Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Tomáš Akvinský a jeho dielo Summa Theologiae

Vatikán (23. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol nasledujúcu katechézu:
 Drahí bratia a sestry,

Dnes by som rád v tretej časti dokončil moje katechézy o svätom Tomášovi Akvinskom. Aj viac než sedemsto rokov po jeho smrti sa od neho máme stále čo učiť. Pripomínal to aj môj predchodca, pápež Pavol VI, ktorý sa v jednom príhovore vo Fossanove, 14 septembra 1974, pri príležitosti sedemstého výročia smrti svätého Tomáša, takto spytoval: „Učiteľ Tomáš, čo nás dnes môžeš naučiť?“ A odpovedal si nasledovne: „dôverovať v pravdivosť katolíckeho náboženského myslenia, ktoré si tak veľmi obhajoval, vysvetľoval a otváral pre poznávacie schopnosti ľudskej mysle“. (Insegnamenti di Paolo VI, XII[1974], pp. 833-834) A v ten istý deň, v Aquine, hovoriac stále o svätom Tomášovi, Pavol VI povedal: „Všetci, keďže sme vernými synmi Cirkvi, môžeme a musíme byť – aspoň do nejakej miery – aj jeho učeníkmi!“ (Ibid., str. 836).
Vstúpme teda aj my do školy svätého Tomáša, do štúdia jeho vrcholného diela Summa Theologiae. Zostalo nedokončené, napriek tomu je to monumentálna práca: obsahuje 512 otázok a 1669 článkov. Je to precízne uvažovanie, v ktorom sa jasným a hlbokým spôsobom aplikuje ľudská inteligencia na tajomstvá viery, zaoberajúc sa otázkami a odpoveďami, v ktorých svätý Tomáš prehlbuje učenie pochádzajúce zo Svätého písma a od Cirkevných otcov, predovšetkým od svätého Augustína. V tomto uvažovaní, v stretnutí s otázkami daného času, ktoré sú však často aj našimi vlastnými otázkami, svätý Tomáš, používajúc tiež metódy a myšlienky starovekých filozofov, predovšetkým Aristotela, vytvára precízne, jasné a kompetentné formulácie vieroučných téz, v ktorých sa pravda odráža ako dar viery a stáva sa prístupnou aj pre nás, pre naše uvažovanie. Toto úsilie ľudskej mysle – ako nám Tomáš pripomína aj svojím vlastným životom, má byť vždy osvietené modlitbou, svetlom, ktoré prichádza od Najvyššieho. Len ten, kto žije s Bohom a s jeho tajomstvami, môže pochopiť, čo nám tieto tajomstvá chcú povedať.
Vo svojej Teologickej Sume svätý Tomáš vychádza zo skutočnosti, že existujú tri rozličné spôsoby Božieho bytia a podstaty: Boh existuje sám v sebe, je počiatkom a cieľom všetkých vecí, a teda všetky stvorenia pochádzajú a závisia od neho; Boh je potom prítomný prostredníctvom svojej milosti v živote a v skutkoch kresťana, v živote a v skutkoch svätých – a Boh je napokon prítomný celkom osobitným spôsobom v osobe Krista reálne spojeného s človekom Ježišom a činný vo sviatostiach, ktoré vychádzajú z jeho spásonosného diela. Štruktúra tohto monumentálneho diela (por. Jean-Pierre Torrell, La „Summa“ di San Tommaso, Milano 2003, str. 29-75), ako hľadania plnosti Božej „teologickým pohľadom“ (por. cfr. Summa Theologiae, Ia, q. 1, a. 7) je rozdelená na tri časti a vysvetlená samotným Tomášom – Doctorom Communis – nasledujúcimi slovami: „Základný účel svätej doktríny je poznať Boha, nielen samého v sebe, ale ako počiatok a cieľ všetkých vecí, predovšetkým racionálnych stvorení. V snahe o vysvetlenie tejto náuky, budeme sa najskôr zaoberať Bohom, potom smerovaním stvorenia k Bohu a napokon Kristom, ktorý je pre nás ako človek cestou, po ktorej možno vystúpiť k Bohu“ (Ibid., I, q. 2). Je to jeden kruh: Boh sám, ktorý vychádza zo seba a berie nás za ruku, aby sme sa s Kristom vrátili k Bohu, boli s Bohom zjednotení a Boh bol pre nás všetkým vo všetkom.
Prvá časť Teologickej sumy sa teda zaoberá Bohom samým, tajomstvom najsvätejšej Trojice a stvoriteľskou činnosťou Boha. Tu nachádzame aj hlboké zamyslenie nad autentickou skutočnosťou ľudského bytia, ktoré vyšlo zo stvoriteľských rúk Božích ako plod jeho lásky. Na jednej strane sme stvorené, závislé bytie: nepochádzame sami od seba; na druhej strane však máme skutočnú autonómiu, pretože nie sme len čímsi zdanlivým – ako to hovorili niektorí platónski filozofi – ale sme skutočnosťou chcenou Bohom pre ňu samotnú, skutočnosťou majúcou hodnotu v sebe samej.
