Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Pravidelný štvrtkový komentár na tému "Nasledovanie je viac než úcta"
 
Pred dvomi rokmi kardinál Tomko po jeho letnej návšteve Slovenska vyslovil trefný postreh a pýtal sa čím to je, že mladej generácii akoby bola cyrilometodská tradícia čosi vzdialené a cudzie, a to aj medzi aktívnymi mladými kresťanmi. „Lebo dostala zvláštnu pachuť“ odpovedal som spontánne. Obraz som rozvinul úvahou o tom, ako sa tak krásne hodnoty, akými je láska ku svojej krajine, jej dejinám, vedomie hrdosti a zároveň zodpovednosti za to, čo vykonali predchádzajúce generácie, dostali u nás do zvláštneho svetla fanatizmu, politického primitivizmu ba dokonca antisemitizmu. Povedať „mám rád svoju vlasť“ v slovenskom kontexte nadobúda podvedomý podtón v zmysle: „súhlasím s vulgárnymi výrokmi proti Maďarom a schvaľujem holokaust proti Židom“. Cyrilometodská idea sa spája s takýmto paškvilom vlastenectva. Nič nie je náhodou, na triezve hodnotenie historických vplyvov, niečieho primitivizmu a iného zlej vôle však treba mať dostatočný odstup, ktorý nám nateraz chýba.



Bola by však škoda vyčkávať a zbaviť pravé a vekmi overené jadro cyrilometodského dedičstva jeho sily a neumožniť mu pôsobiť. Neide pritom len o nejaké ideové taktizovanie, ale o návrat k prapodstate. Úcta k svätým, ako ju chápe a prežíva cirkevná tradícia a prax, znamená motivovať ich príkladom a skúsenosťami naše terajšie zmýšľanie a činnosť. Teda nielen zvelebovanie niekdajšieho kultúrneho prínosu, ale nadviazanie na misijnú činnosť, ktorú medzi našimi predkami vykonávali svätí Cyril a Metod. Prevzatie štafety. Napokon, neplatí to len o našich patrónoch a spolupatrónoch Európy.

Pri prvom i druhom mimoriadnom zhromaždení biskupskej synody pre Európu odznela výzva: „Európa sa dnes nemôže jednoducho iba vracať k svojmu kresťanskému dedičstvu. Musí sa dostať do stavu, v ktorom bude nanovo určovať svoju budúcnosť v stretnutí s osobou a posolstvom Ježiša Krista“. Hlboké synodálne analýzy dospeli k záveru, že Ježiš Kristus, a to ten, ktorý teraz žije a pôsobí v Cirkvi, najmä prostredníctvom sviatostí, je jediná nádej pre Európu. Ako to potvrdzuje opakovaná skúsenosť, „ak znovu objavíme a ak znova ožijú kresťanské korene Európy, môžu v každom človeku prebudiť živú nádej a prispieť tak k prekonaniu súčasných ťažkostí a zabezpečiť ďalší duchovný a ľudský rozvoj do budúcnosti“. „Stará Európa“ dostala dar evanjelia, teraz volá po jeho znovuobjavení. Na svoje zranenia potrebuje skúsenosť liečivej sily Božieho zľutovania, dvojtisícročné bohatstvo kresťanskej spirituality sa zas môže stať odpoveďou na prázdnotu a frustráciu konzumnej spoločnosti. Pred samotnými veriacimi stojí výzva bytostne a nielen teoreticky objaviť, že „Trojica je pôvodcom a zdrojom života celého a každého človeka“. Boh, ktorý udržiava v bytí celý vesmír, je nevyčerpateľným žriedlom takejto obnovy. Podobne je to so skúsenosťou Ducha Svätého, ktorý „je prítomný a účinkuje aj v súčasných dejinách, kráča pred nami a neviditeľne vedie svoj víťazný zápas“. On je schopný „prekonať rozdelenie a rozdrobenie, darovať srdciam pokoj a zjednotiť ich v spoločenstve s Otcom i Synom“. Preto má Cirkev neustále skúmať svoju tvár a robiť ju čoraz podobnejšou Kristovej tvári. V tajomnej logike viery sa práve zjednotenie s tajomstvom dobrovoľne prijatej slabosti a pokory Božieho Syna aj slabosť kresťanov ako jednotlivcov i celku môže stať víťaznou silou. Súhrnne povedané, Európa potrebuje „viac duše“ a tú jej majú vdýchnuť práve z viery žijúci kresťania.



To je, milí poslucháči, niekoľko hlbokých myšlienok o súčasnom poslaní veriacich aj v súčasnej Európskej únii, ktorá vznikla skôr, ako by vedela čím chce byť, či lepšie povedané už aj zabudla na idey, ktoré boli pri jej zrode. V dejinách sa zriedka a s ďalekosiahlymi dôsledkami opakujú situácie ako keď zrezávate strom. V istom okamihu stačí trochu zatlačiť, a to rozhodne, ktorým smerom spadne. V takom vývojovom štádiu prišli k našim predkom svätí Cyril a Metod. Zo známeho Konštantínovho Proglasu vidno, že si boli plne vedomí tejto situácie. Na rodiacu sa civilizáciu stredovekej Európy a Cirkev s Petrom na čele napojili bohaté pramene východnej filozofie, teológie, mystiky i svetského usporiadania, postaveného na základe večne platných princípov, vpísaných do srdca každého jednotlivca i spoločnosti. Tu pramení stála sviežosť a vitálna sila ich posolstva. Čo z toho vyplýva pre nás? Možno načrtnúť aspoň pár línií:

- Nedať sa odradiť pachuťou, ktorú cyrilometodská tradícia dostala, zbytočne sa nezamotávať do analyzovania a kritizovania tejto situácie.

- Nadviazať radšej priamo na to, čo svätí Cyril a Metod konali za svojho života: obnovovať svoju vieru, prenikať kresťanskými hodnotami kultúru a spoločenský život, osobným záujmom sa snažiť ľuďom okolo nás sprístupniť a obnoviť sviatostný život. Mnohí po ňom túžia, sú preň otvorení, ale potrebujú živý most k návratu do života v Cirkvi.

- Rozvíjať aj hlboké úvahy o potrebe Krista pre život spoločnosti. Súčasný pápež, ktorý v tomto ide príkladom, opakuje volanie po ľuďoch, ktorí myslia v dlhodobých horizontoch a tvoria základy spoločenského a sociálneho poriadku, schopného prežiť. Spoločnosť nepotrebuje len ekonómov, na jej čele a pri jej rozhodovaniach by mali stáť myslitelia, ktorí poznajú bohatú skúsenosť dejín a hlboké, večne platné životné princípy integrálneho rozvoja celého a každého človeka.



Pokračovaním v poslaní a činnosti svätého Cyrila a Metoda najkrajšie prejavím vďaku a úctu aj voči nim samotným. A ešte niečo: je leto, čas dovoleniek. Je to príležitosť najmä deťom a mladým umožniť spoznávať krásy ich rodného kraja a jeho histórie. Tak sa rodí pravé, nespolitizované vlastenectvo, bez ktorého je človek osudovo vykorenený.