Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Pravidelný štvrtkový komentár na tému "Verejná diskusia":


V časoch, keď sa ideológia miešala ešte aj do športu, koloval vtip o tom, ako na svetové majstrovstvá nastúpili len dvaja bežci: sovietsky a americký. Prvý dobehol Američan. Vo všetkých amerických novinách sa písalo: „Náš reprezentant zvíťazil na prvom mieste, sovietsky bol posledný.“ Z Moskvy šla do celého socialistického tábora správa: „Sovietsky reprezentant obsadil krásne druhé miesto, Američan skončil predposledný“...

Situácia sa zmenila, pointa zostáva: tá istá pravda môže vyznieť úplne opačne. Dávny vtip mi prišiel na myseľ, keď sa z ministerstva kultúry nechali počuť hlasy o verejnej diskusii ohľadom financovania cirkví. Už v udaní témy sa zopakoval niekdajší vtip: reč bola o formách financovania, médiá hovorili o odluke. A myslelo sa na všetky cirkvi a náboženské spoločnosti, kým navonok všetko pôsobilo dojmom, akoby šlo iba o katolíkov. Chcel by som sa však zastaviť len pri základnej otázke: či vôbec na túto tému je možná diskusia, a či môže byť verejná. Moja rokmi stonásobne potvrdzovaná skúsenosť hovorí, že za daných okolností nie. Môžem ju ilustrovať nedávnou epizódkou. Pár dní po posledných voľbách sa stala téma „vatikánskej zmluvy“ opäť rukojemníčkou politických záujmov. V istých chvíľach akoby práve od postoja k tejto téme – myslelo sa konkrétne na výhradu vo svedomí – záviselo, ktoré veľké zoskupenie sa udrží či dostane k moci. Ozvala sa mi redaktorka z jednej z mienkotvorných komerčných televízií. Na porade práve dostala úlohu „spraviť niečo o zmluve“. „Môžeme sa stretnúť pred Kostolom Svätej rodiny – tam, kde bol pápež“, navrhoval som. „Dobre, odpovedala redaktorka, „ale až o hodinu, ešte si cestou naštudujem tému“. A veruže prišla „naštudovaná“. Snažil som sa jej jasne vysvetliť aspoň podstatu veci. Podľa otázok, čo nasledovali, naďalej nemala o probléme ani tušenia. Dokola mlela vopred zadané otázky. V správe ako bola odvysielaná, sa z mojej výpovede objavil úlomok z jedného súvetia, úplne mimo kontextu. Ešte viac ma zarazil rozhovor, ktorý nasledoval, keď vypla mikrofón. Dievčinka bola naďalej presvedčená „svojím“ názorom na zmluvu, pričom ani netušila, ako melie už roky opakované tézy istých ideových a záujmových skupín. Už vonkoncom nechcela pripustiť, že by jej podanie mohlo byť aj neobjektívne. No stále čosi opakovala o potreba verejnej diskusie.

Čo k téme diskusie povedať? Ak chceme diskutovať, treba mať argumenty, a to tak za ako i proti. Tie môžu v odbornej oblasti predložiť len kompetentní odborníci a nie diskutovať o už vopred stanovených výsledkoch. Zatiaľ sa odborníci nevyjadrili. Ďalej by bolo potrebné prelomiť rokmi nahromadené predsudky. Nechať vyjadriť sa proporčne všetkých, ktorých sa to týka. V prípade odluky či financovania cirkví sa mi to za šesť rokov vo funkcii hovorcu nedarilo ani pri najväčšom úsilí. Vyvážená správa totiž nie je tá, v ktorej necháme zaznieť nesúvislý úlomok aj z názoru druhej strany, ale jej celkové podanie. Ako príklad spomeniem aspoň niekoľko faktov, o ktorých väčšinou nevedia ani samotní veriaci.

