Zamyslenie na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Pripravil Marek Haratim, vicerektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme



Drahí bratia a sestry!

V prázdninovom čase máme dosť príležitosti navštevovať nové miesta a obdivovať mnohé pamiatky. Vyjadrujeme údiv nad dielom staviteľov, maliarov či sochárov. To čo obdivujeme je iba výsledok dlhého procesu na začiatku ktorého je nápad, myšlienka a potom plán či projekt, na základe ktorého vzniká výsledné obdivuhodné dielo.

Dnes slávime Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie a pripomíname si pravdu viery, že Božia matka – Preblahoslavená Panna Mária bola vzatá do neba. Takto si pripomíname štvrtú a poslednú mariánsku dogmu, ktorá bola vyhlásená na slávnosť Všetkých svätých 1. novembra roku 1950 pápežom Piom XII.: „Definujeme Bohom zjavenú pravdu, že Nepoškvrnená Matka Božia vždy Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola s telom a dušou vzatá do nebeskej slávy“ (Porov. Denzinger: Enchiridion Symbolorum b. 3903).

V histórii definovania pravdy viery o nanebovzatí Panny Márie nachádzame isté podobnosti s inou pravdou viery a to s dogmou o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie. Tieto pravdy viery prv ako boli definované boli už prítomné vo viere Cirkvi – hovoríme tomu sensus fidelium – a to predovšetkým v ľudovej zbožnosti a to už skôr ako v 4. storočí. Práve vtedy jeden z vtedajších teológov a cirkevných otcov Epifán zo Salaminy hľadá odpoveď na otázku aký bol záver života Matky Božej. Epifán sa správne pýta, či Mária, ktorá bola uchránená od akejkoľvek škvrny hriechu – a následok dedičného hriechu je aj smrť – mala podstúpiť aj tento krok, vlastný všetkým ľuďom (Porov. I.Mortari: Maria di Nazareth, la Madre del Signore).

V 6. storočí biskup Livias hovorí vo svojej homílii: Patrilo sa, aby telo, ktoré nosilo a chránilo Božieho syna, kým žilo na zemi, bolo potom slávne spolu s dušou prijaté do neba. Veľmi podobne a veľmi krásne opisuje tento fakt Sv. Ján Damascénsky, ako to čítame v Apoštolskej konštitúcii pápeža Pia XII Munificentissimus Deus: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách.“ (porovnaj LH IV, s.1345).

O úcte k Panne Márii hovoria aj mariánske sviatky. Už 15. augusta 453 bol

v Jeruzaleme posvätený chrám, ktorý bol zasvätený smrti Preblahoslavenej Panny Márie a tento chrám bol sugestívne volaný chrámom Usnutia, pretože, ako sa hovorilo, Matka Božia na konci svojho života v skutočnosti nezomrela, ale iba usnula. Tieto témy ohľadom konca pozemského putovania Božej Matky neskôr bohato rozvíjali veľkí kazatelia predovšetkým na Východe. Aj stredovek a nasledujúce storočia vytvárajú predovšetkým oslavou Božej Matky vhodné prostredie na rast vznešeného projektu, ktoré vrcholí nádhernou stavbou - konštitúciou pápeža Pia XII v spomínanom novembri roku 1950.

Nielen rast presvedčenia a definícia dogmy, ale predovšetkým život Preblahoslavenej Panny Márie je pre nás znamením Božej ruky, ktorá sprevádza jej pozemské putovanie a vedie ju do nebeskej slávy. V evanjeliu slávnosti Nanebovzatia Mária oslavuje Boha za veľké veci, ktoré urobil v jej živote. Mária tieto „veci“ – udalosti, stretnutia, radosti a utrpenia vníma a uvažuje o nich. Robí tak vo svetle svojej viery, ktorá jej dovolí prijať a naplniť Otcovu vôľu. Za túto ochotu je bohato odmenená a oslávená.

A čo my drahí bratia a sestry?

Náš život je projektovaný všemohúcim Tvorcom, ktorý chce aby vyvrcholil do obdivuhodnej podoby – do večnej slávy v nebi. Naša vnímavosť a ochota plniť vôľu nášho nebeského Otca je akoby stvárňovaním, neraz neľahkým i bolestným, jedného nádherného diela. Vytvárajme preto čisté línie a jasné tvary nášho kresťanstva, aby dielo, ktoré s Božou pomocou tvoríme bolo hodné obdivu. Stavba nášho života sa neprejavuje len vo veľkých a slávnych činoch, ale aj v každodennej tichej a nenápadnej službe, v svedectve o svojej viere v škole či v práci, v znášaní utrpenia a obetovaní ho v prospech Cirkvi a za obrátenie hriešnikov. Toto všetko však nekonáme na našu chválu, ale svetu na svedectvo a nám na spásu. Nech naše úsilie o dôstojnú podobu nášho kresťanského života sprevádza orodovanie a pomoc našej Nebeskej Matky!





Marek Haratim, vicerektor PSK SCM