15 tisíc kňazov sa včera večer zúčastnilo na Bdení s pápežom

Vatikán (11. júna, RV) - Námestie sv. Petra zaplnené 15 tisíc kňazmi z celého sveta, obraz sv. Jána Mária Vianeya na priečelí baziliky, súhra svetiel, súzvuk tónov, slov... Toto je veľmi jednoducho naznačený obraz atmosféry počas včerajšieho večerného Bdenia s pápežom v rámci slávnostného ukončenia Roku kňazov. Vyvrcholením stretnutia boli odpovede Svätého Otca na otázky z radov kňazov. Predniesli ich 5 zástupcovia všetkých kontinentov. Európu reprezentoval slovenský kňaz Karol Mikloško, ktorý pôsobí ako misionár v Rusku.



Prvá otázka sa týkala pastorácie v súčasnej spoločnosti, ktorá už viac-menej nie je kresťanská, a tak ani pri najlepšej vôli nestačí snaha, úsilie kňazov. Stoja pred otázkou - ktorým smerom ísť? Svätý Otec na tento problém našich čias odpovedal:



„Drahí priatelia, predovšetkým by som chcel vyjadriť moju veľkú radosť z toho, že sa stretli kňazi zo všetkých kútov sveta. Som si vedomý toho, že dnes je veľmi ťažké byť farárom, pretože väčšie farnosti znemožňujú poznať všetkých a robiť všetko, čo by sa očakávalo od farára. A tak sa pýtame, ako ísť reálne ďalej. Predovšetkým by som chcel povedať, že je skutočne veľmi veľa kňazov, ktorí sa zo všetkých síl venujú svojej farnosti, evanjelizujú a všetkým tým by som chcel v tejto chvíli poďakovať. Nedá sa robiť všetko, čo by sa dalo alebo mohlo robiť, pretože naše sily sú obmedzené, situácia v spoločnosti je stále zložitejšia. Myslím, že najdôležitejšie je to, aby veriaci videli, že ich kňazstvo pre ich kňaza nie je len „džob“, ktorému sa venuje len niekoľko hodín denne a potom je voľný, potom si žije pre seba, ale že to je človek, ktorý je nadchnutý Kristom, že nosí v sebe oheň Kristovej lásky. Ak vidia, že je plný Pánovej radosti, rozumejú tomu, že nemôže robiť všetko, rešpektujú jeho limity a pomáhajú mu ako vedia. Toto je najdôležitejší bod, ktorým sa umožňuje vidieť a cítiť, že kňaz vo farnosti je povolaný Pánom a je plný lásky voči nemu a voči veriacim, ktorí sú mu zverení. Teda na prvom mieste je potrebné byť plný evanjeliovej radosti a potom treba robiť rozhodnutia, určiť priority, vidieť, čo a ako je možné uskutočniť. Chcel by som poukázať na 3 priority, ktoré poznáme, ktoré sú ako tri stĺpy nášho kňazstva.

1. Eucharistia a sviatosti. V miere, akej to je možné, sprostredkovať ju všetkým a vysluhovať ju tak, že sa stane viditeľným znakom lásky Pána pre všetkých.

2. Ohlasovanie Slova vo všetkých dimenziách. Od osobného dialógu až po homíliu.

3. Charita. Sprostredkovať Kristovu lásku tým, čo trpia, deťom, ľuďom, čo sú v ťažkostiach alebo sa nachádzajú na okraji spoločnosti. Sprítomniť lásku Dobrého pastiera.

Potom je tu ešte jedna dôležitá priorita, a to je osobný vzťah ku Kristovi. V homílii sv. Karol Boromejský, ktorý bol veľkým pastierom, hovorí všetkým kňazom: „Nezanedbávaj vlastnú dušu. Ak je tvoja vlastná duša zanedbaná, nebudeš schopný dať iným to, čo by si im mal dať. Musíš mať čas i pre seba samého.“ Modlitba pre kňaza nie je len okrajová činnosť. Predovšetkým modlitba liturgie hodín je hlavný pokrm pre všetky naše aktivity. A potom treba mať i čas na oddych. Pamätajme na jednu udalosť z evanjelistu Marka, keď sa apoštoli pod stresom a chceli všetko urobiť, a Pán im hovorí: „Poďme na osamelé miesto a odpočiňte si trochu“. I toto je činnosť užitočná pre pastoráciu. Mať pokoru a odvahu odpočinúť si.“



Priepasť medzi teológiou a spiritualitou, nové zavádzajúce tendencie. Tak by sa dal zhrnúť obsah druhej otázky na pápeža - teológa. Benedikt XVI. odpovedal:

