P. Milan Bubák: Pravda a Príbeh

P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje významu rozprávania v príbehoch.

Kedysi dávno sa pýtali jedného rabína, prečo nerozpráva ľuďom priamo, čo je dobré, a čo je zlé, čo by mali robiť a čomu by sa mali vyhýbať, ale rozpráva im to v príbehoch. Veď lepšie by snáď bolo, keby sa im to povedalo priamo, bez okrás. Rabín sa na chvíľu zamyslel a hovorí: Kde bolo tam bolo, bol raz čas, keď Pravda zvykla chodiť po svete nahá. Bola taká holá, aká bola v deň, keď sa narodila. Ľudia sa jej však vyhýbali. Vždy, keď ju videli, prenikla ich hrôza a panika. Nech robili čo robili, v momente, ako zazreli pravdu, vbeli do svojich príbytkov a poriadne sa pozamykali. Na ulici nezostal nikto, ani živá duša. Nechceli mať nič spoločné s touto chodiacou nahotinou. Keď toto trvalo dlho, pravda sa začala zamýšľať: „Prečo sa mi ľudia vyhýbajú? Prečo sú, keď ma vidia, tak hrozne zo mňa vystrašení. Veď ja predsa nikomu neubližujem. Naopak, každému chcem priniesť do jeho života len svetlo a jasnosť.“ Nech rozmýšľala ako vládala, na túto otázku si odpovedať nevedela. Tak ju to zmorilo, že upadla do hlbokej depresie. Ako tak kráča po lesnom chodníčku, zrazu pred sebou vidí pekného šviháka. Bol to Príbeh. Kráča si veselým krokom, pospevuje si, a už na prvý pohľad vidno, že mu je na svete dobre. Je pekne vyobliekaný, hýri farbami, no najkrajší je jeho klobúčik z krásnym veľkým pierkom. Najkrajší bol Príbeh vtedy, keď sa smial: ako keby sa rozžiarilo slnko. Príbeh si – ako správny gentleman – Pravdu prichádzajúcu mu v ústrety hneď všimol a srdečne ju pozdravil. Odpoveď bola slušná no ťažká. Príbehovi bolo jasné, že s Pravdou nie je čosi v poriadku: „Čo je s tebou, Pravda?“ hovorí. „Vyzeráš veľmi smutná! Čo ťa trápi?“ „Ale vieš,“ hovorí Pravda, „nikto ma nechce, každý sa mi vyhýba, ľudia, keď ma zbadajú, predomnou utekajú a zamykajú sa vo svojich domoch.“ „No to je naozaj nepríjemné,“ hovorí Príbeh. „Ja takéto skúsenosti nemám. Mňa ľudia radi prijímajú, pozvú si ma do svojich domovov, usadia ku krbu, pohostia a vypytujú sa ma. Takmer ani odísť nemôžem, toľko otázok majú.“ „No vidíš! Prečo sa títo istí ľudia vyhýbajú mne? Veď sa zdajú byť dobrými a pohostinnými ľuďmi. Ako vidím, k pocestným sa správajú dobre. Iba ku mne jedinej sú takíto nehostinní? Prečo tomu tak je, neviem!“
„Vieš, Pravda, budeš sa hnevať na mňa, keď ti poviem pravdu?“
„Nie, prosím ťa, povedz mi, čo si o tom myslíš!“
„Vieš, každý sa ti vyhýba preto, lebo si taká nahá. Ľudia majú dnes strach pred holou pravdou. A tak je jasné, že keď ťa vidia, že sa spakujú a zmiznú tak rýchlo, ako je to len možné. Je mi to veľmi ľúto, Pravda, ale ver mi, takáto je pravda. Ty si žiješ zatvorená akoby v nedobytnej pevnosti jasnosti, z ktorej sa svojím neschvaľujúcim pohľadom pozeráš von na všetko, čo zapácha čo len troška ľudskou slabosťou. V pravom momente sa vždy vynoríš z tohto svojho hradu von, aby si povedala svoje jasné stanovisko, a aby si ukázala ľuďom, kde je sever a kde juh a ako veľmi sa mýlia. No nikdy ťa ani len nenapadlo, aby si z tohto svojho hradu čo len na chvíľu vyšla a vošla do tohto sveta mnohoznačnosti, zmätku a rozbitosti. Vieš, život je niekedy neusporiadaný, vrtošivý, a jestvujú i veci, na ktoré sa nedá dlho pozerať, musíš ich zakryť alebo zamaskovať. Vieš, od čias, čo Adam a Eva zhrešili, ľudia sa snažia veci radšej skrývať ako odkrývať a ty si chodíš po svete ako nejaká vznešená výnimka, ktorá nič z tohto nerešpektuje. Vieš, Adam a Eva si po tom, čo spáchali, dali na seba – na svoje intímne miesta – aspoň list, a ty toto všetko ignoruješ. Prečo nesiahneš po aspoň trochu fantázie? Vieš čo, urobím ti pekné šaty a uvidíš, ako začnú ľudia reagovať.“ Pravda nebola šťastná z tohto návrhu priateľa Príbehu, no z odmietania ľudí a
