Homília Benedikta XVI. počas svätej omše v športovej hale v Nikózii

Cyprus (6. júna, RV) – Program Benedikta XVI. sa začal slávnostnou svätou omšou o 9.30 hod. v športovom areáli „Elefthería“ v Nikózii. Na svätej omši sa zúčastnilo asi 30 katolíckych biskupov Blízkeho východu, z nich 17 maronitských, spolu s predstaviteľmi príslušných spoločenstiev. Na štadióne bolo prítomných asi šesťtisíc ľudí, ďalších dvetisíc sledovalo svätú omšu na vonkajších priestranstvách. Prítomný bol aj predseda Pápežskej rady pre dialóg s náboženstvami kardinál Jean-Louis Touran. Maronitský zbor, ktorý sprevádzal liturgiu bol zastúpený aj africkými či ázijskými členmi, ako znak etnickej a kultúrnej integrácie na Cypre. Na slávnosti sa zúčastnil aj prezident Cypru Christofias, bývalý prezident Cleridés a niektorí členovia vlády. Svätý Otec sa prítomným prihovoril v homílii.

Drahí bratia a sestry v Kristovi,
s radosťou pozdravujem patriarchov a biskupov rozličných cirkevných komunít Blízkeho východu, ktorí prišli na Cyprus pri tejto príležitosti a osobitne ďakujem veľadôstojnému Jozefovi Soueifilovi, cyperskému maronitskému arcibiskupovi, za slová, s ktorými sa na mňa obrátil na začiatku omše.

Dovoľte mi povedať, aký som šťastný, že máme túto možnosť spolu sláviť Eucharistiu s toľkými veriacimi Cypru v zemi, požehnanej apoštolskou prácou svätého Pavla a Barnabáša. Všetkých vás srdečne pozdravujem a ďakujem vám za pohostinnosť a veľkodušné prijatie, ktoré ste mi prejavili. Chcem osobitne pozdraviť aj emigrantov z Filipín a Srí Lanky ako i ďalšie spoločenstvá emigrantov, ktoré tvoria významnú skupinu katolíckej populácie tohto ostrova. Modlím sa, aby vaša prítomnosť obohatila aktivity a kult vo farnostiach, do ktorých patríte, a na oplátku ste vy obsiahli duchovnú pomoc z antického kresťanského duchovného dedičstva z krajiny, ktorú ste si zvolili za váš domov.

Dnes slávime slávnosť najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej. Telo Kristovo, takéto pomenovanie tohto sviatku na západe je používané v cirkevnej tradícii na označenie troch odlišných skutočností: fyzické Ježišovo telo, zrodené z Panny Márie; jeho eucharistické telo, nebeský chlieb, ktorý nás živí v tejto veľkej sviatosti; a jeho cirkevné telo - Cirkev. Uvažovaním nad týmito odlišnými prvkami Kristovho Tela prichádzame k oveľa hlbšiemu pochopeniu tajomstva spoločenstva, ktoré spája všetkých tých, ktorí patria Kristovi. Všetci tí, ktorí sa živia Telom a Krvou Kristovou v Eucharistii, sú spojení Svätým Duchom v jedno jediné telo (por. II. Eucharistická modlitba), aby sme tvorili jediný svätý Boží ľud. Tak ako Svätý Duch zostúpil na apoštolov v Jeruzalemskom večeradle, ten istý Svätý Duch je činný pri každom slávení omše s dvojitým zámerom: posväcuje dary Tela a Krvi Kristovej a napĺňa tých, ktorí sa sýtia týmito svätými darmi, aby sa mohli stať jedným telom a jednou dušou v Kristovi.

Svätý Augustín úžasne vysvetľuje tento proces (por. Sermone 272). On nám pripomína, že chlieb nie je pripravený z jedného, ale z mnohých zŕn. Skôr, ako sa tieto zrná stanú chlebom, musia byť zomleté. On tu poukazuje na exorcizmus, ktorí absolvujú katechumeni skôr, ako sú pokrstení. Každý z nás, ktorí patríme do Cirkvi, potrebujeme vyjsť z uzatvoreného sveta vlastnej individuality a prijať spoločnosť tých, ktorí sa delia o chlieb s ním. Nemôžeme viac myslieť a začínať s „ja“ ale s „my“. Z tohto dôvodu sa denne modlíme Otče „náš“ za „náš“ každodenný chlieb. Prelomenie bariér medzi nami a našimi blížnymi je prvá podmienka, aby sme vošli do Božieho života, ku ktorému sme pozývaní. Potrebujeme byť oslobodení od všetkého, čo nás brzdí a izoluje: obava a nedôvera jedných voči druhým, chamtivosť a egoizmus, nedostatok ochoty podstúpiť riziko zranenia, ktorému sa vystavujeme, keď sa otvárame pre lásku.

