Štvrtkový komentár
Mons. Mariána Gavendu pod názvom "Pred voľbami aj po voľbách": V nedeľu po volebnej
sobote, keď každý od skorého rána hovoril o takmer istých volebných výsledkoch, som
pred omšou prítomných zaskočil otázkou: „tak, bratia a sestry, máme po voľbách, alebo
pred voľbami?“ V istom zmysle za, v istom zmysle pred... Každá chvíľa života je výzvou
a stavia nás pred nové voľby s podstatným dopadom na hodnotu nášho života.“ Je
pravda, že postupne sa pre nás aj dejiny volieb stávajú učiteľkou života. No stále
kdesi v podvedomí funguje to nebezpečné valenie zodpovednosti či upieranie nádejí
na niekoho iného. V tomto prípade na politickú situáciu. Znova sme sa čosi napočúvali:
„Len aby voľby dobre dopadli, a už bude konečne dobre...!“ Iste, celkový spoločenský
kontext, v ktorom sa odvíjajú naše osudy, má svoj význam a vplyv. Otázne skôr znie,
čo dokáže akokoľvek skombinovaná vládna konštelácia naozaj ovplyvniť. Netreba si robiť
priveľké ilúzie. Ak je na Slovensku zhruba 10% tých, čo sú ochotní nielen zakrúžkovať
kolónku s náboženským vyznaním ale podľa neho aj žiť, a to i za cenu obetí, nemôžu
v rámci demokratickej vlády ovplyvniť podľa svojich ideálov celú spoločenskú, politickú
a ekonomickú situáciu. Môžu a majú v nej byť soľou, ktorá nepotrebuje parlamentnú
väčšinu na to, aby dodala chuť a plnila svoje prorocké poslanie, teda odhaľovala zákonitosti
života, ukazovala, čo človeku skutočne osoží, a čo mu je na škodu. Isté však je,
že aj po voľbách bude väčšina ťažkostí pokračovať. Napätie manželov navzájom či rodičov
medzi deťmi v rodine, závisti a intrigy v zamestnaní, život ničiace zlozvyky, osožne
prežité alebo premárnené výzvy každého dňa, to všetko čaká na naše každodenné voľby.
Tieto rozhodnutia podstatným spôsobom ovplyvňujú kvalitu nášho života a nespraví ich
nikto miesto nás. Pri našich každodenných voľbách sa javí ako veľmi aktuálne poukázať
na stáročiami osvedčenú náboženskú prax duchovného rozlišovania. Je to vlastne
postupné odhaľovanie a triedenie síl, ktoré hýbu naším vnútrom. Každý človek má inú
povahu, žije v iných okolnostiach a Boh od neho čaká niečo iné. František Saleský
už pred štyristo rokmi píše: „Nebezpečné je to, že každý si vymýšľa nábožnosť podľa
svojej chuti, podľa svojich vnútorných túžob a predstáv. Kto je už podľa svojej povahy
zdržanlivý, často sa preto pokladá za nábožného a nevidí množstvo zlosti, ktorou je
preplnené jeho srdce. Kvôli pôstu sa neopováži ani za svet čo len koniec jazyka ovlažiť
vínom alebo vodou, zatiaľ čo bez výčitky svedomia leje na svojho blížneho najhoršie
ohovárania. Iný sa zasa pokladá za nábožného, lebo denne odrieka množstvo modlitieb,
zatiaľ čo vo svojej rodine a nažívaní so susedmi je protivný, škriepny, namyslený
a nespravodlivý. Niekto zasa ochotne otvorí svoje vrecko a dá almužnu chudobnému,
ale zatvorí svoje srdce, keď má odpustiť svojmu nepriateľovi, alebo dať svojmu zamestnancovi
plat, ktorý mu patrí.“ Akoby to František Saleský písal dnes...! Ľudské srdce je skutočne
labyrint, aj tie najvznešenejšie ideály sú zákerne poprepletané so skrytou pýchou,
sebectvom a inými neresťami. Umenie dobrého života a pravej nábožnosti si vyžaduje
naučiť sa vyznať v tom, čo hýbe našim srdcom. To si vyžaduje predovšetkým úprimnosť
k samým sebe. Takmer neodmysliteľný je pri tom pohľad iného. Hovorí sa, že pýcha je
kvet, ktorý vonia tomu, kto ju nosí, kým smrdí všetkým ostatným. Preto sa aj duchovné
rozlišovanie delí na komunitné a osobné. Komunitné je oveľa účinnejšie, jednotlivcovi
hrozí že sa bude klamať aj v samotnom úsilí o rozlišovanie. Aby sa tomu vyhol, je
potrebné aby si pomáhal aspoň duchovnou skúsenosťou druhých. Klasická Filotea, Nasledovanie
Krista, Duchovné cvičenia svätého Ignáca, mnohé dostupné diela Anzelma Grüna, Jozefa
Augustyna a iných starých i nových autorov prístupne ponúkajú cenné rady a skúsenosti.
Zaslúžia si aspoň toľko pozornosti, ako dokola sa točiace recepty na chudnutie, sviežu
pokožku, zdravé opaľovanie a iné večné témy, ktorými sú preplnené drahé týždenníky,
ktoré nechýbajú ani v chudobných stoloch. Duchovné rozlišovanie odstraňuje naše
chyby od koreňa. Ukazuje, ako neuhasiteľná túžba po láske človeku pomáha a kedy ho
ničí. Podľa sv. Ignáca vedie duchovné rozlišovanie k vnútornej slobode, učí počúvať
Božie slovo a konať v jeho sile, pomáha prežívať stavy útechy a neútechy a umožňuje
konať správne rozhodnutia. František Saleský zdôrazňuje, že nábožný človek (myslí
tým človeka, ktorý koná veľa pobožností a iných vonkajších náboženských úkonov), nie
je to isté, ako dobrý človek. Pravá nábožnosť je podľa neho „istá duchovná čerstvosť
a živosť, ktorou láska v nás a my v láske radi konáme dobré skutky“ a svojej Filotee
radí: „Ak by si niekedy videla človeka, ktorý pre svoju nábožnosť zanedbáva povinnosti
svojho povolania, buď si istá, že jeho nábožnosť je falošná“. Každý potrebuje spoznať
a naplniť vlastnú životnú cestu. Preto sme neustále pred voľbami. Milí poslucháči,
cieľom komentára nie je podať hotové riešenia. Aj v tomto prípade som chcel len poukázať
na nové volebné obdobie nášho duchovného života a ponúknuť doň prax duchovného rozlišovania
ako jednu z osvedčených ciest správnych rozhodnutí a skutočnej zmeny života v nás
i okolo nás.