bezprizorného potulovania sa po svete bola už tak unavená, že nakoniec súhlasila. O dva týždne sa znova objavila v dedinke, kde už bola toľkokrát pred tým. Tento raz však pekne vyobliekaná do šiat, ktoré jej vlastnoručne ušil príbeh. Keď si ich na seba po prvý raz obliekala, cítila sa zvláštne a nepohodlne. Lepšie jej bolo nahej. No keď zistila, ako ľudia ohromne reagujú, zapáčilo sa jej to. Všade bola prijímaná, ľudia pred ňou neutekali, pozývali do svojich príbytkov, srdečne ju usádzali k stolu, a načúvali jej. Od toho času Pravda a Príbeh sa stali dobrými priateľmi. A nielen to. Začala medzi nimi rásť láska. Až sa jedného dňa zobrali a stali sa manželmi. Bolo to šťastné manželstvo. A narodilo sa im päť detí: mýtus, bájka, román, satira a podobenstvo.
Milí priatelia, tento príbeh o Pravde a Príbehu má veľa vyústení. V prvom rade nás učí, že v našej vzájomnej komunikácii potrebujeme príbeh. Často sú totiž chvíle, kedy potrebujeme jeden druhému dať najavo, ako sa veci majú. Potrebujeme sa – inak povedané – navzájom učiť pravdám a hodnotám. Alebo sa potrebujeme navzájom napomenúť. Ak to urobíme priamo, ten druhý to môže zobrať ako mentorovanie a naše dobre mienené rady odmietnuť. A nielen to, môže to prispieť i k ochladnutie nášho vzťahu. A tiež často vystúpi do popredia otázka: „Odkiaľ si ty zobral patent na pravdu? Ako si môžem namýšľať, že práve ty máš pravdu?“ Tomuto všetkému sa dá vyhnúť, ako použijeme príbeh. Príbeh má niekoľko silných stránok: nie je ponižujúci. Dáva možnosť širšieho výkladu. Vyburcováva, či zapája emócie. Dáva materiál na uvažovanie na dlhší čas. Príbeh sa nedá sa odmietnuť. Spomeňme si na proroka Nátana, ako Dávidovi po jeho zločine na manželoch Uriašových porozpráva príbeh o ovečke (2 Sam 12, 1-12). Dávid pred silou príbehu nedokázal ujsť a ako dôsledok konal pokánie. No je tu i ďalšie vyústenie: príbeh nám pomôže pochopiť Bibliu. Bez poznania teórie o príbehu nám Biblia ostane úplne nezrozumiteľnou knihou. Istý rabín hovorí, že jemu sa príbehy rozprávajú ľahšie židovskému ako pohanskému spoločenstvu. Pohanskí ľudia (agnostici, ateisti) sa ho pýtajú: Je to pravda? A „Stalo sa to?“ Na prvú otázku im vždy odpoviem, hovorí: „Áno, je to pravda!“ Na druhú: „Možno sa to stalo, možno nie!“ Moja židovská komunita,“ pokračuje rabín ďalej, „sa ma však vždy pýta: „Čo to, čo si povedal, znamená?“ A toto je kľúčová otázka v príbehu. Keď čítame napríklad príbeh o Adamovi a Eve, alebo o Márnotratnom synovi, alebo o putovaní Židov z Egypta do zasľúbenej zeme, alebo o potope sveta za čias Noema... základná otázka nebude, či sa to stalo ale: čo mi tento príbeh hovorí: mne, dnes, v situácii, v ktorej sa nachádzam. Želám nám všetkým, milí priatelia, hravosť, kreativitu a odvahu pri načúvaní príbehom nielen Biblie, ale nášho každodenného života.

Milan Bubák, SVD
1. august 2010