Rozhovor týždňa s don Cesarem Morosinottom

V uplynulú stredu pricestoval do Ríma nenápadný kňaz, ktorý sa po stredajšej audiencii dlho rozprával so Svätým Otcom. Upútal na seba pozornosť svojim radostným výrazom tváre. Málo ľudí by však verilo, že je to 95 ročný človek, ktorý prišiel poďakovať za svojich 71 rokov kňazstva. Prijal pozvanie do nášho štúdia a o svojom živote nám povedal.





Volám sa Don Cesare Morosinotto (9. júna 1939), som diecézny kňaz z Padovy. Za kňaza som bol vysvätený v roku 1939. Boli sme 37 kňazi - kolegovia zo štúdií. Moje roky kňazstva som prežil cez vojnu i po vojne. Bolo to veľmi búrlivé obdobie. Prežil som dve bombardovania. Pri tom prvom zahynulo viac ako 500 ľudí a pri tom druhom okolo 300. Vďaka Bohu som ich prežil. Potom ma poslali do jednej horskej oblasti, kde boli boje medzi Nemcami a partizánmi. Tam som zažil nepriateľstvo zo strany Nemcov i zo strany partizánov. Snažil som sa podporovať tých, ktorí boli prenasledovaní, tých, ktorí boli uväznení. Dvakrát som musel asistovať pri zastrelení 10 mladých osôb, čo bola odplata, pretože partizáni zabili jedného Nemca. Potom som bol farárom v oblasti, kde bolo silné napätie medzi kresťanskými demokratmi a komunistami. Tam som musel obraňovať demokristiánov proti komunistom. Niekoľko rokov som bol týmito komunistami prenasledovaný; chceli eliminovať akúkoľvek aktivitu demokristiánov.

