Vatikán (7. júla, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie
v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia
a sestry,
dnes dopoludnia, po niekoľkých katechézach o rozličných významných
teológoch, by som vám rád predstavil ďalšiu dôležitú postavu v dejinách teológie:
ide o blahoslaveného Jána Duns Scota, ktorý žil na sklonku XIII. storočia. Staroveký
nápis na jeho hrobe zhŕňa hlavné črty jeho života: „Anglicko ho prijalo, Francúzsko
vyučilo, Kolín v Nemecku uchováva jeho ostatky, v Škótsku sa narodil. Nemôžme si nevšimnúť
tieto údaje – aj preto, že o živote Duns Scota máme málo informácií. Narodil sa pravdepodobne
v roku 1266 v dedinke, ktorá sa volala Duns, neďaleko Edimburgu. Priťahovala ho charizma
svätého Františka z Asissi, vstúpil preto do rodiny Menších bratov a v roku 1291 bol
vysvätený za kňaza. Mal dar brilantnej inteligencie a schopnosť hĺbavého myslenia
– touto inteligenciou si v tradícii vyslúžil titul Doctor Subtilis – Bystrý
doktor. Duns Scotus vyštudoval filozofiu a teológiu na slávnych univerzitách v Oxforde
a v Paríži. Keď úspešne dokončil štúdiá, začal vyučovať teológiu na Oxfordskej a Cambridgeskej
univerzite a neskôr aj v Paríži, komentujúc – tak ako všetci ostatní profesori tých
čias – Sentencie Petra Lombardského. Najdôležitejšie diela Duns Scota sú ovocím
práve týchto prednášok a sú nazvané podľa miest, na ktorých vyučoval: Opus Oxoniense
(Oxford), Reportatio Cambrigensis (Cambridge), ReportataParissiensia
(Paríž). Z Paríža odišiel, keď vypukol konflikt medzi kráľom Filipom IV. Pekným a pápežom
Bonifácom VIII; Duns Scotus zvolil radšej dobrovoľné vyhnanstvo, než by mal podpísať
dokument proti pápežovi, ktorý kráľ vnucoval všetkým rehoľníkom. A tak, kvôli láske
k Petrovmu stolcu, spolu s Františkánskymi bratmi odišiel z krajiny.
Drahí
bratia a sestry, táto skutočnosť nám pripomína, aby sme si uvedomili koľkokrát museli
v dejinách Cirkvi veriaci čeliť nepriateľstvu alebo podstúpiť prenasledovanie kvôli
vernosti a oddanosti Kristovi, Cirkvi a pápežovi. S obdivom pozeráme na týchto kresťanov,
ktorí nás učia chrániť si vieru v Krista a spoločenstvo s nástupcom svätého Petra,
a teda aj s univerzálnou Cirkvou, ako veľmi vzácne hodnoty.
Vzťahy medzi francúzskym
kráľom a nástupcom Bonifáca VIII. sa po čase predsa len upokojili a v roku 1305 sa
Duns Scotus mohol vrátiť do Paríža, aby tam vyučoval teológiu – s titulom Magister
Regens; dnes by sme povedali univerzitný profesor. Následne ho predstavení poslali
do Kolína ako profesora františkánskeho teologického štúdia; zomrel však 8. novembra
1308 vo veku len 43 rokov: napriek mladému veku po ňom zostalo významné množstvo diel.
Vďaka povesti svätosti, v ktorej zomrel, vo františkánskom ráde sa k nemu
rýchlo rozšírila úcta a ctihodný pápež Ján Pavol II. ho slávnostne vyhlásil za blahoslaveného
20. marca 1993: nazval ho „kantorom vteleného Slova a obhajcom Nepoškvrneného Počatia“.
V týchto slovách je zhrnutý veľký prínos, ktorý Duns Scotus dal dejinám teológie.
Premýšľal najmä nad tajomstvom Vtelenia a na rozdiel od mnohých kresťanských
mysliteľov svojich čias sa domnieval, že Boží Syn by sa bol stal človekom, i keby
ľudstvo nebolo zhrešilo. V diele Reportata Parisiensa tvrdí: „Myslieť si, že
Boh by sa bol vzdal takéhoto diela, ak by Adam nebol zhrešil, je celkom nerozumné!
Hovorím preto, že pád nebol príčinou Kristovho predurčenia, a že aj keby nik nebol
padol – ani anjel, ani človek – Kristus by bol zostal predurčený rovnakým spôsobom“
(v III Sent., d. 7, 4). Táto myšlienka, možno trochu prekvapujúca, sa zrodila
preto, že pre Duns Scota Vtelenie Božieho Syna, plánované od večnosti Bohom Otcom
v pláne lásky, bolo zavŕšením stvorenia a umožnilo tak – v Kristovi a skrze Krista
– každému stvoreniu dosiahnuť plnosť milosti a vzdávať chválu a slávu Bohu naveky.