„Skutočne existuje teológia, ktorá chce byť predovšetkým akademická, vedecká a zabúda na životnú realitu, na prítomnosť Boha. Sv. Bonaventúra rozlišoval dva spôsoby robenia teológie vo svojej dobe. Povedal, že jestvuje teológia, ktorá prichádza z arogancie rozumu, ktorá chce nad všetkým dominovať, z Boha robí objekt štúdií. Toto je skôr zneužívanie teológie, ktorá je racionálnou aroganciou a ktorá neživí vieru, ale ju zatemňuje. Potom je tu iná teológia, ktorá chce poznať viac kvôli láske milovaného. Chce poznať viac o tom, ktorého miluje. Toto je skutočná teológia, ktorá vedie k väčšej jednote s Kristom. Čo teda robiť? Predovšetkým treba mať odvahu a vedieť o tom, že jestvuje mnoho teológov, ktorí robia skutočne dobrú prácu. Vieme, že existuje zneužívanie teológie, ale vieme i to, že na mnohých miestach na svete je veľa teológov, ktorí skutočne žijú zo slova Božieho, živia sa meditáciou, žijú z viery a chcú napomôcť tomu, aby bola viera prítomná v dnešnom svete a týmto teológom chcem poďakovať. Netreba mať strach z fantázie vedeckosti. Ja už od roku 1946 sledujem teologické myslenie a mal som možnosť vidieť takmer tri generácie teológov. Môžem povedať, že hypotézy v 60.-tych a 80.-tych rokoch, ktoré boli vtedy najnovšie, absolútne vedecké, takmer dogmatické, časom zostarli a dnes nemajú hodnotu. Netreba byť podriadený všetkým momentálnym názorom, ale treba reálne uvažovať nad veľkou vierou Cirkvi, ktorá je prítomná vo všetkých časoch a ktorá nám otvára brány pravdy. Uvažovanie, ktoré nemá zmysel pre transcendentno, nie je správne. Sväté Písmo nie je izolovanou knihou, ale je živé v spoločenstve Cirkvi, ktoré vo všetkých storočiach garantuje prítomnosť Božieho slova. Pán nám dal Cirkev ako živý subjekt so štruktúrou biskupov, ktorí sú v jednote s pápežom, a táto veľká jednota nám garantuje svedectvo neustálej pravdy. Musíme byť kritickí a dobre poznať Sv. Písmo, musíme poznať i prúdy našich čias, aby sme vedeli kompetentne odpovedať na otázky. Ján Pavol II. nám zanechal i Katechizmus Katolíckej cirkvi, v ktorom vidíme syntézu našej viery. A podľa tohto kritéria môžeme vidieť i teológiu, či je akceptovateľná alebo nie. Odporúčam čítanie Katechizmu Katolíckej cirkvi".



Z radov kňazov zaznela aj otázka celibátu, k prosbe o objasnenie jeho autentického významu Svätý Otec poznamenal:



„Ďakujem za dve časti otázky. Prvá predstavuje trvalý a živý základ nášho celibátu a druhá poukazuje na všetky ťažkosti, s ktorými sa stretáva v našom čase. Dôležitá je prvá časť. Centrum nášho života musí byť každodenné slúženie Eucharistie. Slová premenenia - toto je moje telo, toto je moja krv - hovoríme v mene Krista. Kristus nám dovolí používať jeho JA. On nás priťahuje k sebe a zjednocuje nás so svojím JA. Prostredníctvom tohto faktu realizuje jedinečnosť svojho kňazstva. Takto je prítomný vo svete, pretože priťahuje nás a tak neustále sprítomňuje svoje kňazské poslanie. Táto jednota s jeho JA, ktoré sa realizuje v slovách premenenia, ale i v slovách „ja ťa rozhrešujem“, táto jednota medzi mojím ja a jeho JA obsahuje skutočnosť toho, že sme priťahovaní jeho realitou zmŕtvychvstania. Ideme v ústrety novému životu. Je dôležité, aby sme sa stále nanovo nechali preniknúť týmto faktom Kristovho JA, touto realitou zmŕtvychvstania, ktorá nás priťahuje. V tomto zmysle je celibát istá anticipácia budúcnosti. Takto sme priťahovaní a priťahujeme smerom ku Kristovej novosti, smerom k novému a skutočnému životu.

