Rubrika venovaná
Slávnosti svätých apoštolov Petra a Pavla v Ríme
Si šťastný, Rím, že obliekaš
si vzácny plášť, skropený krvou kniežat, Cirkvi drahý zvlášť; nie tvoja sláva,
ale mučeníkov zásluhy vyzdvihli mesto a svet ťa tak velebí.
Peter má kľúče,
Pavol je náš učiteľ: sudcovia vekov, jasné svetlá v úsvite, jeden z nich krížom,
druhý mečom víťazí; zdobených vencom slávy už zlo nezrazí. (Z hymnu na Prvé vešpery slávnosti sv. Petra a Pavla)
Svätí Peter
a Pavol – dve veľmi rozdielne, ba v mnohom protichodné osobnosti. A predsa si
ich Cirkev spoločne uctieva. Nielen preto, že obaja na konci svojho života pôsobili
v Ríme, kde aj zomreli mučeníckou smrťou. Práve ich rozdielne silné charaktery, odlišné
apoštolské poslanie v službe toho istého Majstra, poznačili natrvalo Katolícku cirkev.
Peter – skala viery a pôvodnej tradície, Pavol – smelý uskutočňovateľ obnovy v duchu
univerzalizmu. Boží Duch sa prejavuje v dejinách Cirkvi cez túto dvojicu Petra a Pavla.
Spája Petrovu vernosť pôvodnému s Pavlovou priebojnosťou nového, Petrovu autoritu
s Pavlovou slobodou, Petrovu pravdu s Pavlovým prorockým dynamizmom apoštola národov.
Slávnosť
sv. Petra a Pavla, patrónov Ríma sa už tradične začína sláviť 28. júna prvými vešperami,
ktorým v Bazilike sv. Pavla za hradbami predsedá Svätý Otec. 29. júna pápež predsedá
svätej omši v Bazilike sv. Petra. Už po 41. krát bude pri tejto príležitosti obnovená
tradícia návštevy Vatikánu delegáciou z pravoslávneho Konštantínopolského patriarchátu.
Rímska delegácia sa zasa zúčastní v Istanbule na Slávnosti sv. Ondreja, patróna Konštantínopolskej
cirkvi. Takáto výmena delegácií medzi Rímom a Konštantínopolom sa začala prvou návštevou
kardinála Johannesa Willebrandsa v roku 1969.
Slávnosť sv. apoštolov Petra
a Pavla je tiež spojená s odovzdávaním pálií novým metropolitom. Pálium je
pevná látková stuha asi päť centimetrov široká, utkaná z bielej vlny do oblúka tak,
aby sa dala položiť na plecia. Je na nej vtkaných 5 krížikov, predstavujúcich päť
Kristových rán. Symbolicky vyjadruje hierarchickú moc metropolitu vo vlastnej provincii,
uskutočňovanú v jednote s Rímskou cirkvou. Biblicky symbolizuje baránka na pleciach
Dobrého pastiera podľa podobenstva z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia, kde Dobrý pastier
zatúlanú ovečku „vezme s radosťou na plecia“– takým má byť aj biskup, ktorému pápež
vloží pálium na ramená. V zozname 38 arcibiskupov zo všetkých svetadielov okrem Mons.
Bernarda Bobera, novovymenovaného košického arcibiskupa metropolitu, je napr. Mons.
Dominik Duka, pražský arcibiskup, či Mons. Józef Kowalczyk, arcibiskup poľskej arcidiecézy
Gniezno. Toľko k udalostiam, ktorými žije v týchto dňoch večné mesto Rím. Priblížme
si teraz tieto dve postavy, dva piliere Cirkvi.
Šimon Peter sa narodil
v Betsaide pri Tiberiadskom jazere. Jeho otec sa volal Ján (Jonáš). Spolu s ním a
s bratom Ondrejom, tiež apoštolom, boli pôvodne rybármi. Bol to Ondrej, ktorý doviedol
svojho brata Šimona k Ježišovi. Vtedy mu Ježiš dal meno Kéfas, po grécky Petros, čo
znamená skala. Sv. Peter sa spomedzi apoštolov najviac spomína v evanjeliách. Podľa
týchto opisov si môžeme dosť presne poskladať jeho život, ale aj povahu. Zdá sa, že
mal sangvinický temperament.