Duns Scotus, i keď si je vedomý toho, že kvôli dedičnému hriechu nás Kristus vykúpil
svojím utrpením, smrťou a vzkriesením, zdôrazňuje, že Vtelenie je najväčším a najkrajším
dielom dejín spásy a že nie je podmienené žiadnou časnou skutočnosťou: je to prvotná
myšlienka Boha: zjednotiť konečným spôsobom so sebou všetko stvorenie v osobe a v tele
svojho Syna.
Ako verný učeník svätého Františka, Duns Scotus miloval kontempláciu
a ohlasovanie Tajomstva spásonosného Kristovho utrpenia – ako vyjadrenie nekonečnej
lásky, ktorou Boh s ohromnou štedrosťou vyžaruje zo seba lúče svojej dobroty a lásky
(por. Tractatus de primo principio, č. 4). Táto láska sa neukazuje len na Kalvárii,
ale aj v Nasvätejšej Eucharistii, ku ktorej mal Duns Scotus veľkú úctu. Vnímal ju
ako Sviatosť skutočnej Ježišovej prítomnosti a ako Sviatosť jednoty a spoločenstva,
ktoré nás vedie ku vzájomnej láske a k Bohu ako k najvyššiemu spoločnému Dobru (por.
Reportata Parisiensia, v IV Sent., d. 8, q. 1, n. 3).
Drahí
bratia a sestry, tento teologický, silne „kristocentrický“ pohľad, nás otvára pre
kontempláciu a vzbudzuje v nás úžas i vďaku: Kristus je centrom dejín a vesmíru, on
dáva zmysel, dôstojnosť a hodnotu nášmu životu! Tak ako pápež Pavol VI v Manile, aj
ja by som dnes chcel zvolať do celého sveta: „Kristus nám zjavuje neviditeľného Boha,
je prvorodeným zo všetkého stvorenia, je základom všetkým vecí; on je Učiteľ ľudstva,
on je Spasiteľ; narodil sa, zomrel a vstal z mŕtvych pre nás; je centrom svetových
dejín; je to ten, čo nás pozná a miluje; je spoločníkom a priateľom nášho života...
Chcel by som o ňom bez prestania hovoriť“ (homília z 29. novembra 1970).
Nielen
úloha Krista v dejinách spásy, ale aj úloha Márie je predmetom zamyslenia Bystrého
Doktora. V časoch Duns Scota väčšina teológov oponovala tvrdeniu, že Panna Mária
bola od prvého okamihu svojho počatia uchránená od dedičného hriechu: všeobecnosť
vykúpenia uskutočneného Kristom sa totiž na prvý pohľad zdala byť týmto tvrdením spochybnená
– akoby Mária nepotrebovala Krista a jeho vykúpenie. Teológovia sa preto stavali proti
danej téze. Duns Scotus, aby vysvetlil toto uchránenie pred dedičným hriechom, rozvinul
argumentáciu, ktorú neskôr prijal aj blahoslavený pápež Pius IX., keď v roku 1854
definoval dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Podľa tejto argumentácie je Nepoškvrnené
počatie vrcholným dielom Krista, pretože práve sila jeho lásky a jeho sprostredkovania
spôsobila, že Matka bola uchránená od dedičného hriechu. Mária je teda celkom zachránená
Kristom, avšak ešte pred svojím počatím. Jeho spolubratia františkáni túto doktrínu
prijali a s entuziazmom ju šírili a ďalší teológovia – často pod slávnostnou prísahou
– sa ju podujali obraňovať a ďalej zdokonaľovať.
V tejto súvislosti by som
rád zdôraznil jednu vec, ktorá sa mi zdá veľmi dôležitá. Významní teológovia, tak
ako Duns Scotus, čo sa týka učenia o Nepoškvrnenom Počatí – svojím špecifickým myšlienkovým
prispením obohatili to, čo Boží ľud o Blahoslavenej Panne spontánne veril a prejavoval
v úkonoch zbožnosti, v umeleckých vyjadreniach a v kresťanskom živote. Tak viera v Nepoškvrnené
Počatie ako aj v telesné Nanebovzatie bola prítomná v Božom ľude – no teológia ešte
nevedela nájsť kľúč pre jej vysvetlenie v rámci celku učenia viery. Teda Boží ľud
predchádza teológov, a to vďaka nadprirodzenému sensusfidei, teda schopnosti
vliatej Svätým Duchom, ktorý nám umožňuje prijať skutočnosti viery s pokorou srdca
a mysle. V tomto zmysle je Boží ľud „prvým magistériom“ – teda magistériom, ktoré
treba prehĺbiť a intelektuálne prijať v teológii. Kiež by sa teológovia vždy oddávali
počúvaniu tohto prameňa viery a zachovali si pokoru a jednoduchosť maličkých! To som
mal na mysli pred niekoľkými mesiacmi, keď som povedal: „Máme veľkých učencov, veľkých
špecialistov, veľkých teológov, učiteľov viery, ktorí nás mnohému naučili. Sú preniknutí
detailmi Svätého písma... nedokázali však uvidieť samotné tajomstvo, skutočné jadro...