Veľkým problémom dneška je, že sa nemyslí na budúcnosť súvisiacu s Bohom. Prežívaná prítomnosť na tomto svete sa zdá byť dostatočná. Chceme mať iba tento svet, žiť iba v tomto svete a tak zatvárame dvere skutočnej veľkosti našej existencie. Zmysel celibátu ako anticipácie budúcnosti je otvoriť tieto dvere veľkosti a realite budúcnosti. Poznáme kritiky tohto sveta. Pre svet, v ktorom niet miesto pre Boha, je celibát škandálom, pretože ukazuje na budúcu realitu žitú už v prítomnosti – a toto by malo zmiznúť. V istom zmysle kritika voči celibátu prekvapuje v dobe, kedy sa stále viac stáva módou neženiť sa. Táto móda je však skutočnosťou úplne iného druhu ako celibát, pretože je založená na túžbe žiť len pre seba samého. Je to tendencia neakceptovať žiadne putá, ale mať plnú autonómiu. Celibát je úplne opačný. Je to definitívne ANO, nechať sa viesť rukou Boha, vložiť sa do jeho rúk. Je to akt dôvery.“ 

Štvrtá otázka sa dotýkala sv. Jána Mária Vianeya ako vzoru kňaza, konkrétne - ako žiť tieto základné aspekty kňazského života v dnešnom svete, bez upadnutia do klerikalizmu alebo podivínstva?



„Vieme, že klerikalizmus je pokušenie kňazov všetkých dôb i dnes. O to skôr je dôležité nájsť skutočný spôsob prežívania Eucharistie, ktorý nie je uzavretý pred svetom ale otvorený voči jeho potrebám. Musíme si uvedomiť, že v Eucharistii sa realizuje veľká dráma, že Boh vychádza zo seba samého, zanecháva svoju vlastnú slávu a stáva sa jedným z nás. Zostupuje až tak nízko, že sa nechá ukrižovať. V tomto zmysle je Eucharistia vykročenie na cestu, po ktorej išiel Boh. Sv. Augustín hovorí, že obeta zjednocuje kresťanov s Kristom. Obeta znamená  zanechať seba samého a nechať sa vtiahnuť do spoločenstva jediného chleba, jediného tela a tak vstúpiť do veľkého dobrodružstva lásky Boha. Takto musíme sláviť, žiť a meditovať Eucharistiu, ktorá je školou oslobodenia sa od nás samých a vstúpenie do jednoty s Kristom. Eucharistia sa takto stane realitou lásky, ktorá nás zaväzuje k láske k druhým. A tomto zmysle Eucharistia je presný opak klerikalizmu - nevedie k uzavretosti do seba samých. Všimnime si príklad matky Terezy, ktorá dokázala slúžiť tým najbiednejším s bezhraničnou láskou. Matka Tereza nám zanechala príklad i komunitu, ktorá ide v jej stopách. Ako prvú podmienku činnosti vyžadovala prítomnosť svätostánku v komunitách. Bez prítomnosti Božej lásky, ktorá sa daruje, nebolo by možné uskutočňovať apoštolát služby pre druhých, nebolo by možné byť takto otvorení pre druhých. V tomto zmysle by som povedal, že žiť pôvodný zmysel Eucharistie v jej skutočnej hĺbke je školou života a je najistejšia ochrana pred akoukoľvek formou klerikalizmu.“



Úbytok povolaní, pokles počtu seminaristov. Tento problém spolu s otázkou - ako svedčiť dnešným mladým o kráse kňazského života – bol Svätému Otcovi predložený ako posledný.



„Čo robiť? Je tu veľké pokušenie zobrať túto vec do našich rúk a zmeniť sviatosť kňazstva - to, že sme boli ním vyvolení - na obyčajnú profesiu, džob, ktorý má svoje hodiny, a potom sa môžem venovať svojím veciam. Ak sa vzdáme posvätnosti a novosti, ktorú iba Boh môže dať a ktorá prichádza z jeho povolania, nič nevyriešime. Preto sa musíme modliť, klopať na dvere Božieho srdca, aby nám dal povolania. Okrem tohto by som si všimol tri body.

1. Každý z nás by mal žiť svoje kňazstvo tak, aby bolo presvedčivé. Tak, aby mladí mohli povedať: Toto je skutočné povolanie. Myslím, že nikto z nás by sa nestal kňazom, keby nepoznal kňaza, ktorý žil presvedčivo svoje povolanie.

2. Ako som už povedal, musíme pozvať k modlitbovým iniciatívam za povolania.

3. Mať odvahu hovoriť s mladými ľuďmi, pretože veľmi často je ľudské slovo nevyhnutné k načúvaniu Božieho povolania. Pomôcť im nájsť spoločenstvá, kde sa žije viera, kde cítiť Božiu lásku. Modlime sa za to, aby nám Pán pomohol.” –jk,pd-