Sv. Lukáš opisuje situáciu, keď Šimon na Ježišovo
slovo spustil sieť do mora a chytil obrovské množstvo rýb. Peter vtedy padol Ježišovi
k nohám a povedal mu: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Ježiš mu povedal:
„Neboj sa, od teraz už budeš loviť ľudí.“ Odvtedy Peter chodil s Ježišom, počúval
ho a nasledoval. Keď sa raz pýtal Ježiš, za koho ho pokladajú, odpovedal práve on:
„Ty si Mesiáš, Syn pravého Boha.“ Kristus mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale
postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.
Čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi, čo zviažeš na zemi, bude zviazané v
nebi.“
Peter sa vždy spomína ako prvý v zozname apoštolov. Patril k dôverníkom
Ježiša, spolu s Jánom a Jakubom. Týchto troch zobral Ježiš so sebou na horu Premenenia,
pri vzkriesení Jairovej dcéry a takisto aj v Getsemanskej záhrade ich pozval k spoločnej
modlitbe. Keď ich Majstra zatkli, hneď sa postavil s mečom na odpor. Zanedlho však
Ježiša trikrát zaprel, hoci predtým tvrdil, že s ním pôjde všade a neopustí ho. Po
vzkriesení to bol on, ktorý spolu s apoštolom Jánom pribehli k hrobu, aby sa presvedčili,
či je pravda to, čo im vyrozprávali ženy. Sv. Ján apoštol spomína ešte jednu osobitnú
príhodu, ktorá sa stala po vzkriesení a je dôležitá vzhľadom na osobu Petra. Kristus
sa ho trikrát spýtal, či ho má rád. Peter zakaždým odpovedá „áno“. Ježiš mu vtedy
odpovedá tiež trikrát: „Pas moje ovce.“ Po nanebovstúpení má Peter neodškriepiteľné
prvenstvo medzi apoštolmi. Na jeho slovo ustanovili ďalšieho apoštola namiesto zradcu
Judáša, on začína prvý hovoriť pri zoslaní Ducha Svätého. On sa spomína ako prvý,
ktorý urobil zázrak, on vyniesol rozsudok nad klamstvom Ananiáša a Zafiry. Peter potom
ďalej pôsobil v Jeruzaleme. Pokrstil pohana Kornélia, čím sa otvorili brány Cirkvi
aj pre pohanov, nielen pre Židov. Herodes Agrippa ho uväznil, ale v noci k nemu prišiel
anjel a zázračne ho vyslobodil z väzenia. Potom horlivo účinkoval v Jeruzaleme, v
Antiochii, v Korinte a v Ríme. Pravdepodobne v Ríme napísal svoj prvý list, kde hovorí
o Ríme ako o Babylone.
Zomrel mučeníckou smrťou asi roku 64 v Ríme, podľa
tradície ho ukrižovali dolu hlavou na Vatikánskom pahorku. Na tom mieste teraz stojí
Bazilika sv. Petra, jej svätyňa je presne nad miestom, kde sa podľa tradície nachádza
Petrov hrob. Jeho relikvie sú uložené v hlavnom oltári baziliky. Zobrazuje sa ako
starší muž s kľúčmi a knihou. Jeho symbolmi sú tiež obrátený kríž, loďka alebo aj
kohút.
Sv. Pavol sa narodil niekedy v rokoch 5-10 po Kristovi v Tarze
v Cilícii (južné Turecko) v židovskej rodine, ktorá požívala práva rímskeho občianstva.