To podstatné im zostalo skryté! A naopak, aj v našich časoch máme maličkých, ktorí
toto tajomstvo spoznali. Spomeňme si na Bernadettu Soubirousovú; na Teréziu z Lisieux
s jej novým „nevedeckým“ čítaním Biblie, ktoré však preniká do srdca Svätého Písma“
(Homília vo svätej omši s členmi Medzinárodnej teologickej komisie, 1. decembra 2009).
Napokon, Duns Scotus rozvinul jednu tému, na ktorú je moderná doba veľmi citlivá.
Ide o tému slobody a jej vzťahu s vôľou a s intelektom. Náš autor zdôrazňuje slobodu
ako základnú vlastnosť vôle a zakladá tak jej vnímanie s tendenciou k volontarizmu,
ktoré sa rozvinulo v kontraste voči takzvanému augustiniánskemu a tomistickému intelektualizmu.
Pre svätého Tomáša Akvinského, ktorý nasledoval svätého Augustína, slobodu nemožno
pokladať za vrodenú vlastnosť vôle, ale za ovocie spolupráce vôle s rozumom. Myšlienka
o vrodenosti a absolútnosti slobody, ktorá sa nachádza vo vôli a predchádza rozum,
tak v Bohu ako aj v človeku, ukrýva v sebe riziko: mohla by viesť k názoru, že Boh
nie je viazaný ani na pravdu, ani na dobro. Pokus obhajovať absolútnu transcendentnosť
a odlišnosť Boha takýmto spôsobom – s radikálnym a absolutizujúcim zdôrazňovaním jeho
vôle – by však zabúdal na to, že Boh, ktorý sa zjavil v Kristovi, je Boh „Logos“,
Slovo, ktoré vždy konalo a koná v plnosti lásky k nám. Ako tvrdí Duns Scotus v línii
františkánskej teológie, láska prevyšuje poznanie a je schopná chápať viac než myslenie,
no je to vždy láska Boha, ktorý je „Logos“ (por. Benedikt XVI, Discorso a Regensburg,
Insegnamenti di Benedetto XVI., II (2006), str. 261). Aj čo sa týka človeka, myšlienka
absolútnej slobody spočívajúcej vo vôli, ak nepamätá na spätosť s pravdou, ignoruje
fakt, že samotná sloboda musí byť oslobodená od ohraničení, ktoré pochádzajú z hriechu.
Keď
som sa minulý rok prihováral rímskych seminaristom, pripomenul som, že „sloboda bola
vždy veľkým snom ľudstva – a to od počiatku, avšak najmä v modernej dobe“ (Príhovor
v Pápežskom veľkom seminári, 20 februára 2009). Práve moderné dejiny, okrem našej
každodennej skúsenosti, nás ale učia, že sloboda je autentická a napomáha budovaniu
opravdivo ľudskej spoločnosti len vtedy, ak sa neprotiví pravde. Ak sa od pravdy odtrhne,
stáva sa tragickou príčinou zničenia vnútornej harmónie ľudskej osoby, prameňom hrubých
a násilných zneužití, príčinou utrpení a zármutkov. Sloboda, ako všetky danosti, ktoré
človek má, rastie a zdokonaľuje sa, hovorí Duns Scotus, ak sa človek otvorí pre Boha,
ak zhodnotí svoju schopnosť počúvať jeho hlas – ktorú Scotus nazýva potentia oboendientialis
(schopnosť poslušnosti): keď sa rozhodneme počúvať Božie Zjavenie, Božie Slovo
a keď ho prijmeme, vtedy k nám prichádza posolstvo, ktoré náš život napĺňa svetlom
a nádejou a stávame sa skutočne slobodnými.
Drahí bratia a sestry, blahoslavený
Duns Scotus nás učí, že v našom živote je podstatné veriť, že Boh nám je nablízku
a že nás miluje v Ježišovi Kristovi. Preto sa máme snažiť rozvíjať hlbokú lásku k nemu
a k jeho Cirkvi. O tejto láske práve my vydávame svedectvo na tomto svete. Nech nám
Najsvätejšia Panna Mária pomáha prijímať túto nekonečnú lásku Boha, z ktorej sa budeme
naplno a navždy tešiť v nebi, keď sa naša duša konečne a naveky zjednotí s Bohom v spoločenstve
svätých.