Homília Benedikta XVI. na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla

Vatikán (29. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. celebroval dnes predpoludním v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne svätú omšu zo slávnosti svätých apoštolov Petra a Pavla. Slávnosť bola spojená s udeľovaním pálií novým metropolitom. Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca.
Drahí bratia a sestry,
 biblické texty tejto eucharistickej liturgie zo slávnosti svätých Petra a Pavla podávajú vo svojom obrovskom bohatstve tému, ktorá by sa dala zhrnúť takto: Boh je blízko svojim verným služobníkom a vyslobodzuje ich od každého zla; vyslobodzuje Cirkev od záporných mocností. Téma slobody Cirkvi predstavuje dejinný a ďalší hlbší duchovný aspekt.
 Táto tematika prechádza celou dnešnou liturgiou slova. Prvé a druhé čítanie opakovane hovoria o svätom Petrovi a svätom Pavlovi, pričom zdôrazňujú pravé oslobodzujúce pôsobenie Boha vo vzťahu k nim. Osobitne text zo Skutkov apoštolov bohato popisuje podrobnosti zásahu Pánovho anjela, ktorý vyslobodí Petra z reťazí a vyvedie ho von z jeruzalemského väzenia, kam ho zavrel pod prísnym dozorom kráľ Herodes (porov. Sk 12,1-11). Naproti tomu Pavol píše Timotejovi vo chvíli, kedy cíti, že sa jeho pozemský život chýli ku koncu, uskutočňuje jeho záverečnú bilanciu, z ktorej vyplýva, že Pán mu bol neustále nablízku, oslobodil ho z mnohých nebezpečenstiev a ešte ho oslobodí, keď ho uvedie do svojho večného kráľovstva (porov. 2 Tim 4,6-8.17-18). Táto téma je umocnená responzoriálnym žalmom (Ž 33) a nachádza svoj výraz tiež v evanjeliovom úryvku Petrovho vyznania, tam, kde Kristus sľubuje, že brány pekelné jeho Cirkev nepremôžu (porov. Mt 16,18).
 Pozorným sledovaním tejto témy možno pozorovať istý vývoj. V prvom čítaní je podávaná špecifická epizóda, ktorá ukazuje zásah, ktorým Pán vyslobodzuje Petra z väzenia; v druhom Pavol hovorí na základe svojej mimoriadnej apoštolskej skúsenosti, že si je istý tým, že ho Pán „vyslobodil z tlamy levovej ”, vyslobodí ho od „všetkého zla” otvoriac mu brány neba. V evanjeliu sa však už nehovorí o jednotlivých apoštoloch, ale o Cirkvi ako celku a jej bezpečí voči silám zla, chápanom v širokom a hlbokom zmysle. Tak vidíme, že Ježišov prísľub – „pekelné mocnosti Cirkev nepremôžu” - obsahuje síce dejinné skúsenosti prenasledovaní, ktoré podstúpili Peter i Pavol a ostatní svedkovia evanjelia, ale ide ešte ďalej a chce zaistiť ochranu osobitne proti hrozbám v duchovnom poriadku, ako píše samotný Pavol v Liste Efezanom: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ (Ef 6,12).
 Skutočne, ak si pomyslíme na dve tisícročia dejín Cirkvi, môžeme si všimnúť, že podľa toho, čo predpovedal Pán Ježiš (porov. Mt 10,16-33), kresťanom nikdy nechýbali skúšky, ktoré v niektorých obdobiach a miestach nadobudli povahu prenasledovania vo vlastnom a pravom zmysle. Avšak napriek utrpeniam, ktoré spôsobujú, nie sú pre Cirkev tým najvážnejším nebezpečenstvom. Najväčšiu škodu totiž Cirkvi spôsobuje to, čo znečisťuje vieru a kresťanský život ich členov a ich komunít, porušuje integritu mystického tela, oslabuje ich prorockú schopnosť a svedectvá a zakaľuje krásu jej tváre. Túto skutočnosť dosvedčujú Pavlove listy. Prvý list Korinťanom napríklad odpovedá práve na niektoré problémy rozdelenia, nedôslednosti, nevernosti evanjeliu, ktoré vážne ohrozujú Cirkev. Tiež Druhý list Timotejovi, ktorého úryvok sme počuli, hovorí o nebezpečenstvách „posledných dní“ a stotožňuje ich s negatívnymi postojmi, ktoré sú z tohto sveta a ktoré môžu nakaziť kresťanské spoločenstvo: egoizmus, márnivosť, pýcha, nezriadená túžba za peniazmi a pod. (porov. 3,1-5). Apoštolov záver je ubezpečujúci: ľudia, ktorí páchajú zlo - píše - „ďaleko sa nedostanú, lebo všetkým bude zjavná ich nerozumnosť“ (3,9). Je tu teda záruka slobody, ktorú Boh zaisťuje Cirkvi, slobody ako od hmatateľných nástrah, ktoré sa snažia prekaziť a či vnútiť ich poslanie, tak od duchovného a morálneho zla, ktoré môže poškodiť ich autenticitu a vierohodnosť.
