Blčiaci oheň, pápež Eucharistie, reformátor - sv. Pius X.

Vatikán (21. augusta, RV) – Cirkev si dnes pripomína svätého pápeža Pia X. Rodným menom sa volal Giuseppe Sarto. Bol nástupcom Leva XIII. a jeho pontifikát trval od roku 1903-1914. Doteraz bol posledným pápežom, ktorý bol vyhlásený za svätého. Pius X. bol po pápežovi sv. Piovi V. (1566-1572) najväčším reformátorom. Historici o ňom hovoria, že dokončil reformu Tridentského koncilu (1545-1563). Reformoval misál, breviár, cirkevné právo, cirkevnú hudbu, sviatostný život, semináre, biblické a teologické štúdiá a rímsku kúriu. Založil úradný tlačový orgán Svätej stolice – Acta Apostolicae Sedis.



Nedávno, 8. augusta uplynulo 100 rokov od vydania dekrétu „Quam singulari Christus amore“ pápežom Piom X., ktorým znížil vekovú hranicu pre prvé prijatie Eucharistie na 7 rokov. Dovtedy bolo možné pristúpiť k Prvému svätému prijímaniu až po dovŕšení 12 až 14 rokov.

Prvoprijímajúci podľa tohto dokumentu nemuseli poznať celý katechizmus ale stačilo, aby dosiahli vek, v ktorom boli schopní rozlíšiť, že hostia nie je obyčajný chlieb, ale Telo Kristovo.

„Výrazne nižší vek pre prijatie Eucharistie“ – ako hovorí Luca Baggio, predseda nadácie Sarto – „bola určite jednou z najdôležitejších zmien počas  magistéria Pia X. Práve pre túto iniciatívu, ako i pre umožnenie častejšieho prijímania, je tento pápež nazývaný pápežom Eucharistie. Ak väčšina z kresťanského ľudu nemohla plne pochopiť význam veľkých reforiem, ktoré urobil, ako bolo napr. zriadenie Rímskej kúrie, čiže vlády Cirkvi, alebo kodifikácia kánonického práva, včasné prvé sväté prijímanie detí bolo prijaté bez akýchkoľvek pochybností“. 

Jozef Sarto sa narodil 2. júna 1835 v dedinke Riese, z biskupstva Treviso ako druhý z desiatich detí. Jeho otec bol poštárom. Jozef rád miništroval, rád sa učil, bol veľmi nadaný. Napriek tomu, že rodičia boli chudobní, podarilo sa mu vyštudovať gymnázium v Castelfranco a v Padove, kde potom ďalej študoval filozofiu a teológiu. Za kňaza bol Jozef vysvätený v roku 1858 v Castelfranco. Po niekoľkých kaplánskych rokoch bol povolaný za kanonika a generálneho vikára do Trevisa. Popritom učil aj v seminári. V roku 1884 ho pápež Lev XIII. vymenoval za biskupa v Mantove a v roku 1893 za patriarchu a kardinála do Benátok. Za pápeža bol zvolený v roku 1903. Podľa „Malachiášovho proroctva“ mal byť „ignis ardens“, blčiaci oheň. Meno Pius si dal podľa svätých pápežov, ktorí Cirkev „mohutne a láskavo ochraňovali“, ako sa vyjadril pri svojom zvolení. Ako heslo si zvolil „Všetko obnoviť v Kristovi“.

