Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 21. nedele v Cezročnom období: Ježiš je kritérium pravdivosti života

Zamyslenie pripravil Marek Sopko, kňaz Rožňavskej diecézy, ktorý študuje fundamentálnu teológiu na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme.

Evanjelista Lukáš nám v evanjeliu rozpráva ako Ježišovo ohlasovanie radostnej zvesti zapôsobilo na ľudí na svojej ceste do Jeruzalema. V jeho kázaní účinkuje Božia spása. Boh sa v ňom osobne prihovára človeku a zjavuje mu seba samého. V tomto zjavení pravdy človek nachádza aj pravdu o sebe samom. Jeho slovo rezonovalo v srdciach ľudí, pretože vyvolávalo otázky o zmysle a nasmerovaní života človeka tu na zemi. Evanjelium poznamenáva, že sa ho ktosi spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ Tento človek sa spýtal za všetkých. Prejavil navonok skrytý nepokoj, ktorý je prejavom toho aký obraz o spáse človek nosí v sebe a zároveň je vyjadrením túžby ľudského srdca žiť a nezomrieť. Máme vpísané v duši, že sme hladní po živote, po láske druhých, po pokoji, hoci sa tento hlad tak často transformuje negatívne na peniaze, mať všetko, na nezdravé vzťahy za účelom ovládať druhého, využiť ho vo svoj prospech, na bezbrehú túžbu po moci a podobne.
Akým smerom sa teda v živote uberať? Kto nám dá pravdivé odpovede na naše otázky o zmysle života a jeho naplnení? Kto nám predstaví večný život, aby sme po ňom túžili? Ježiš Kristus má odpoveď, on sám je odpoveďou. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6a).
Aj dnes nám Ježiš dáva možno rozmýšľať a slobodne sa rozhodnúť či táto cesta je hodná nasledovania. Skúsenosť tých, ktorí sa na ňu vydali svedčí, že kto po nej kráča stretne sa so živým Kristom, darcom svojho života, autorom svojho povolania, prameňom pravdy. Jeho talenty bude rozvíjať on sám pre osobné posvätenie, pre život Cirkvi a skrze otvorenosť veriaceho bude Boh požehnávať a posväcovať tento svet. Veriaci sa stane chrámom Ducha Svätého, miestom živej a intenzívnej prítomnosti Božieho kráľovstva, stane sa to čo by si človek nevedel predstaviť sám od seba. Boh utíši jeho smäd a daruje mu vieru v neho, ba čo viac, „z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7,38).
Ježiš je kritérium pravdivosti života a dobre vie, že v živote musíme hľadať pravdu ak chceme byť šťastní, musíme dozrievať v našom rozhodovaní, vedome podstúpiť okresávanie nášho charakteru, rozlíšiť, že nie všetko osoží. Túto realitu vyjadruje Ježišovo slovo: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť.“ Ježišov Duch nás vovádza do plnej pravdy, spôsobuje, že Kristovo slovo sa človeka bytostne dotýka, privádza ho k pokániu a uzdravuje rany po hriechu. Kristus nás vystríha pred postojom, ktorý je bolestný aj pre neho. Je to vždy vtedy keď Bohu a blížnym síce na prvý pohľad slúžime, no v skutočnosti Boha aj ich ignorujeme. Máme pocit, že robíme všetko v sile nášho povolania a pritom si nikdy nenájdeme čas, aby sme sa pozreli Bohu priamo do tváre.
V tomto „zastavení sa“ by sa mal odohrať náš Betlehem kde by sme mali uvidieť Božiu slávu, padli na kolená a klaňali sa mu. Kdesi tam, v tom hlbokom tichu a samote sa spájajú dve srdcia: srdce človeka s Božím srdcom. Tam človek poznáva, že jediná pravá cesta hodná nasledovania má meno Ježiš Kristus. Lebo on nás vykúpil z otroctva hriechu a daroval nám večný život.
Pane, nauč nás stretávať sa s Tebou v intimite nášho srdca. Ty vidíš všetko a si prítomný v každom našom skutku. Daj, aby sme sa dokázali podeliť s Tebou so všetkým čo prežívame. Zachráň nás od toho, žeby sme sa Ti nevedeli pozrieť do tváre. Vzbudzuj v nás neustálu túžbu, aby sme stále hľadali tvoju tvár, aby sme v tej tvojej našli svoju a aby si v tej našej bol Ty sám oslávený.