Príhovor pre chorých od d. p. Petra Holbičku

Ľúbim vás!
Milovaní bratia a sestry v Kristovi, dnes vám chcem poďakovať za cestu viery, nádeje a lásky, po ktorej kráčate každý deň, hoci to nie je vždy príjemné a ľahké. Aj vy, ako každý človek, máte svoje plány a sny. No nie vždy sa vám splnia. Namiesto radosti prichádza smútok, bolesť, sklamanie a ostáva iba viera, o ktorej hovorí aj Božie slovo dnešnej nedele. Ono nás pozýva na cestu vo tme, na cestu s Bohom, ktorá nekončí v utrpení, ale v novom poznaní a prijatí lásky. Pred nedávnom som stretol v nemocnici matku piatich detí. Tie prvé štyri boli už skoro dospelé. Študovali na vysokých a stredných školách. Boli nadané na spev, maľovanie i hru na hudobné nástroje. To piate však bolo iné. Hoci malo desať rokov, bezhlavo pobehovalo po chodbe a obzeralo si svet svojimi veľkými modrými očami. Bola to Natália.
Jej matka sedela pred dverami ambulancie a v rukách držala plyšového medveďa. Prisadol som si k nej a spýtal som sa: „To je vaša dcérka?“ Prikývla a porozprávala mi svoj príbeh.
Milovala svoje deti a
každé čakala s láskou. Vždy jej robili iba radosť a zo školy nosili samé jednotky. Mohla sa s nimi chváliť v práci, v bytovke i v meste. Vďaka jej deťom a ich hudobnému nadaniu mali veľa známych.
Jedného dňa sa dozvedela, že pod srdcom nosí nový život. Ultrazvuk predpovedal, že bude iný ako tie predchádzajúce. Prepadol ju pocit strachu a úzkosti. Premýšľala nad tým, či má dieťaťu darovať život, alebo nie. No láska matky zvíťazila a na svet prišla Natália - hyperaktívne dievča, ktoré náš rozhovor prerušovalo každé tri minúty vetou: „Mami, ľúbim ťa!“ „Mami, si môj poklad!“
Toto dieťa poprehadzovalo všetky hodnoty v živote tejto rodiny. Mama, otec a ani súrodenci s ňou nepísali úlohy, ani nespievali, ba dokonca ani nemaľovali, ale naopak pozerali sa jej do očí a pri skladaní kociek, či navliekaní koráliek jej dodávali istotu, že ju majú radi a že sa môže upokojiť a prestať tancovať, či naháňať sa.
A Natália im za čas, ktorý jej venovali, nenosila vysvedčenie s jednotkami, ale obdarovávala ich láskou, objímala ich, hovorila im to, čo naozaj cítila vo svojom detskom srdci plnom tajomstiev: „Ľúbim vás!“.
Pohľad známych na túto rodinu sa veľmi zmenil. Nehovorilo sa o nadaných deťoch, ale o tom postihnutom. Mnohí sa k nim neprihovorili, alebo pozerali na nich s nedôverou a pohŕdaním. Práve v týchto chvíľach táto matka našla skutočný zmysel života. Nebola ním viac kariéra jej detí, ale láska, ktorou sa vedia navzájom obdarovať.
Bohom milovaní bratia a sestry, skúsme spoločne ako matka, o ktorej som vám pred chvíľou rozprával, hľadať zmysel v utrpení a v láske. S vierou vykročme k trpiacemu a ukrižovanému Kristovi a odovzdajme mu svoje životy.
Každý deň sa stávajme poslami jeho lásky. Na to nepotrebujeme žiadne štúdia, certifikáty, či štátnice tohto sveta. Stačí, ak si otvoríme srdce a dovolíme Ježišovi, aby sa ho dotkol, aby ho premenil.
Buďme odvážni a prijmime aj jeho zmenené plány s našim životom, s každým dňom, s každou hodinou, ktorú nám daroval vo svojej prozreteľnosti. Prijmime naše ochrnutia, bezmocnosť, malomocenstvo, rakovinu tela i duše. Vezmime na svoje plecia kríž odsudzovania, opovrhovania, rečí o kvalite života. Postavme sa v duchu a v pravde voči našej biede. A potom vykročme.
Vykročme do všedných dní, s vierou v Ježiša Krista, Pána a Oživovateľa, ktorý nám daruje všetko o čo budeme prosiť v jeho mene a prevedie nás cez každú tmavú dolinu. Svojimi originálnymi darmi, ktoré sme dostali, poukazujme na pravé hodnoty.
Darujme Bohu aj tých, od ktorých cítime nelásku, pohŕdanie a nezáujem. Prosme ho s vierou o obrátenie ich životov, aby sami prehodnotili, čo je dôležité viac a čo menej. A buďme si istí, že Boh je s nami rovnako ako bol s Abrahámom, ktorému daroval vo vysokom veku syna. On nás neopustí. Vedie nás, a túži po našej prítomnosti.
Milovaní bratia a sestry, keby sa malá Natália nebola narodila, nemohla by svojich blízkych obdarovávať láskou. Jej rodina by bola chudobná na to najcennejšie. Každého z nás Boh posiela, aby sme žili jeho radostnú zvesť. Túži, aby sme s vierou a nádejou kráčali po ceste života a rozdávali lásku. Nielen tým, ktorí o ňu stoja a ktorí nás sprevádzajú, ale aj tým, ktorí nami pohŕdajú.
Ako? Modlime sa za nich, obetujme malé utrpenia, odovzdajme Bohu to, čo bolí. Boh nás za to v plnosti času odmení. A možno na náš príhovor a na rozdanú lásku prostredníctvom slova, skutku, či modlitby daruje večný život aj tým, ktorí Ho nepoznajú.