Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Tomáš Akvinský a jeho dielo Summa Theologiae
Vatikán (23. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie
v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol nasledujúcu katechézu: Drahí bratia a
sestry,
Dnes by som rád v tretej časti dokončil moje katechézy o svätom Tomášovi
Akvinskom. Aj viac než sedemsto rokov po jeho smrti sa od neho máme stále čo učiť.
Pripomínal to aj môj predchodca, pápež Pavol VI, ktorý sa v jednom príhovore vo Fossanove,
14 septembra 1974, pri príležitosti sedemstého výročia smrti svätého Tomáša, takto
spytoval: „Učiteľ Tomáš, čo nás dnes môžeš naučiť?“ A odpovedal si nasledovne: „dôverovať
v pravdivosť katolíckeho náboženského myslenia, ktoré si tak veľmi obhajoval, vysvetľoval
a otváral pre poznávacie schopnosti ľudskej mysle“. (Insegnamenti di Paolo VI,
XII[1974], pp. 833-834) A v ten istý deň, v Aquine, hovoriac stále o svätom Tomášovi,
Pavol VI povedal: „Všetci, keďže sme vernými synmi Cirkvi, môžeme a musíme byť – aspoň
do nejakej miery – aj jeho učeníkmi!“ (Ibid., str. 836). Vstúpme teda aj my do
školy svätého Tomáša, do štúdia jeho vrcholného diela Summa Theologiae. Zostalo
nedokončené, napriek tomu je to monumentálna práca: obsahuje 512 otázok a 1669 článkov.
Je to precízne uvažovanie, v ktorom sa jasným a hlbokým spôsobom aplikuje ľudská inteligencia
na tajomstvá viery, zaoberajúc sa otázkami a odpoveďami, v ktorých svätý Tomáš prehlbuje
učenie pochádzajúce zo Svätého písma a od Cirkevných otcov, predovšetkým od svätého
Augustína. V tomto uvažovaní, v stretnutí s otázkami daného času, ktoré sú však často
aj našimi vlastnými otázkami, svätý Tomáš, používajúc tiež metódy a myšlienky starovekých
filozofov, predovšetkým Aristotela, vytvára precízne, jasné a kompetentné formulácie
vieroučných téz, v ktorých sa pravda odráža ako dar viery a stáva sa prístupnou aj
pre nás, pre naše uvažovanie. Toto úsilie ľudskej mysle – ako nám Tomáš pripomína
aj svojím vlastným životom, má byť vždy osvietené modlitbou, svetlom, ktoré prichádza
od Najvyššieho. Len ten, kto žije s Bohom a s jeho tajomstvami, môže pochopiť, čo
nám tieto tajomstvá chcú povedať. Vo svojej Teologickej Sume svätý Tomáš
vychádza zo skutočnosti, že existujú tri rozličné spôsoby Božieho bytia a podstaty:
Boh existuje sám v sebe, je počiatkom a cieľom všetkých vecí, a teda všetky stvorenia
pochádzajú a závisia od neho; Boh je potom prítomný prostredníctvom svojej milosti
v živote a v skutkoch kresťana, v živote a v skutkoch svätých – a Boh je napokon prítomný
celkom osobitným spôsobom v osobe Krista reálne spojeného s človekom Ježišom a činný
vo sviatostiach, ktoré vychádzajú z jeho spásonosného diela. Štruktúra tohto monumentálneho
diela (por. Jean-Pierre Torrell, La „Summa“ di San Tommaso, Milano 2003, str.
29-75), ako hľadania plnosti Božej „teologickým pohľadom“ (por. cfr. Summa Theologiae,
Ia, q. 1, a. 7) je rozdelená na tri časti a vysvetlená samotným Tomášom – Doctorom
Communis – nasledujúcimi slovami: „Základný účel svätej doktríny je poznať Boha,
nielen samého v sebe, ale ako počiatok a cieľ všetkých vecí, predovšetkým racionálnych
stvorení. V snahe o vysvetlenie tejto náuky, budeme sa najskôr zaoberať Bohom, potom
smerovaním stvorenia k Bohu a napokon Kristom, ktorý je pre nás ako človek cestou,
po ktorej možno vystúpiť k Bohu“ (Ibid., I, q. 2). Je to jeden kruh: Boh sám, ktorý
vychádza zo seba a berie nás za ruku, aby sme sa s Kristom vrátili k Bohu, boli s Bohom
zjednotení a Boh bol pre nás všetkým vo všetkom. Prvá časť Teologickej sumy sa
teda zaoberá Bohom samým, tajomstvom najsvätejšej Trojice a stvoriteľskou činnosťou
Boha. Tu nachádzame aj hlboké zamyslenie nad autentickou skutočnosťou ľudského bytia,
ktoré vyšlo zo stvoriteľských rúk Božích ako plod jeho lásky. Na jednej strane sme
stvorené, závislé bytie: nepochádzame sami od seba; na druhej strane však máme skutočnú
autonómiu, pretože nie sme len čímsi zdanlivým – ako to hovorili niektorí platónski
filozofi – ale sme skutočnosťou chcenou Bohom pre ňu samotnú, skutočnosťou majúcou
hodnotu v sebe samej. V druhej časti sa svätý Tomáš zaoberá človekom povzbudzovaným
milosťou v jeho túžbe po poznaní a milovaní Boha, aby tak dosiahol časné a večné šťastie.
