Vatikán (23. augusta, RV) – Cirkev si dnes pripomína sv. Ruženu Limskú, pannu,
ktorá sa narodila 20. apríla 1586 v Lime (hlavné mesto Peru v Južnej Amerike). Jej
rodičia boli bohatí Španieli Gašpar Flores a Mária de Oliva. Pri krste dostala meno
Izabela (Alžbeta). Keď bola ešte v kolíske, pre jej výnimočnú krásu ju indiánska pestúnka
pomenovala Rosa (Ruža) a toto meno jej potom aj ostalo. Opätovne jej ho dal Limský
arcibiskup sv. Turibius de Mongrovejo pri birmovke. Ružena bola výnimočné dieťa, bola
nesmierne trpezlivá. Raz si poranila prst, lekár jej ho musel odrezať. Ona ani nevykríkla
a nenaľakala sa. Inokedy jej museli operovať ucho. Bez slova sa poddala. Od malička
žila tichým a nenápadným životom, hoci ju rodičia nútili, aby sa pekne obliekala a
krášlila. Čítala spisy mystikov, postila sa, túžila po rehoľnom živote. Mala veľa
pytačov, no všetkých odmietla. Ctila si najmä sv. Katarínu Sienskú. V auguste roku
1606 si obliekla rúcho tretieho rádu sv. Dominika, keďže kláštor vtedy v Lime ešte
nejestvoval. Mnoho času trávila v modlitbe, dlhé hodiny strávila v kostole pred Sviatosťou
Oltárnou. Stále sa postila. Nejedávala mäso, v piatok a sobotu jedla iba chlieb a
vodu. Neskoršie začala jedávať jedlo bez príchutí – bez soli a korenia. Každú noc
sa bičovala železnou reťazou. Všetko to obetovala Bohu za Cirkev, štát, duše v očistci,
za hriešnikov. Mnoho si vystála pokušení od diabla. Napádal jej čistotu, vieru, spôsoboval
duševné utrpenie a bezútešnosť. No Boh jej denne dával pocítiť svoju prítomnosť a
ochranu.
Ružena veľmi často rozjímala o umučení Pána Ježiša. Umŕtvovala sa
aj tak, že spávala na posteli z kusov dreva, ktoré pospájala povrazmi. Medzery vyplnila
kúskami tehál a hlinených nádob tak, aby ostrými hranami trčali nahor a spôsobovali
jej bolesti. Takto spávala až do konca svojho života. Spať na takom lôžku však takmer
vôbec nemohla a práve nespavosť bola pre ňu jedným z najťažších umŕtvovaní. Spovedníci
jej v tom viackrát chceli zabrániť, no vždy ich Boh svojím vnuknutím zastavil. Ružena
dokonca prosila Boha, aby nebolo na nej vidieť, že sa tak veľmi umŕtvuje. A Boh ju
vyslyšal. Jej tvár, ktorá bola poznačená tvrdým pokáním, dostala žiarivý výzor a zdravú
farbu. Dokonca sa jej niektorí posmievali, že sa iba robí svätou, zaiste chodí niekam
na hostiny. Po čase sa rozhodla postaviť v záhrade svojich rodičov pustovňu. S pomocou
brata sa jej to podarilo. Tam potom žila v samote. Dvanásť hodín denne venovala modlitbe,
desať hodín práci a dve hodiny spávala. Šila, priadla, obrábala záhradu a predajom
vlastných výrobkov podporovala rodičov, ktorí medzitým upadli do núdze. Pri modlitbe
mávala často extázy a videnia. Veľa sa modlievala za misijné územia a často hovorievala,
že keby bola mužom, išla by na misie. Podporovala misionárov svojimi modlitbami. Modlila
sa aj za to, aby do Peru prišli dominikánky. Boh jej zjavil, že sa tak stane. Naozaj,
kláštor po jej smrti v Lime založili a prvá, ktorá vstúpila do tohto kláštora, bola
jej matka, v tom čase už vdova. Ružena jej to aj predpovedala.
Posledné tri
roky svojho života prežila Ružena u správcu financií vicekráľa dona Gonzala de la
Maza a jeho manželky, ktorí ju mali radi ako svoju vlastnú dcéru a obdivovali jej
život. Rok vopred predpovedala svoju smrť. Umrela 24. augusta 1617. Mala vtedy 31
rokov. Pochovali ju v kostole sv. Dominika v Lime. Po jej smrti sa na jej príhovor
udialo veľa zázrakov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Klement IX. v roku 1667. O
dva roky neskôr ju vyhlásil za hlavnú patrónku Ameriky, Filipín a Západnej Indie.
Pápež Klement X. ju v roku 1671 vyhlásil za svätú ako vôbec prvú z celej Ameriky.
V Lime stojí na jej počesť najväčší pomník v Peru. Zasvätených jej je veľa kostolov,
kláštorov, miest a dedín po celej Amerike. –sg- zdroj: knazi.sk