Dlhý čas som sa venoval kázaniu hlavne v oblasti Veneta. Išlo o obnovu, ktorá mala charakter ľudových misií a bola sprevádzaná putovnou sochou Panny Márie. Potom som pôsobil v oblasti Piemonte a Lombardie. Venoval som sa hlavne ľuďom, ktorí chodili za prácou do Turína a Milána.
2. Ako si spomínate na svoju kňazskú vysviacku?
Za kňaza som bol vysvätený v roku 1939. Počas mojej primičnej sv. omše som mal jednu osobitnú prosbu - aby mi dal Pán milosť vzbudiť v niekom povolanie cez moju činnosť. Pán ma skutočne vypočul. Mal som tú milosť priviesť ku kňazstvu 27 mladých chlapcov. Bolo to hlavne v neskoršom období. Na miestach, kde som pôsobil, som sa venoval predovšetkým spovedaniu. V Padove som slúžil v kostole, kde bola možnosť neustálej poklony a kostol bol veľmi navštevovaný. Spovedal som tu dvadsať rokov a práve tu som objavil, že skutočná služba kňaza je byť blízko duší ľudí, počúvať ich požiadavky a pomáhať im kráčať k Bohu. Mal som tú milosť, že som mohol priviesť ku kňazstvu viacerých kňazov, ktorí mali už univerzitné vzdelanie. Spovedali sa u mňa a ja som takto mohol kultivovať ich povolanie.
3. Povedali ste, že jednou z najväčších kňazských služieb je spoveď. Zdá sa, že niektorí kňazi dnes neradi vysluhujú túto sviatosť.
To je pravda. Spoveď sa trochu opustila. Ale myslím si, že tajomstvá, ktoré privádzajú duše k Bohu, prechádzajú cez spovednicu. Ak toto chýba, staneme sa sociálnymi pracovníkmi, ale nereprezentujeme Pána a nevedieme duše k Bohu. Teda prostredníctvom Božieho slova, ktoré musíme ohlasovať s úprimnosťou i so všetkými našimi slabosťami, ale predovšetkým s usmerneniami vo sviatosti zmierenia privádzame ľudí k Bohu. Musíme sa vrátiť k týmto overeným spôsobom vedenia duší. Inak sa namáhame zbytočne. Ľudia sú dnes akoby nakazení relativizmom, a preto musíme istý čas venovať vnútorným problémom; osobitne u mladých. Ja robím každý mesiac duchovnú obnovu v seminári pre univerzitných študentov. A jasne vidím, že majú smäd po Bohu. Prídu vždy vo veľmi veľkom počte. Súčasťou tejto duchovnej obnovy je modlitba, ktorá trvá tri hodiny. Vidím, ako ich toto stretnutie oslovuje a niektorí práve pri tejto príležitosti pocítia povolanie, pretože ich usmerňujeme k spovedi, k duchovnému vedeniu a toto je nevyhnutné, aby sme si vyriešili existenčné problémy nášho života. Tento svet alebo opačná cesta nevyrieši naše problémy.
4. Zdá sa, že ľudia stále menej hľadajú kňaza na to, aby sa spovedali?
Áno, je pravda, že ľudia dnes nehľadajú kňaza, aby sa spovedali. Ale na tom máme podiel i my kňazi, pretože sa dávame málo k dispozícii veriacim, ktorí sa chcú spovedať. Nechali sme sa ovplyvniť atmosférou pohodlnosti a príjemnosti. Mladí chcú výlety, letné tábory, chcú to a ono a my niekedy zabúdame, že ich máme priviesť k Pánovi. Vonkajšie aktivity nesmú vytesniť tie vnútorné, ku ktorým patrí sviatosť zmierenia, modlitba a duchovné vedenie. Je jasné, že príjemné a pohodlné veci majú svoje miesto v živote týchto mladých ľudí, ale prostredníctvom nich ich musíme viesť k Pánovi. Inak sa stávame neverní nášmu povolaniu.
5. Ako by ste zhodnotili tento život, v ktorom, ako hovoríte, nechýbala milosť Božia?
Kňaz podľa mňa musí zakladať celé tajomstvo svojho apoštolátu na modlitbe. Ak sa nemodlí, nebude osožný dušiam. Ak chýba Božia milosť, môžeme byť akokoľvek inteligentní, môžeme mať akékoľvek poznanie, no nedokážeme sa dotknúť duší ľudí a viesť ich k Bohu. A tak hovorím i kňazom: „Musíme mať stvrdnuté kolená. Len v modlitbe nájdeme silu, aby sme reagovali ináč ako druhí.“ Teda na prvom mieste je modlitba. Na druhom mieste, hlavne dnes, musíme byť nositeľmi radosti. Tá radosť, ktorá by nás mala charakterizovať, vyplýva z vedomia, že žijeme pre Pána, že sme  ním preniknutí. A túto radosť musíme rozdávať svetu. Svet skutočne potrebuje radosť. Chýba mu vnútorná radosť. Úsmev na tvári kňaza by mal byť niečím úplne prirodzeným, pretože by sme mali byť nositeľmi Pánovej radosti. Radosť, pokoj, odpustenie a mnohé iné pekné veci sú tie, za ktorými smädí naša duša a tie nenájdeme v ponukách sveta.
6. Koľko času každý deň venujete modlitbe?
Každý deň breviár, svätá omša - to je samozrejmé, adorácia Najsvätejšej sviatosti oltárnej, svätý ruženec a potom meditácia nad slovom Božím. Iba takto sa dá, podľa mňa, hlásať Božie slovo. Musíme byť veľmi opatrní, aby sme neohlasovali svoje slová. Ľudia prídu, aby počuli Božie slovo a nie naše.
7. Ako vidíte stratu kňazských povolaní v Európe?
Žiaľbohu, duch blahobytu a majetku, ktorý je dnes veľmi rozšírený, sa zmocnil i niektorých kňazov v Európe. Žijú kritériami tohto sveta, čo sú kritériá pohodlnosti, zábavy a do tohto sme vtiahnutí i my. Musíme byť veľmi opatrní. My totiž neohlasujeme slovo Božie len slovom, ale aj životom. Ľudia nás pozorne sledujú. Ak mladí ľudia vidia, že reprezentujeme Pána, nasledujú nás. V inom prípade nás po istom čase opustia. Argumentujú a reflektujú nad nami asi takto: „Ak on, ktorý sa rozhodol pre kňazstvo, nežije podľa evanjelia, prečo by sme mali my žiť podľa evanjelia?“ Treba sa teda vrátiť k princípom, ktoré Cirkev vždy vyučovala – k modlitbe a k skutočnému svedectvu viery.
8. Prišli ste do Večného mesta, aby ste sa stretli so Svätým Otcom. Aké bolo toto stretnutie?
Prišiel som do Ríma, aby som sa stretol so Svätým Otcom. Mohol som sa s ním i pokojne rozprávať. Povedal mi: „Aký ste mladý. Aké je tajomstvo vašej mladosti?“ „Tajomstvo je toto,“ odpovedal som, „že nechám pôsobiť Krista v duši človeka a cítim sa ako prostredník, ktorý dáva priestor Kristovi.“ Bol som bol veľmi spokojný, že som pápežovi mohol povedať všetko, čo som mal na srdci. Bolo to mimoriadne stretnutie. Usporiadatelia mi naznačovali, aby sme rozhovor ukončili čím skôr, ale Svätý Otec nechcel, a tak som mal možno zostať s ním pomerne dlhú dobu.
9. Zdá sa, že ste aktívny i dnes i napriek veku...

