Osobné spomienky na blahoslavenú Matku Terezu

Pravidelný príhovor kardinála Jozefa Tomka

Dňa 26. augusta uplynulo sto rokov, od kedy sa svetoznáma Matka Tereza, rodným menom Agnes Gonxha Bojaxhiuová, narodila z albánskych rodičov v dnešnom hlavnom meste Macedónska Skopje. Ako je známe, bola najmladšia z troch detí, vstúpila k írskym loretánskym sestrám, ktoré ju vyslali učiť do indického veľkomesta Kalkaty (Calcutta). Uprostred nesmiernej biedy, ktorú videla na uliciach, kde ležali v špine opustení, často chorí ba aj umierajúci ľudia, dozrelo v nej odhodlanie nasledovať Božie nutkanie a založiť osobitnú rehoľnú spoločnosť, ktorá by sa venovala tým najbiednejším z biednych. V krátkej dobe sa k nej pripojilo veľa iných dievčat a žien, ktoré nesú meno Misionárky Božej lásky, nosia biele sárí s modrým lemovaním a dnes roznášajú Kristove milosrdenstvo po všetkých svetadieloch. Na Matku Terezu ma viažu viaceré osobné spomienky, s ktorými sa chcem s vami podeliť.

Prvý raz som sa s ňou stretol nie osobne, ale cez televízny prenos v severoamerickom meste Philadelphii počas medzinárodného eucharistického kongresu roku 1976, kde ma pozvali kázať pre amerických Slovákov. Matka Tereza už bola veľmi známa v Amerike a mala na nabitom priestranstve príhovor k študentom, ktorý prenášala televízia. Po ňom odpovedala na mnohé otázky mladých. Vtedy sa hodne debatovalo, či možno svätiť ženy na kňazstvo. Matka Tereza sa skromne pousmiala a odpovedala, že ona neštudovala teológiu, ale si myslí, že Pán Ježiš by bol zaiste udelil kňazské svätenie svojej Matke Márii, keby bol zamýšľal svätiť ženy. Touto jednoduchou úvahou odzbrojila feministky, ale nechala obrovský dojem práve svojou vyžarujúcou svätosťou a láskavosťou.

Ďalšia spomienka ma vedie do roku 1986, keď som sprevádzal Jána Pavla II. do Indie a na ceste sme sa zastavili v Kalkate na námestí pred vstupom do Nirmal Hriday, čiže „Domu spokojne umierajúcich“, naproti chrámu pohanskej bohyne. Uprostred námestia postavili malú tribúnu, kde úradne privítali vzácneho hosťa. Ale najmilšie zvítanie mal pápež s maličkou, útlou Matkou Terezou, ktorú srdečne objal. Ona nás potom sprevádzala pomedzi lôžka chorých a umierajúcich a ukazovala nám, kde očisťujú, umývajú a kŕmia úbožiakov. Svätý Otec bol viditeľne dojatý a prihováral sa k ním. Pamätám sa na umierajúceho bedára, ktorý už vydával typické chrčanie s výrazom dôstojného pokoja. Pri návrate cez ulice veľkomesta sme videli práve opustených ležiacich úbožiakov, ktorých tieto misionárky chudobných zbierali a vracali im ľudskú dôstojnosť. Boli to otrasné obrazy ľudskej biedy ale aj nevšímavosti okolo prechádzajúceho davu, ktorý si už navykol na tieto skutočnosti. Bol to obraz nášho neľútostného sveta,

