosti už svojím magistériom predstavoval Cirkev, schopnú vyrovnať sa bez komplexu s náročnými otázkami súčasnosti.

Drahí priatelia z Carpineta Romana, nemáme čas tieto argumenty prehĺbiť. Eucharistia, ktorú slávime, sviatosť lásky, nás volá k podstatnému: k charite, k láske Kristovej, ktorá obnovuje ľudí a svet. To podstatné a to dobré vidíme a vnímame v slovách svätého apoštola Pavla v Liste Filemonovi. V tomto krátkom liste je totiž cítiť všetku miernosť a zároveň revolučnú moc evanjelia. Má diskrétny štýl a zároveň neodolateľnosť lásky, ktorá, ako som napísal vo svojej sociálnej encyklike Caritas in veritate – „je hlavnou hnacou silou pravého rozvoja každej ľudskej osoby i celého ľudstva“ (č.1). S radosťou a vrúcnosťou vám teda zanechávam staré a stále nové prikázanie: milujte sa navzájom, ako nás miloval Kristus a s touto láskou ste soľou a svetlom sveta. Tak budete verní dedičstvu svojho veľkého a cteného rodáka, pápeža Leva XIII. A tak nech je to v celej Cirkvi! Amen.



Preložil Peter Dufka, SJ