Bazilika sv. Petra (1.časť)

Historicko-symbolický pohľad na najväčší kresťanský chrám

Od dávnych čias bol pravý breh Tiberu medzi pahorkom Janikulom a riekou nazývaný Vaticanus. Po vztýčení aureliánskych hradieb sa celé vatikánske pole ocitlo na predmestí. Prechádzali ním však tri dôležité cesty: via Aurelia, via Trionfale a via Cornelia lemované takmer súvislou radou náhrobkov – podľa starého zvyku pochovávať za mestom, pozdĺž ciest. V rokoch 37 až 41 nášho letopočtu postavil cisár Caligula – dnes by sme povedali po ľavej strane, takmer paralelne s bazilikou – ohromný cirkus: stavbu určenú pre zábavu cisárskeho dvora, vhodnú k najrôznejším cisárskym rozmarom. V jeho strede medzi dvoma métami sa týčil z Egypta dovezený obelisk. Keby tento kus kameňa, slávnostne postavený na konci 16. storočia pred vatikánsku baziliku, mohol prehovoriť, dozvedeli by sme sa mnoho. A mnoho bielych miest zo zlomových momentov našej civilizácie by sa zaplnilo. Vatikánsky cirkus sa stal dejiskom nezmerných krutostí; svedkom mučeníckej smrti mnohých prvých rímskych kresťanov. Ako rozpráva rímsky historik Tacitus vo svojich Annáloch (Annali, 15, 44,4), zvalil cisár Nero zodpovednosť za obrovský požiar Ríma v rokoch 64 až 67 na kresťanov, obvinil ich „z nenávisti k ľudstvu“ a nechával na nich vyliať zlosť ostatných obyvateľov mesta. Na obelisk cirkusu, ktorý nesie Nerónovo meno, pozeral pravdepodobne v posledných minútach života i apoštol Peter, umučený spolu s ďalšími členmi rímskej komunity v októbri roku 64. Liber Pontificalis (I, 118) necháva správu, podľa ktorej bol pochovaný veľmi blízko: pri via Aurelia, pri Apolónovom chráme… naproti Nerónovmu palácu. Podľa tradície bol sv. Peter ukrižovaný hlavou dolu; po smrti bol sňatý z kríža a pochovaný kresťanskou komunitou neďaleko cirkusu. V okolí skromného hrobu pri via Cornelia vyrástla postupom času rozsiahla nekropola (hrobky pohanských i kresťanských rodín je možné vďaka archeologickým prieskumom vidieť v dokonalom stave pod hlavnou loďou vatikánskej baziliky). Pohrebisko na úbočí vatikánskeho pahorku však nemalo slúžiť svojmu účelu oveľa dlhšie než dve storočia. V druhom desaťročí 4. storočia sa stala neslýchaná vec: cisár Konštantín nariadil zrušiť časť pohrebiska a zeminu z vrcholu pahorku odstrániť, aby bol terén vyrovnaný. Prečo bolo porušené prastaré právo nedotknuteľnosti pohrebiska? Nad hrobom galilejského rybára, ktorému Kristus zveril kľúče od kráľovstva nebeského, mala vyrásť obrovská bazilika podobná tej, ktorú Konštantín budoval na Lateránskom pahorku. Muselo byť premiestených viac než 40 tisíc metrov kubických hliny. Celý južný svah zmizol, mauzóleá zdobené bohatými freskami a zdobené sarkofágy zostali nedotknuté na svojich miestach – pochované pod terénom čakali 16 storočí na svoje znovuobjavenie. Akými premenami prešiel hrob kniežaťa apoštolov za takmer dve tisícročia? V priebehu prieskumu, ktoré zahájil Pius XII., došlo k významnému objavu: v zhode s literárnymi prameňmi bola nájdená neveľká architektúra náhrobku z 2. storočia, takzvané Gaiovo trofeum: v tehlovej stene s červenou omietkou