Na prvom mieste tu autor predstavuje teologické princípy morálneho konania, skúmajúc
ako sa v slobodnom rozhodnutí človeka konať dobro spájajú rozum, vôľa a vášne, ku
ktorým sa pridáva sila, dar Božej milosti, prostredníctvom čností a darov Ducha Svätého,
ako aj pomoc, ktorá sa ponúka zo strany morálneho zákona. Ľudské bytie je teda bytím
dynamickým, ktoré hľadá samé seba, snaží sa stať sebou samým a v tomto zmysle sa snaží
konať skutky, ktoré ho tvoria, ktoré ho robia skutočne človekom; tu zohráva svoju
úlohu morálny zákon, milosť a vlastný rozum, ako aj vôľa a vášne. Na tomto základe
svätý Tomáš predstavuje fyziognómiu človeka, ktorý žije podľa Ducha, a ktorý sa tak
stáva Božou ikonou. Tu sa Tomáš zastavuje, aby skúmal teologálne čnosti – vieru, nádej
a lásku – po ktorých nasleduje precízne štúdium päťdesiatich morálnych čností, zoskupených
okolo štyroch kardinálnych čností – opatrnosti, spravodlivosti, miernosti a sily.
Nakoniec pridáva úvahu nad rozličnými povolaniami v Cirkvi. V tretej časti Summy
svätý Tomáš skúma tajomstvo Krista – cesty a pravdy – prostredníctvom ktorej môžeme
dosiahnuť zjednotenie s Bohom Otcom. Tu sa nachádzajú ničím neprekonané pasáže o tajomstve
Ježišovho Vtelenia a Utrpenia, ku ktorým sa pripája rozsiahly traktát o siedmych sviatostiach,
pretože v nich vtelené Božie Slovo udeľuje dobrodenia, ktoré Vtelenie prinieslo pre
našu spásu, pre našu cestu viery k Bohu a k večnému životu; v nich Boh zostáva takmer
materiálne prítomný uprostred skutočností stvorenia, v nich sa nás intímne dotýka.
Hovoriac o sviatostiach, svätý Tomáš sa zastavuje osobitným spôsobom pri Tajomstve
Eucharistie – ku ktorému mal veľkú úctu, a to až do tej miery, že podľa životopiscov
často prikladal hlavu k Bohostánku, akoby preto, že chcel počuť tlkot Božieho a ľudského
srdca Ježišovho. V jednom zo svojich komentárov ku Svätému písmu nám Tomáš pomáha
pochopiť výnimočnosť sviatosti Eucharistie, keď píše: „Keďže je Eucharistia sviatosťou
Utrpenia nášho Pána, má v sebe Ježiša Krista, ktorý trpel za nás. A tak všetko, čo
je účinkom Utrpenia nášho Pána, je zároveň aj účinkom tejto sviatosti, pretože to
nie je nič iné, než pôsobenie Pánovho utrpenia v nás.“ (In Ioannem, c.6, lect.
6, n. 963). Dobre rozumieme tomu, prečo Tomáš a s ním aj iní svätí slávili svätú omšu
so slzami v očiach nad utrpením Pána, ktorý sa obetoval za nás – so slzami radosti
a vďačnosti.
Drahí bratia a sestry, podľa vzoru svätých, obľúbme si aj my
túto sviatosť! Zúčastňujme sa na svätej omši sústredene, aby sme dosiahli jej duchovné
ovocie, živme sa Telom a Krvou Pána, aby sme boli neprestajne napojení na Božiu milosť!