Napríklad to, že pojmom „odluka“ sa myslí väčšinou finančná odluka. Tvrdím, že z veľkej miery už existuje a že úplná odluka ani nie je možná. Čo tým myslím? Francúzska republika, kde je odluka cirkvi a štátu už viac než sto rokov, má so Svätou Stolicou uzavretých šesť medzinárodných zmlúv. Aj odluka totiž znamená spoluprácu - v oblastiach, kde sa pre spoločné dobro prelína pôsobenie cirkvi a štátu. Väčšina ľudí na Slovensku, a to i veriacich, si myslí, že všetko, čo sa v Cirkvi koná, platí štát, a podľa médií najmä z daní ateistov. Pritom pravdou je, že štát prispieva len na platy duchovných a čiastočne na činnosť „ústredí“, v našom prípade biskupských úradov. Všetko ostatné – osvetlenie, vykurovanie kostola, chod fary a všetky aktivity si platia aj teraz veriaci, a to z poctivo zarobených i zdanených peňazí. Za elektriku, plyn, vodu, sviečky až po omšové víno sa odvádza štátu z týchto peňazí 19% DPH. Spýtajte sa vo vašej farnosti, koľko z vašich peňazí to mesačne činí.

Čo sa týka platov duchovných, dopočujeme sa o nich len keď ich zvyšujú. Robí sa tak vždy po niekoľkých rokoch na základe osobitného nariadenia vlády. Zabúda sa povedať, koľko od posledného zvyšovania podrástla inflácia a chýbala každoročná valorizácia. A hovorí sa len o percentách, nie o sumách. Stačí si pozrieť verejne dostupnú internetovú stránku ministerstva kultúry, a dočítate sa, že v prípade diakona, kaplána a výpomocného duchovného s praxou do 3 rokov je základný plat 305,11 Eura, a pre vehementne deklarovaných „až 30% prémií“ to isté nariadenie pripúšťa škálu od 6,64 do 23,24 Eura. Vôbec sa pri tom nehovorí, koľko si z tejto sumy štát vezme späť v podobe odvodov. Keď kňaz postúpi a po troch rokoch sa stane duchovným správcom, farárom či farským administrátorom, jeho základný plat stúpne na 352,04 Eura. A ak to potiahne v duchovnej službe nad tridsať rokov a medzičasom sa stane arcibiskupom, môže dosiahnuť maximum, ktoré príloha č. 1 vládneho nariadenia pripúšťa: 662,64 Eur s možnosťou 66,39 – 165,97 Eura hodnostného prídavku.

Ešte zaujímavejšie je vziať do ruky kalkulačku a pozrieť si rozpis poskytnutých prostriedkov zo štátneho rozpočtu pre jednotlivé cirkvi a náboženské spoločnosti. Keď si sumu vydelíme počtom veriacich, čo sa k danej cirkvi hlásia prídeme k záveru, že na jedného katolíka sa ročne prispieva 5,73 Eura, na evanjelika 9,86, reformovaného 18,05, starokatolíka 59,37 a člena Cirkvi bratskej dokonca 98, 82 Eur. Nezávidíme, doprajeme, majú to ťažšie... Len nech médiá nehovoria ako by sa jednalo iba o katolíkov, vraj „lebo ich je najviac“.

Neveriaci i veriaci na tieto údaje okamžite odpovedia poukazom na veľkú faru, drahé farárovo auto a množstvo iných vecí. To sa však diskusie o financovaní cirkví vôbec netýka, hoci sa to väčšinou zvezie práve týmto smerom. Napokon, čím bohatší kostol, fara či auto, tým viac si štát zinkasuje cez dane. Nakladanie s peniazmi zo zbierok je otázkou farskej ekonomickej rady a vnútrocirkevnej disciplíny. Len ak by sa preukázalo, že ich kňaz ukradol, patrí pred civilný súd.

Spomenul som len pár drobných údajov, ktoré väčšinou nie sú jasné a v doterajšej diskusii sa vôbec nedostali k slovu. Skutočná diskusia by si žiadala aj ohodnotenie dlhodobého prínosu Cirkvi a cirkví pre spoločnosť, ktorý je ťažké priamo vyčísliť, ale dlhodobo má na spoločnosť aj veľký finančný dopad. A celkom isto by sa otvorili aj širšie témy o tom, čo vlastne je spoločné dobro, čo sú hodnoty, sloboda a zodpovednosť, a mnohé iné.

Podľa toho, nakoľko objektívne je o živote a činnosti cirkví, o ich financovaní i význame informovaný bežný slovenský občan cez médiá formujúce jeho mienku, si sami môžeme dať odpoveď, či je u nás takáto diskusia možná.



MARIÁN GAVENDA