Pšeničné zrná raz navždy rozdrvené sú vmiesené v cesto a upečené. Tu svätý Augustín poukazuje na ponorenie do krstných vôd, následného sviatostného daru Svätého Ducha, ktorý objíma srdce veriacich ohňom Božej lásky. Tento proces, ktorý zjednocuje a premieňa izolované zrná v jeden chlieb, nám predstavuje podmanivý obraz zjednocujúceho pôsobenia Svätého Ducha v údoch Cirkvi, uskutočňovaného výnimočným spôsobom prostredníctvom slávenia Eucharistie. Tí, ktorí sa stanú súčasťou tejto veľkej sviatosti, sa stávajú cirkevným Telom Kristovým, keď sa sýtia jeho eucharistickým Telom. „Buď tým, čo môžeš vidieť,“ hovorí svätý Augustín a povzbudzuje ich, „a dostaneš to čím si.“

Tieto silné slová nás pozývajú veľkodušne odpovedať na pozvanie „byť Kristom“ pre tých, ktorí sú okolo nás. My sme teraz jeho telom na našej zemi. Parafrázujem slávny výrok pripisovaného svätej Terézie z Avily: my sme očami, ktorými súcitne hľadí na tých, ktorí sú v núdzi, sme rukami, ktoré vystiera, aby žehnal a uzdravoval, sme nohy, ktorými si slúži, aby vykročil konať dobro, sme ústa, ktorými ohlasuje jeho evanjelium. Je preto dôležité vedieť, že keď sa takto podieľame na diele jeho spásy, my sa stávame pamiatkou toho, ktorý zomrel, predlžujeme to, čo on urobil a naopak, Kristus je v nás živý, jeho telo, Cirkev, jeho kňazský ľud. Keď sa ním živíme v Eucharistii a prijímame Svätého Ducha v našich srdciach, naozaj sa stávame Kristovým telom, ktoré sme prijali, naozaj sme v spoločenstve s ním, druhí s ďalšími a opravdivo sa stávame jeho nástrojmi, vydávame mu svedectvo pred svetom.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32). V prvej kresťanskej komunite živenej pri Pánovom stole vidíme zjednocujúce účinky Svätého Ducha. Delili si spoločne ich dobrá odpútaní od materiálnych dobier z lásky k bratom. Našli primerané riešenia v rozdielnosti, ako to vidíme napríklad pri spore medzi Helenistami a Židmi pri každodennom obsluhovaní (por. Sk 6,1-6). Ako neskôr povedal jeden komentátor: „Vidíš, ako títo kresťania milujú jeden druhého a ako sú ochotní zomrieť jeden za druhého“ (Tertulián, Apologgia, 39). Ale ich láska nebola v skutočnosti ohraničená iba na veriacich priateľov. Nikdy seba samých nepovažovali za výnimočných, privilegovaných vlastníkov Božej priazne, ale ako vyslaní poslovia mali rozširovať Dobrú zvesť spásy v Kristovi až po hranice sveta. Bolo tomu tak, že posolstvo zverené apoštolom vzkrieseným Pánom bolo rozšírené po celom Blízkom východe a odtiaľ do celého sveta.

Αγαπητοί εν Χριστώ αδελφοί και αγαπητές αδελφές, σήμερα είμαστε καλεσμένοι σαν ένα σωμα και μιά ψυχή να εξετάσουμε σε βάθος την κοινωνία μας με τον Κυριον και με τον πλησίον και να τον μαρτυρήσουμε μπροστά σε ολο τον κόσμο. (Drahí bratia a sestry v Kristovi, dnes sme povolaní ako oni, byť jedno srdce a jedna duša, prehlbovať naše spoločenstvo s Pánom a medzi nami, byť jeho svedkami pred celým svetom.)

Sme povolaní prekonávať naše rozdiely, prinášať pokoj a zmierenie tam, kde sú konflikty. Ponúknuť svetu posolstvo nádeje. Sme pozvaní rozšíriť našu pozornosť na núdznych, veľkodušne sa rozdeliť s našimi pozemskými dobrami s tými, ktorí sú menej obdarení ako my. Sme povolaní neúnavne ohlasovať smrť a vzkriesenie Pána, pokým nepríde. Pre neho, spolu s ním a v ňom, v jednote, ktorú Svätý Duch daruje Cirkvi, vzdávajme česť a slávu Bohu, nášmu nebeskému Otcovi spolu so všetkými anjelmi a svätými, ktorí spievajú svoje večné chvály. Amen.

Preklad: Ľudovít Malík