Predchodca Pia X. Lev XIII. sa zameral na obnovu vonkajších vzťahov Cirkvi, Pius X. sa rozhodol pre vnútornú reformu. Už v prvých dňoch po voľbe nariadil nové kodifikovanie cirkevného práva. V roku 1908 sa začali vydávať Acta Apostolicae Sedis – obežník pre celú Cirkev, v ktorom sa zverejňujú vyhlásenia a informácie o dianí v Cirkvi. Dodnes je to bežná prax už nielen Svätej Stolice, ale každého biskupstva. Pius X. mal veľký organizačný a reformačný talent. Úradovanie sa veľmi zjednodušilo, odstraňoval neporiadky a zbytočnú byrokraciu. Navrhoval nové metódy a prostriedky pre pastoráciu. Veľmi mu záležalo na svätosti a vzdelaní kňazov. Reformoval liturgickú hudbu, odstránil dlhé nekonečné prelúdiá počas liturgie a veľmi dbal na gregoriánsky chorál. V Ríme vznikla vysoká škola pre cirkevnú hudbu. Na jeho podnet sa vydalo nové vydanie Rímskeho misála a Rímskeho breviára. Pápež mal veľký cit pre bludy a protikatolícke smery. V otázkach viery a mravov bol neoblomný, no snažil sa priviesť bludárov na správnu cestu láskavosťou a dobrotou. Upozorňoval na tzv. modernizmus, ktorý sa začal šíriť. Radikálne ho odmietol v roku 1907 svojou encyklikou Pascendi. Na druhej strane však mnohí nepochopili pápeža správne a pri odsudzovaní modernizmu sa dostali do druhého extrému (integralizmus) – odporovali akémukoľvek prispôsobeniu sa Cirkvi modernému životu a chceli vstupovať rozhodujúcim slovom aj do svetských záležitostí. Pápež však nerobil politiku. Išlo mu jedine o čistotu viery a obnovu náboženského života. Usiloval sa oddeliť Cirkev od štátu. Vydal ustanovenie, že do voľby pápeža sa nesmie miešať žiadna svetská moc. Aj pri jeho zvolení sa totiž do voľby zamiešal rakúsky cisár František Jozef, ktorý ohlásil „exkluzívnu námietku“ proti zvoleniu kardinála Rampollu, ktorý mal najväčšie predpoklady na zvolenie.

Za svoj vzor mal arského farára Jána Máriu Vianneya, ktorého v roku 1905 vyhlásil za blahoslaveného. Na svojom stole mal jeho obraz. Za blahoslavených vyhlásil aj iných horlivých kňazov – sv. Jána Eudesa a Klementa Máriu Hofbauera. Veľmi si ctil prácu kňazov. Sám bol horlivým dušpastierom. Ako biskup chodieval vypomáhať svojim kňazom pri spovedaní a kázaní. Jeho príhovory ako pápeža boli vždy jasné, zrozumiteľné a bolo cítiť v nich otcovskú lásku a prísnosť. Veľmi horlil za úctu voči Eucharistii a za obnovu duchovného života. Za jeho éry sa začala toľko spomínaná „aktívna účasť laikov na liturgii“. Jeho cieľom bolo, „aby sa ľudia nemodlili na omši, ale aby sa modlili omšu“. Vyzýval aj na časté sv. prijímanie. Povolil deťom, aby prijali prvé sv. prijímanie čím skôr, už keď vnímajú rozdiel medzi obyčajným chlebom a sv. prijímaním. Dovtedy totiž museli čakať do svojich štrnástich rokov. Z detstva tohto pápeža sa spomína príhoda, keď on sám chcel prijať Telo Kristovo, ale nemohol, lebo ešte nedovŕšil predpísaný vek 14 rokov. Keď prosil biskupa, aby mu predsa len dovolil, biskup mu povedal: „Keď raz budeš pápežom, môžeš to zmeniť“. Stalo sa...

Ku sklonku svojho života cítil, že sa schyľuje k vojne. 2. augusta 1914 vydal apoštolský list, v ktorom vyjadril veľkú bolesť nad nepokojmi a vyzval, aby sa ľudia primkli ku Kristovi, Kniežaťu pokoja. Krátko na to dostal zápal pľúc. Choroba rýchlo a zákerne pokračovala. Pápež zomrel 20. augusta 1914. Na svoju žiadosť ho nebalzamovali a pochovali ho vo vatikánskych kryptách. V jeho testamente stálo: „Chudobný som sa narodil, chudobne som žil, chudobný zomieram.“ Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pius XII. v roku 1951 a za svätého o tri roky neskôr. –jk-