Vyhľadávajme často a s túžbou prítomnosť najsvätejšej Sviatosti. To, čo svätý
Tomáš opisoval s vedeckou odbornosťou vo svojich veľkých teologických dielach, ako
napríklad v Teologickej Summe, tiež v Summe contra Gentiles, bolo aj súčasťou
jeho kázní, ktoré sa obracali na študentov a veriacich. V roku 1273, rok pred svojou
smrťou, počas celého pôstu prednášal kázne v kostole Svätého Dominika v Neapoli. Obsah
týchto kázní sa podarilo zozbierať a zachovať: sú to spisy, v ktorých vysvetľuje Vyznanie
viery Apoštolov, interpretuje modlitbu Otčenáš, opisuje Desatoro a komentuje modlitbu
Zdravas Mária. Obsah kázaní Anjelského doktora zodpovedá takmer presne štruktúre
Katechizmu Katolíckej Cirkvi. Tak v katechéze ako aj v kázni, ktoré sú obe našou povinnosťou
pri ohlasovaní, by nikdy nemali chýbať tieto základné predmety: to, čo veríme, a teda
Vyznanie viery; to, čo sa modlíme, a teda Otče náš a Zdravas Mária; to, čo žijeme
podľa Biblického Zjavenia, a teda zákon lásky k Bohu a k blížnemu a takisto Desatoro,
ktoré je rozvinutím tohto prikázania lásky. Rád by som tu spomenul jeden príklad
z jednoduchého, no výstižného a presvedčivého obsahu učenia svätého Tomáša. V Spise
o Vyznaní viery Apoštolov vysvetľuje hodnotu viery. Prostredníctvom nej, vraví,
sa duša zjednocuje s Bohom a stáva sa klíčkom večného života; život dostáva istý smer
a my ľahšie prekonávame pokušenia. Tomu, kto namieta, že viera je pochabosťou, pretože
nás núti veriť, čo sa nedá overiť zmyslami, Tomáš ponúka veľmi rozsiahle vysvetlenie
a pripomína, že je to neopodstatnená pochybnosť, pretože ľudská inteligencia je ohraničená
a nemôže poznať všetko. Iba v prípade, že by sme mohli dokonale poznať všetky viditeľné
i neviditeľné veci, bolo by naozajstnou pochabosťou prijímať nejaké pravdy len na
základe viery. Okrem toho, pripomína svätý Tomáš, nie je možné žiť bez toho, aby sme
sa spoliehali na skúsenosti druhých – v tých prípadoch, kde naše osobné poznanie nedostačuje.
Je teda rozumné veriť Bohu, ktorý sa zjavuje a svedectvu apoštolov: bolo ich málo
a boli to jednoduchí, chudobní ľudia, zlomení ukrižovaním ich učiteľa; a napriek tomu
sa mnohí učení, vznešení a bohatí ľudia obrátili pri počúvaní ich kázania. Je to teda
historicky zázračný jav, na ktorý možno len ťažko nájsť rozumnú odpoveď, ak nie tú,
že Apoštoli sa stretli so Vzkrieseným Pánom.
V komentári k článku Vyznania
viery, ktorý sa týka Vtelenia Božieho Slova, Svätý Tomáš robí niekoľko úvah. Hovorí,
že kresťanská viera, zamýšľajúc sa nad tajomstvom Vtelenia, dostáva posilu; nádej
sa stáva viac dôverujúcou pri myšlienke, že Boží Syn prišiel medzi nás ako jeden z nás,
aby ľuďom komunikoval svoje Božstvo; láska sa tu oživuje, pretože neexistuje evidentnejší
znak Božej lásky k nám, než vidieť Stvoriteľa vesmíru, ktorý sa sám stal stvorením,
jedným z nás. Napokon, zamýšľajúc sa nad tajomstvom Božieho Vtelenia, cítime ako sa
v nás rozhára túžba stretnúť sa s Kristom v jeho sláve. Použijúc jednoduché, ale účinné
prirovnanie, svätý Tomáš poznamenáva: „Ak by sa kráľov brat nachádzal ďaleko, určite
by túžil potom, aby mohol žiť po kráľovom boku. A tak aj Kristus je naším bratom:
musíme preto túžiť po jeho spoločnosti, byť s ním jedno srdce.“ (Opuscoli
teologico-spirituali, Roma 1976, p. 64). V predstavení modlitby Pána svätý
Tomáš ukazuje, že je sama v sebe dokonalou, pretože má všetkých päť vlastností, ktoré
má správna modlitba mať: dôverné a pokojné odovzdanie sa, vhodnosť obsahu – pretože,
ako Tomáš poznamenáva – „je veľmi ťažké presne vedieť, o čo treba prosiť a o čo nie,
veď je nám ťažké vyberať si spomedzi vlastných túžob“ (Ibid., str. 120); a potom tiež
správny sled prosieb, zápal lásky a úprimnosť pokory. Svätý Tomáš bol – tak ako
všetci svätí – veľkým ctiteľom Panny Márie. Označil ju obdivným zvolaním Triclinium
totius Trinitatis – triclinio – teda miesto, kde Trojica nachádza odpočinok, pretože
– vďaka Vteleniu – tri Božské Osoby v žiadnom inom stvorení neprebývajú a nenachádzajú
radosť a zaľúbenie do takej miery ako práve v duši Panny Márie plnej milostí. Na jej
príhovor môžeme získať akúkoľvek pomoc. Slovami, ktoré sa tradične pripisujú svätému
Tomášovi a ktoré v každom prípade odrážajú prvky jeho hlbokej mariánskej úcty, chceme
sa aj my dnes modliť: „Ó najblaženejšia a najsladšia Panna Mária, Božia Matka, do
tvojho milosrdného srdca zverujem celý svoj život. Vypros mi, najsladšia Pani, opravdivú
lásku, ktorou by som dokázal celým srdcom milovať tvojho najsvätejšieho Syna a teba,
hneď po ňom, nad všetky ostatné veci na svete, a svojho blížneho v Bohu a pre Boha.
Preklad: Martin Kramara