 Téma slobody Cirkvi, zaručenej Kristom Petrovi, má tiež špecifickú súvislosť s obradom odovzdávania pália, čo dnes konáme pre 38 arcibiskupov, metropolitov, ktorých čo najsrdečnejšie pozdravujem rovnako ako i tých, ktorí ich na tejto púti sprevádzajú. Spoločenstvo s Petrom a jeho nástupcami je totiž zárukou slobody pre pastierov Cirkvi i pre samotné spoločenstvá, ktoré sú im zverené. Platí to pre obe roviny, o ktorých bola reč v predchádzajúcich úvahách. Na historickej rovine zaisťuje jednota s Apoštolským stolcom miestnym cirkvám a biskupským konferenciám slobodu voči miestnym, národným či nadnárodným mocnostiam, ktoré môžu v niektorých prípadoch prekážať poslaniu Cirkvi. A okrem toho - podstatnejšie - Petrova služba je zárukou slobody v zmysle plného priľnutia k pravde, k autentickej tradícii, takže Boží ľud je chránený pred omylmi, ktoré patria do oblasti viery a morálky. Skutočnosť, že noví metropoliti prichádzajú do Ríma každý rok, aby prijali pálium z rúk pápeža, je preto treba chápať vo vlastnom význame ako gesto spoločenstva a témy slobody Cirkvi, ktorá nám k tomu podáva mimoriadne dôležitý výkladový kľúč. Zdá sa to zjavné v prípadoch cirkví, ktoré sú poznačené prenasledovaním alebo miešaním politiky do ich záležitostí, alebo sú vystavené iným tvrdým skúškam. Nie je to však menej platné v prípade spoločenstiev, ktoré sú sužované scestnými náukami či ideologickými tendenciami a praktikami, ktoré odporujú evanjeliu. Pálium sa teda v tomto zmysle stáva zárukou slobody podobne ako Ježišovo „jarmo“, ku ktorého položeniu na vlastné ramená vyzýva každého (porov. Mt 11, 29-30).

Ako prikázanie Kristovo - i keď náročné - je „sladké a ľahké“ a namiesto, aby ťažilo toho, kto ho nesie, dvíha ho. Tak tiež puto s Apoštolským stolcom, i keď je namáhavé, podporuje pastierov i cirkevné oblasti zverené do ich starostlivosti a robí ich slobodnejšími a silnejšími.
 Posledný ukazovateľ, ktorý by som rád vyvodil z Božieho slova, osobitne z Kristovho prisľúbenia, že mocnosti pekelné nepremôžu jeho Cirkev. Tieto slová môžu mať tiež výnimočnú ekumenickú platnosť, pretože jeden z typických skutkov Zlého, ako som pred chvíľou naznačil, je práve rozdelenie vo vnútri cirkevného spoločenstva. Rozdelenia sú totiž príznakom moci hriechu, ktorý naďalej pôsobí v údoch Cirkvi aj po vykúpení. Avšak Kristovo slovo je jasné: „Non praevalebunt - nepremôžu“ (Mt 16,18). Jednota Cirkvi je zakorenená v jej jednote s Kristom a príčina plnej jednoty kresťanov, ktorú je treba neustále z generácie na generáciu hľadať a obnovovať, je tiež podporovaná jeho modlitbou a jeho prísľubom. V boji proti duchu zla nám Boh v Ježišovi daroval obhajcu a po jeho Pasche „iného zástancu“ (porov. Ján 14,16), Ducha Svätého, ktorý s nami zostane navždy a povedie Cirkev k plnosti pravdy (porov. Ján 14,16; 16,13), ktorá je tiež plnosťou lásky a jednoty. S týmito pocitmi dôverujúcej nádeje mám to potešenie pozdraviť delegáciu Konštantinopolského patriarchátu, ktorá sa podľa krásnej zvyklosti vzájomných návštev účastní slávnosti svätých patrónov Ríma. Spoločne vzdávajme vďaky Bohu za pokroky v ekumenických vzťahoch medzi katolíkmi a pravoslávnymi a obnovme úsilie veľkoryso odpovedať na milosť Boha, ktorý nás uvádza do plného spoločenstva.
 Drahí priatelia, pozdravujem srdečne každého z vás: pánov kardinálov, bratov v biskupskej službe, pánov veľvyslancov a občianskych predstaviteľov, osobitne primátora Ríma, kňazov, rehoľníkov a veriacich laikov. Ďakujem vám za vašu prítomnosť. Svätí apoštoli Peter a Pavol nech vám pomôžu, aby ste stále viac milovali svätú Cirkev, mystické telo Krista Pána a nositeľku jednoty a pokoja pre všetkých ľudí. Nech vám tiež pomôžu, aby ste s radosťou za jej svätosť a jej misijné poslanie obetovali námahy a utrpenia, ktoré znášate pre vernosť evanjeliu. Panna Mária, Kráľovná apoštolov a Matka Cirkvi, nech nad vami bdie, osobitne nad službou metropolitných arcibiskupov. S ich nebeskou pomocou nech žijete a jednáte vždy v tej slobode, ktorú nám získal Kristus. Amen.