Zamyslenie na 19. nedeľu v Cezročnom období

Pripravil Peter Dufka SJ, vedúci Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu
 „Kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce“

Frederick Chopin, poľský skladateľ a klavirista, mal svoju vlasť veľmi rád. Musel však z nej odísť, pretože jeho hudba v spoločenskej situácii, v ktorej vznikala, nepríjemne provokovala. Jeho priatelia sa báli o talentovaného mladého umelca, a preto ho poslali do zahraničia. Frederik veľmi ťažko odchádzal. Akosi tušil, že sa už v živote nevráti. Pri rozlúčke dostal od svojich priateľov nádobu s kúskom rodnej zeme. Nosil ju všade, kde neskôr pôsobil. Väčšinu svojho života prežil v Paríži, kde i zomrel a tam ho i pochovali. Jeho posledným želaním bolo, aby jeho srdce nepochovali v zahraničí; veď jemu vždy patrilo iné miesto. A tak po smrti Frederika Chopina jeho srdce, spolu s tým kúskom rodnej zeme, ktorý celý život nosil so sebou, bolo prenesené do Varšavy a tam umiestnené v Bazilike svätého kríža, v jednom z hlavných chrámov. Na tomto mieste, kde je uložené srdce skladateľa je známy nápis: „ Kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“.
Vo svojom srdci každý z nás nosí svoj poklad. Často ho má ukrytý iba pre seba a nerád o ňom hovorí. Bojí sa, aby oň neprišiel. Tento ukrytý poklad má však jednu zvláštnu vlastnosť. Nenápadne mení človeka a ukrytý poklad sa takto stáva zjavným - viditeľným. Poklad človeka sa totiž pomaly a nenápadne presúva do jeho srdca. Človek sa postupne mení na spôsob pokladu, ktorý v srdci nosí. Skúsme si všimnúť tri najvzácnejšie poklady, ktoré by v srdci kresťana nemali chýbať a ktoré by nás mali postupne premieňať. Tieto by mali zabrániť i tomu, aby sa do nášho srdca nenasťahovali nízke a zavádzajúce hodnoty.

Jeden z najvzácnejších pokladov, ktorý by mal mať v srdci veriaceho človeka trvalé miesto, je zmysel pre umenie. Umenie rozumieť duši človeka. Umenie citlivo sa dotýkať jeho vnútra a tak mu nenásilne pomáhať. Nech je naša činnosť akokoľvek rozmanitá a mnohotvárna, táto zvýšená citlivosť na duchovný svet toho druhého nám nesmie chýbať. „Toto je umenie umení,“ napísal kedysi Gregor Veľký.

Druhý z pokladov, ktorý má v našom srdci významné miesto, je jasné vedomie našej identity - kto som. Nemožno zmeniť skutočnosť, že každý kresťan svoju identitu nachádza v osobe Ježiša Krista. Nikto iný totiž nedokáže naplno uspokojiť celé spektrum našich nevyslovených túžob. Nikto iný nedokáže zmysluplne odpovedať na nespočetné množstvo bolestí a utrpení, ktoré sa dotýkajú nášho života vo svojich mnohotvárnych podobách. Nikto iný nedokáže dať zmysel nezmyselným udalostiam, v ktorých sa s vypätím svojich síl namáhame, aby sme zachránili to, čo sa zachrániť dá. Sme poznačení akousi pečaťou vzťahu ku Kristovi, ktorá nás zvláštne zaväzuje.

Tretí z ukrytých pokladov, ktorý nás premieňa a ktorý sa stáva veľmi rýchlo viditeľným i navonok, je zmysel pre modlitbu. Modlitba mení kresťana na znamenie pre ľudí, ktorému rozumejú. Bez nej sa nikto z nás nestáva jasným znamením. Niečo, čo nevedia presne definovať, im na nás chýba. Ona nám otvára nový kanál poznatkov o nás samých, o našom okolí i o veciach Božích. S ňou prichádza akýsi tajomný pokoj, ktorý naše okolie nemôže prehliadnuť. Ale s ňou prichádza i múdrosť a rozvaha, zabraňujúca zbytočným činnostiam, ktoré nikam nevedú.

Nathanael Hawthorn v jednej zo svojich poviedok píše o istom mladíkovi Ernestovi. Žil na brehu mora v malej dedinke, neďaleko veľkého skalného útesu. Tento skalný útes mal jednu zvláštnosť. Každý večer, keď slnko zapadalo a jeho lúče sa opreli o tieto skaly, tiene vytvorili na nich akúsi tvár muža, z ktorej vyžaroval nesmierny pokoj. Obyvatelia dedinky si už celé generácie medzi sebou hovorili, že tento muž, ktorého tvár sa objavuje pri západe slnka na skalnom útese, jedného dňa ich dedinku navštívi. A Ernest to zobral vážne. Chcel sa s ním stretnúť, a preto chodieval ako dieťa na pobrežie a čakal, kedy sa na obzore objaví loď, z ktorej by tento muž vystúpil. Ale roky ubiehali a ten muž neprichádzal. Až Ernest zostarel a jedného dňa zomrel. Dožil sa vysokého veku, ale bol trochu sklamaný. Muž, ktorého tak vytrvalo čakal, po ktorom v srdci túžil a ktorého tvár z útesu už dobre poznal, neprišiel. Avšak, čo sa nestalo. Keď Ernest ležal v truhle vystretý, ľudia sa chodili na neho pozerať a medzi sebou si vraveli: „Toto je tá tvár toho muža z útesu.“ A naozaj. Pretože Ernest celý život nosil vo svojom srdci tvár toho muža, pretože ho čakal a túžil po nej, stal sa ňou. Jeho tvár, ale i celé jeho vnútro sa premenilo na to, čo nosil vo svojom srdci, na spôsob pokladu, ktorému bol celý svoj život verný.
Milí priatelia, dávajme si pozor na to, čo vpúšťame do nášho srdca a čo v ňom prechovávame. Aké poklady totiž v ňom ukrývame, také rozdávame a takí sme.