Zamyslenie na 15. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie na 15. nedeľu v Cezročnom období pripravil Jozef Šofranko SJ, ktorý študuje kánonické právo na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme.


Priatelia,

pred pár dňami som sa rozprával so svojim spolubratom, ktorý je aktívne zaangažovaný v Jezuitskej službe pre utečencov. Na Slovensku sa okrem iného venuje práve tým, ktorí boli z rozličných dôvodov donútení opustiť svoju vlastnú krajinu. Nik z nás nemôže poprieť, že mestá a štáty súčasnosti prechádzajú zásadnou premenou. Aj u nás môžeme vidieť, že sa do spoločnosti začleňujú ľudia z iných krajín a kultúr, ktorí sa hlásia k iným náboženstvám a s odlišným pohľadom na život. Je však až zarážajúce, že masovokomunikačné prostriedky hovoria takmer iba o ťažkostiach a negatívnych dôsledkoch tohto fenoménu a mlčia o jeho hodnote a príležitosti k rozvoju spoločnosti, ktoré prináša so sebou. Takýto druh informácii prispieva k formovaniu verejnej mienky, ktorá je charakterizovaná podozrievavosťou, strachom a niekedy aj nenávisťou voči každému, kto sa od nás odlišuje či už farbou pleti, jazykom alebo sa modlí k Bohu, ktorý sa odlišuje od toho, ktorého poznávame z našej tradície.

Evanjelium nasledujúcej nedele nám ponúka udalosť, v ktorej jeden znalec zákona, dotknutý Ježišovou múdrosťou sa obracia na Krista s otázkou, čo má robiť, aby dosiahol večný život. Ježiš ho odkazuje na Písmo a ten, ako znalec zákona okamžite odpovedá príkazom milovať Boha a „blížneho“. Ježiš potvrdzuje túto odpoveď a dodáva, že nestačí iba poznať toto prikázanie, ale uvádzať ho do praxe. Tento znalec zákona, aby odôvodnil svoju otázku, žiada konkrétnejšie vysvetlenie toho, „kto je môj blížny?“. Je to adekvátna žiadosť, pretože v Ježišovej dobe bola otvorená otázka ako interpretovať význam „blížneho“ – či je to iba príslušník toho istého náboženstva resp. židovského národa, alebo sú to aj osoby nezávisle od ich sociálnej a náboženskej príslušnosti? Ježiš odpovedá jedným z najkrajších Evanjeliových podobenstiev, a to o milosrdnom samaritánovi. Iba Samaritán – ako člen židmi opovrhovanej spoločnosti – si všíma ozbíjaného a polomŕtveho človeka, príslušníka židovského národa. Samaritán vynakladá svoje sily a prostriedky na záchranu tohto človeka. Kňaz a levita obchádzajú zraneného bez povšimnutia. Nie sú schopní preukázať milosrdenstvo núdznemu. Ježiš podobenstvom ukazuje, že viac ako poznať kto je môj blížny, je prevziať iniciatívu a priblížiť sa k tomu, kto sa nachádza v núdzi. Ukazuje, že je potrebné naučiť sa hľadieť na skutočnosť tak, ako ju vidí On, tak, ako ju vidí Boh.

Priatelia, medzi nami žijú ľudia, ktorí sa nachádzajú v núdzi. Možno ich stretávame každý deň, ktorých poznáme z rodiny, práce alebo okolia. Avšak žijú medzi nami aj núdzni, ktorých nepoznáme, pretože ich legislatívne predpisy uzavreli na mesiace a niekedy aj roky do emigračných táborov. Ľudia „papierovo“ neexistujúci, pretože boli nútení opustiť svoje krajiny bez identifikačných dokladov. Ľudia bez hlasu, bez možnosti byť plne ľuďmi so základnými právami. Ľudia, ktorí nie sú hrozbou ale práve naopak: ktorí môžu prispieť k rozvoju našej spoločnosti a nás samých.

Aby sme „boli dedičmi večného života“, musíme napodobniť dobrého samaritána. Priblížiť sa životu tých, ktorí sú považovaní za menejcenných ľudí, a tak aj s nimi zaobchádzané. Dať hlas tým, ktorí ho nemajú. Hojiť rany tých, ktorí sú pošliapaní logikou moci. S týmto samaritánom sa identifikuje sám Kristus. A iba to, že konáme tak ako On je prejavom našej viery.