V druhej časti sa svätý Tomáš zaoberá človekom povzbudzovaným milosťou v jeho túžbe po poznaní a milovaní Boha, aby tak dosiahol časné a večné šťastie. Na prvom mieste tu autor predstavuje teologické princípy morálneho konania, skúmajúc ako sa v slobodnom rozhodnutí človeka konať dobro spájajú rozum, vôľa a vášne, ku ktorým sa pridáva sila, dar Božej milosti, prostredníctvom čností a darov Ducha Svätého, ako aj pomoc, ktorá sa ponúka zo strany morálneho zákona. Ľudské bytie je teda bytím dynamickým, ktoré hľadá samé seba, snaží sa stať sebou samým a v tomto zmysle sa snaží konať skutky, ktoré ho tvoria, ktoré ho robia skutočne človekom; tu zohráva svoju úlohu morálny zákon, milosť a vlastný rozum, ako aj vôľa a vášne. Na tomto základe svätý Tomáš predstavuje fyziognómiu človeka, ktorý žije podľa Ducha, a ktorý sa tak stáva Božou ikonou. Tu sa Tomáš zastavuje, aby skúmal teologálne čnosti – vieru, nádej a lásku – po ktorých nasleduje precízne štúdium päťdesiatich morálnych čností, zoskupených okolo štyroch kardinálnych čností – opatrnosti, spravodlivosti, miernosti a sily. Nakoniec pridáva úvahu nad rozličnými povolaniami v Cirkvi.
V tretej časti Summy svätý Tomáš skúma tajomstvo Krista – cesty a pravdy – prostredníctvom ktorej môžeme dosiahnuť zjednotenie s Bohom Otcom. Tu sa nachádzajú ničím neprekonané pasáže o tajomstve Ježišovho Vtelenia a Utrpenia, ku ktorým sa pripája rozsiahly traktát o siedmych sviatostiach, pretože v nich vtelené Božie Slovo udeľuje dobrodenia, ktoré Vtelenie prinieslo pre našu spásu, pre našu cestu viery k Bohu a k večnému životu; v nich Boh zostáva takmer materiálne prítomný uprostred skutočností stvorenia, v nich sa nás intímne dotýka.
Hovoriac o sviatostiach, svätý Tomáš sa zastavuje osobitným spôsobom pri Tajomstve Eucharistie – ku ktorému mal veľkú úctu, a to až do tej miery, že podľa životopiscov často prikladal hlavu k Bohostánku, akoby preto, že chcel počuť tlkot Božieho a ľudského srdca Ježišovho. V jednom zo svojich komentárov ku Svätému písmu nám Tomáš pomáha pochopiť výnimočnosť sviatosti Eucharistie, keď píše: „Keďže je Eucharistia sviatosťou Utrpenia nášho Pána, má v sebe Ježiša Krista, ktorý trpel za nás. A tak všetko, čo je účinkom Utrpenia nášho Pána, je zároveň aj účinkom tejto sviatosti, pretože to nie je nič iné, než pôsobenie Pánovho utrpenia v nás.“ (In Ioannem, c.6, lect. 6, n. 963). Dobre rozumieme tomu, prečo Tomáš a s ním aj iní svätí slávili svätú omšu so slzami v očiach nad utrpením Pána, ktorý sa obetoval za nás – so slzami radosti a vďačnosti.

Drahí bratia a sestry, podľa vzoru svätých, obľúbme si aj my túto sviatosť! Zúčastňujme sa na svätej omši sústredene, aby sme dosiahli jej duchovné ovocie, živme sa Telom a Krvou Pána, aby sme boli neprestajne napojení na Božiu milosť! Vyhľadávajme často a s túžbou prítomnosť najsvätejšej Sviatosti.
To, čo svätý Tomáš opisoval s vedeckou odbornosťou vo svojich veľkých teologických dielach, ako napríklad v Teologickej Summe, tiež v Summe contra Gentiles, bolo aj súčasťou jeho kázní, ktoré sa obracali na študentov a veriacich. V roku 1273, rok pred svojou smrťou, počas celého pôstu prednášal kázne v kostole Svätého Dominika v Neapoli. Obsah týchto kázní sa podarilo zozbierať a zachovať: sú to spisy, v ktorých vysvetľuje Vyznanie viery Apoštolov, interpretuje modlitbu Otčenáš, opisuje Desatoro a komentuje modlitbu Zdravas Mária. Obsah kázaní Anjelského doktora zodpovedá takmer presne štruktúre Katechizmu Katolíckej Cirkvi. Tak v katechéze ako aj v kázni, ktoré sú obe našou povinnosťou pri ohlasovaní, by nikdy nemali chýbať tieto základné predmety: to, čo veríme, a teda Vyznanie viery; to, čo sa modlíme, a teda Otče náš a Zdravas Mária; to, čo žijeme podľa Biblického Zjavenia, a teda zákon lásky k Bohu a k blížnemu a takisto Desatoro, ktoré je rozvinutím tohto prikázania lásky.