Potom sa moje stretnutia s Matkou Terezou začali rozmnožovať, lebo pri každej svojej návšteve v Ríme sa ona snažila navštíviť tri osoby: Svätého Otca, kardinála Pia Laghiho a mňa. Ján Pavol II. si vždy našiel čas, aby ju prijal s veľkou srdečnosťou. Kardinál Laghi bol za mlada tajomníkom apoštolskej nunciatúry v Indii a pomáhal Matke Tereze pri organizovaní jej rehole. Mňa zas považovala za svojho predstaveného ako misionárka. Ohlásila sa obyčajne krátko pred návštevou a prichádzala zväčša so svojou pomocníčkou a neskôr nástupkyňou v úrade generálnej predstavenej, indickou sestričkou z vysokého rodu Nirmalou. Objavila sa v dverách môjho úradu alebo domu s jemným úsmevom na vráskavej tvári, na ktorej žiarili dve bystré oči, zväčša bosá v sandáloch, s ružencom v rukách a so súkennou taškou na pleciach. Vytiahla vždy svoj notes a ihneď ma informovala, koľko ďalších rehoľných domov, starobincov a sirotincov zriadila v rôznych krajinách. Pamätám sa, s akou radosťou mi oznamovala, že sovietsky vedúci politik Gorbačov jej otvoril dvere do Ruska. Tiež keď zriadila svoje domy na Slovensku, v Čadci a v Bratislave. Kde nepomohli diplomatické vyjednávania, tam si otvárala cestu Božia láska cez službu Matky Terezy tým najbiednejším. Veľmi jej záležalo dostať sa do Číny. Vyjednávala s príbuzným známeho postavou maličkého predsedu vlády Tienom. Ten mládenec bol sám telesne poškodený a dával jej veľkú nádej. Keď však prišli jej sestry na letisko do Číny, vrátili ich naspäť do Indie.

Matka Tereza sa vždy priznávala k svojej albánskej národnosti a bola ochotná pomôcť v Albánsku, ktoré bolo jediným štátom na svete, ktorý vláda prehlásila v ústave za výslovne ateistický. Komunistický diktátor Hoxha kruto prenasledoval každé náboženstvo, ale najmä katolícku Cirkev. Jeho fanatická obava pred vpádom kapitalizmu zanechala stopy v 620.000 bunkeroch rozosiatych po poliach a križovatkách celého Albánska. Keď sa v iných štátoch stredo-východnej Európy začali kolísať komunistické režimy, bol ochotný pripustiť najslávnejšiu Albánku sveta. Tá však položila ako podmienku pre svoju návštevu, že príde v rehoľnom rúchu. Pre zriadenie sociálneho diela si žiadala obnovenie kaplnky a prítomnosť kňaza, aby sestričky mali Eucharistiu. To boli neslýchané požiadavky, za ktoré kňazi išli na nútené práce, ba aj boli zastrelení, lebo pokrstili deti. Matka Tereza sa vydala osobne za pani Hoxhovou a žiadala ju, aby jej zadarmo dala bývalú kaplnku, ktorá bola pretvorená na športovú halu. Ako mi Matka Tereza sama rozprávala, stará komunistka jej odpovedala, že budovu jej predá, ak za ňu zaplatí v dolároch viac ako nejaký americký podnikateľ. Vtedy vyhŕklo z Matky Terezy: „Pani, veď ja Vám dávam možnosť spraviť niečo dobrého v živote!“ Teda: nie ty mne urobíš radosť, ale ja tebe darujem príležitosť na dobro! Keď som sa ja spýtal Matky Terezy, odkiaľ mala také odvážne nápady a odpovede, ukázala mi prstom nahor: „Inšpirácia Svätého Ducha!“ Ona žila a trpela naozaj pod Božou inšpiráciou.

Ako sama priznáva, najsilnejší inšpiračný motív v jej živote sú slová umierajúceho Ježiša Krista na kríži: „Žíznim!“ (Jn 19,28). Pre ňu tento výkrik nie je len znakom Ježišovho utrpenia a bolesti. Je to zároveň výraz jeho nekonečnej lásky a túžby po dušiach a po ich láske; ako to vysvetľuje Matka Tereza: „Ja žíznim, lebo vás milujem a túžim, aby ste ma milovali – takí cenní ste pre mňa!“ Ježiš smädí po našej láske, po našej odpovedi na jeho nekonečnú lásku.

Pri týchto spomienkach (bolo by ich aj viac) na usmievavú a pritom trpiacu Matku Terezu mi ostáva osobné presvedčenie, že je veľmi milé mať priateľov, a ešte takú priateľku, v nebi!

Kard. Jozef Tomko