bola nika krytá doskou, ktorú vynášali dva stĺpy a v hornej časti celú konštrukciu završoval trojuholníkový štít. Priamo pod dnešným Berniniho baldachýnom tak bola potvrdená existencia náhrobku, doloženého od roku 200 nášho letopočtu ako uctievaného miesta pohrebu sv. Petra. Eusebius vo svojej Cirkevnej histórii cituje slová učeného rímskeho kňaza Gaia, ktorý odpovedá heretikovi Proklovi do Malej Ázie: „Sám ti môžem ukázať trofej apoštolov. Keby si totiž chcel ísť smerom k Vatikánu alebo na Ostijskú cestu, našiel by si trofej tých, ktorí založili túto Cirkev (Historia ecclesiastica 2, 25, 6-77)". Grécke slovo „tropaion“ znamená pomník víťazstva, symbol víťazstva nad smrťou skrze vyznanie viery a mučenícku smrť. Uctievaný hrob najváženejšieho z rímskych mučeníkov prešiel mnohými úpravami. K exaktnému potvrdeniu dávnej tradície prispela stena postavená v tesnej blízkosti Gaiovej trofeje na konci III. storočia: okolo malého výklenku vyloženého mramorom bolo nájdené veľké množstvo kresťanských symbolov a nápisov. Zdá sa, že stena patrila predkonštantínovskému kostolíku či miestu, kde bol uctievaný prvý z apoštolov. Podľa Margherity Guarducci, ktorá v dobe pontifikátu Pavla VI. vykonávala výskum hrobu sv. Petra, nechal cisár Konštantín preniesť ostatky apoštola do výklenku v tejto stene – zavinuté do purpurovej látky so zlatými nitkami, kde zostali až do roku 1941, kedy ich objavili archeológovia. Úcta a bázeň, s ktorou generácie našich predkov na posvätné miesta pozerali, nikdy nedovolila dotknúť sa miest pod pápežským oltárom, o ktorom sa nepochybovalo, že leží nad Petrovým hrobom. O to väčšie bolo prekvapenie archeológov a historikov, keď ostatky apoštola Petra boli nájdené v geometrickom strede dnešnej michelangelovskej baziliky, pod samým stredom kupoly. Vráťme sa ale k samým počiatkom vatikánskej baziliky, do druhého a tretieho desaťročia 4. storočia. Po tom, čo nechal Konštantín odstrániť vršok vatikánskeho pahorku, vzniklo asi 240 m dlhé a 90 m široké pódium. Presný dátum začiatku stavby nie je známy. Posledné výskumy ho kladú medzi roky 319 a 322 s tým, že hrubá stavba mala byť dokončená už pred Konštantínovou smrťou v roku 337. Skromná edikula nad hrobom apoštola Petra sa tak stala jadrom jednej z najstarších kresťanských bazilík. K ohromnej päťlodi na západe priliehala priečna loď. V priestore za Petrovým hrobom vznikla neveľká polkruhová apsida. Celá stavba vrátane átria a slávnostného vstupu presahovala 240 m. Hlavná loď chrámu bola viac ako 32 m vysoká a zhruba 23 m široká. Od bočných lodí ju oddeľovalo 22 stĺpov, ktoré boli osvetlené po každej strane 11 oknami.Priečnu loď oddeľoval od zvyšku chrámu vysoký triumfálny oblúk. Podlaha chrámu bola vyložená bielym mramorom, trámový strop bol obložený zlátenými kazetami. Tropaion nad Petrovým hrobom vystupoval z väčšej časti nad rovinu dlažby. Jeho horná časť je dodnes viditeľná v tzv. nike pálií vo Vatikánskych grottách, teda v krypte pod pápežským oltárom. Nad hrobom sv. Petra bola už vtedy postavená edikula nesená štvoricou točených stĺpov.
Autorsky pripravila Johana Bronková