Rád by som tu spomenul jeden príklad z jednoduchého, no výstižného a presvedčivého obsahu učenia svätého Tomáša. V Spise o Vyznaní viery Apoštolov vysvetľuje hodnotu viery. Prostredníctvom nej, vraví, sa duša zjednocuje s Bohom a stáva sa klíčkom večného života; život dostáva istý smer a my ľahšie prekonávame pokušenia. Tomu, kto namieta, že viera je pochabosťou, pretože nás núti veriť, čo sa nedá overiť zmyslami, Tomáš ponúka veľmi rozsiahle vysvetlenie a pripomína, že je to neopodstatnená pochybnosť, pretože ľudská inteligencia je ohraničená a nemôže poznať všetko. Iba v prípade, že by sme mohli dokonale poznať všetky viditeľné i neviditeľné veci, bolo by naozajstnou pochabosťou prijímať nejaké pravdy len na základe viery. Okrem toho, pripomína svätý Tomáš, nie je možné žiť bez toho, aby sme sa spoliehali na skúsenosti druhých – v tých prípadoch, kde naše osobné poznanie nedostačuje. Je teda rozumné veriť Bohu, ktorý sa zjavuje a svedectvu apoštolov: bolo ich málo a boli to jednoduchí, chudobní ľudia, zlomení ukrižovaním ich učiteľa; a napriek tomu sa mnohí učení, vznešení a bohatí ľudia obrátili pri počúvaní ich kázania. Je to teda historicky zázračný jav, na ktorý možno len ťažko nájsť rozumnú odpoveď, ak nie tú, že Apoštoli sa stretli so Vzkrieseným Pánom.

V komentári k článku Vyznania viery, ktorý sa týka Vtelenia Božieho Slova, Svätý Tomáš robí niekoľko úvah. Hovorí, že kresťanská viera, zamýšľajúc sa nad tajomstvom Vtelenia, dostáva posilu; nádej sa stáva viac dôverujúcou pri myšlienke, že Boží Syn prišiel medzi nás ako jeden z nás, aby ľuďom komunikoval svoje Božstvo; láska sa tu oživuje, pretože neexistuje evidentnejší znak Božej lásky k nám, než vidieť Stvoriteľa vesmíru, ktorý sa sám stal stvorením, jedným z nás. Napokon, zamýšľajúc sa nad tajomstvom Božieho Vtelenia, cítime ako sa v nás rozhára túžba stretnúť sa s Kristom v jeho sláve. Použijúc jednoduché, ale účinné prirovnanie, svätý Tomáš poznamenáva: „Ak by sa kráľov brat nachádzal ďaleko, určite by túžil potom, aby mohol žiť po kráľovom boku. A tak aj Kristus je naším bratom: musíme preto túžiť po jeho spoločnosti, byť s ním jedno srdce.“ (Opuscoli teologico-spirituali, Roma 1976, p. 64).
V predstavení modlitby Pána svätý Tomáš ukazuje, že je sama v sebe dokonalou, pretože má všetkých päť vlastností, ktoré má správna modlitba mať: dôverné a pokojné odovzdanie sa, vhodnosť obsahu – pretože, ako Tomáš poznamenáva – „je veľmi ťažké presne vedieť, o čo treba prosiť a o čo nie, veď je nám ťažké vyberať si spomedzi vlastných túžob“ (Ibid., str. 120); a potom tiež správny sled prosieb, zápal lásky a úprimnosť pokory.
Svätý Tomáš bol – tak ako všetci svätí – veľkým ctiteľom Panny Márie. Označil ju obdivným zvolaním Triclinium totius Trinitatis – triclinio – teda miesto, kde Trojica nachádza odpočinok, pretože – vďaka Vteleniu – tri Božské Osoby v žiadnom inom stvorení neprebývajú a nenachádzajú radosť a zaľúbenie do takej miery ako práve v duši Panny Márie plnej milostí. Na jej príhovor môžeme získať akúkoľvek pomoc.
Slovami, ktoré sa tradične pripisujú svätému Tomášovi a ktoré v každom prípade odrážajú prvky jeho hlbokej mariánskej úcty, chceme sa aj my dnes modliť: „Ó najblaženejšia a najsladšia Panna Mária, Božia Matka, do tvojho milosrdného srdca zverujem celý svoj život. Vypros mi, najsladšia Pani, opravdivú lásku, ktorou by som dokázal celým srdcom milovať tvojho najsvätejšieho Syna a teba, hneď po ňom, nad všetky ostatné veci na svete, a svojho blížneho v Bohu a pre Boha.
Preklad: Martin Kramara