 
Teraz som na dôchodku, ale pomáham farárovi v Padove a predovšetkým sa usilujem byť s chorými. Hľadať tých, ktorí sú osamotení. A potom, vždy som sa venoval mladým. Pripravoval som ich na sviatosť manželstva. Čas mám, zdravie ešte tiež, a tak cítim, že toto je moja misia, ktorej sa venujem.
10. Mohli by ste nám priblížiť vašu rodinu?
Bolo nás 11 detí. Ja som bol najmladší. Náš pán farár hovorieval často práve početným rodinám, kde sa častejšie stalo, že zomrelo dieťa, že takto majú anjela v nebi, ktorý ich ochraňuje. A tak všetci, keď zomrelo nejaké dieťa, to nebrali tragicky, ale ako duchovnú pomoc rodine a boli spokojní. Dokonca ani neplakali, ale vo vedomí toho, že majú v nebi ochrancu, boli spokojní. Od raného detstva som bol vážne chorý a môj otec rátal s mojou smrťou. A keď sa vracal z práce, pýtal sa mamy: „Ako sa má dieťa? Nezomrelo?“ A ona odpovedala: „Ešte nie, pretože všetci čakajú, že zomrie.“ Zvláštne, že som ešte stále tu.


11. Vo vašej rodine teda musela byť silná viera. Mohli by ste nám priblížiť nejakú udalosť z detstva, na ktorú si doteraz pamätáte?

 
Môj otec pracoval v jednej firme a museli postaviť most. Na tom moste pracovalo 130 ľudí. Bolo to pred rokom 1940. Bol práve sviatok sv. Jozefa. Vtedy to bol prikázaný sviatok, teda sa nepracovalo a išlo sa do kostola. Dnes už to tak nie je. Jeho nadriadený v práci mu nariadil, že musí prísť pracovať i v tento sviatočný deň. Otec však odmietol so slovami: „Nikdy som v prikázaný sviatok nepracoval.“ Jeho nadriadený mu teda pohrozil prepustením a skutočne to urobil. Keď sa to otec dozvedel, veľmi sa ho to dotklo. Mama ho však povzbudzovala so slovami: „Maj vieru, Pán nás bude ochraňovať.“ Prišli k nám na návštevu i pán farár a povzbudzoval ho podobným spôsobom: „Dobre si urobil. Ukázal si, že si kresťanom. Uvidíš, že Pán ti to nezabudne.“ A skutočne. Po pätnástich dňoch prišiel k nám jeho nadriadený s prosbou, aby sa vrátil do práce, pretože nie je možné riadiť práce so 130 ľuďmi bez toho, aby týchto ľudí poznal tak, ako ich poznal môj otec. A ponúkol dvojnásobný plat.

V akejkoľvek situácii treba mať vieru v Božiu prozreteľnosť. Dnes ľudia nemajú vieru v Božiu prozreteľnosť. Majú vieru v peniaze a v nič viac. A toto sa týka i našich kresťanov. Musíme akceptovať i skúšky. V týchto skúškach je s nami Pán a toto je dôležité! –pd-