Rodičia mu dali dve mená: Šavol (Saulus – meno prvého živoského kráľa) a Pavol (Paulus
– malý). Dostal vynikajúce vzdelanie, najprv v samotnom Tarze v helenistickej škole
a neskôr v Jeruzaleme pri nohách slávneho učiteľa Gamaliela. Popritom – ako správny
Žid – sa vyučil remeslu - vyrábal stany alebo lodné plachty, čo bol vtedy veľmi hľadaný
tovar. V prvom rade však ostal dôsledným, až fanatickým farizejom. Zahorel nenávisťou
proti novému učeniu, ktoré hlásal Ježiš Kristus a jeho apoštoli. Bol pri kameňovaní
sv. Štefana. Nekameňoval ho síce priamo, ale strážil šaty katom. Potom si dokonca
vymohol dovolenie na prenasledovanie kresťanov aj v Damasku.
No na ceste do
tohto mesta sa mu zjavil sám Ježiš Kristus. Na tri dni z toho oslepol, ale potom sa
dal pokrstiť a niekoľko dní nato už ohlasoval v synagógach Ježiša Krista a rozprával
o tom, čo sa mu prihodilo. Židom sa to nepáčilo a chceli ho zabiť. On im však ušiel
(jeho učeníci ho spustili v koši cez hradby) a odišiel na juh do púšte, ktorá siaha
až do Arábie, aby sa pripravil na apoštolský úrad. Asi po troch rokoch sa vrátil späť
do Damasku a odtiaľ do Jeruzalema, aby vyhľadal apoštolov. Avšak každý sa ho bál –
kvôli jeho povesti prenasledovateľa kresťanov. Vtedy sa ho ujal Barnabáš, zaviedol
ho k apoštolom Petrovi a Jakubovi a porozprával im, ako si Pavol počínal v Ježišovom
mene. Z Jeruzalema odišiel Pavol asi na štyri roky do Tarzu. Potom spolu s Barnabášom
zamierili do Antiochie, kde hlásali evanjelium medzi pohanmi. V Antiochii dostal milosť,
že bol „uchvátený až do tretieho neba“. Aby však nespyšnel, bol mu daný do tela osteň,
satanov posol, aby sa nevyvyšoval. Z Antiochie sa potom vrátil do Jeruzalema, kde
bol spolu s Barnabášom „oddelený“, to znamená, že ich oficiálne poverili hlásať evanjelium.
„Oddeliť“ znamená v našom zmysle vysvätiť. V roku 47-48 spolu s Markom a Barnabášom
vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (Antiochia
v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe). Založili nové cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili
aj veľa prenasledovania. Druhá misijná cesta sa udiala v rokoch 49-52 v spoločnosti
Sílasa do Malej Ázie a na európskom kontinente (Filipy, Solún, Atény a Korint). Počas
tretej misijnej cesty (53-58) sa tri roky zdržal v Efeze. Prostredníctvom spolupracovníkov
založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Kvôli prenasledovaniu
musel z Efezu odísť cez Macedónsko do Korintu. Späť do Jeruzalema sa vrátil cez Macedónsko,
Troadu, Milét, Týrus a Cézareu.
Zažil mnoho utrpenia, sklamania, ale aj radosti
z apoštolátu a služby Bohu. V Jeruzaleme ho uväznili a vďaka tomu sa dostal do Ríma.
V Ríme bol vo väzení, jeho jediným verným spoločníkom bol Lukáš (evanjelista). Posledné
roky jeho života sú však pre nás zahalené tajomstvom. Pravdepodobne ho v Ríme z väzenia
prepustili, počas Nerónovho prenasledovania kresťanov asi nebol v Ríme, snáď bol vtedy
v Španielsku alebo na Východe. Bol v Macedónsku, Efeze, v Miléte, v Troade, na Kréte
a zrejme aj v Nikapole, kde ho asi znovu uväznili a odviedli do Ríma (asi r. 67).
Je s ním iba Lukáš.
Po odsúdení ho sťali mečom pravdepodobne na mieste v blízkosti
Ostijskej cesty. Toto miesto sa volá Tre Fontane a dnes tam stojí kláštor trapistov.
Podľa tradície ho pochovali na cintoríne pri Ostijskej ceste na ľavom brehu rieky
Tiber. Cisár Konštantín Veľký dal nad jeho hrobom vystavať menšiu baziliku. Namiesto
nej tam teraz stojí nádherná bazilika sv. Pavla, ktorá bola dokončená r. 1854. –jk-