Vatikán (2. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie
na Námestí sv. Petra predniesol nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia
a sestry,
Po niekoľkých katechézach o kňazstve a o mojich posledných cestách,
sa dnes vrátime k hlavnej téme, teda k veľkým mysliteľom stredoveku. Nedávno sme videli
veľkú postavu svätého Bonaventúru - františkána, a dnes by som chcel hovoriť o tom,
ktorého Cirkev volá „Doctor communis“, teda o svätom Tomášovi Akvinskom. Môj
ctihodný predchodca, pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Fides et Ratio
pripomenul, že „Cirkev vždy oprávnene pokladala svätého Tomáša za učiteľa myslenia
a vzor správneho prístupu k teológii”. Neprekvapuje preto, že svätý Tomáš je spomedzi
všetkých cirkevných spisovateľov v Katechizme Katolíckej Cirkvi citovaný najviac –
až 61 krát! Nazývajú ho aj „Doctor Angelicus“, a to pre jeho čnosti, predovšetkým
pre vznešenosť myšlienok a čistotu života.
Tomáš sa narodil medzi rokmi 1224
a 1225 na zámku, ktorý vlastnila jeho vznešená a bohatá rodina v Roccasecce, neďaleko
Aquinu, v blízkosti slávneho kláštora Montecassino, kam ho jeho rodičia poslali, aby
získal základy svojho vzdelania. O niekoľko rokov neskôr sa presťahoval do hlavného
mesta Sicílskeho kráľovstva – do Neapolu, kde Fridrich II. založil prestížnu univerzitu.
Na tejto univerzite, na rozdiel od ostatných, kde platili obmedzujúce zákony, sa vyučovalo
myslenie gréckeho filozofa Aristotela, do ktorého uviedli aj svätého Tomáša a on hneď
vycítil jeho veľkú hodnotu. Predovšetkým však, počas týchto rokov strávených v Neapoli
sa zrodilo jeho povolanie do rehole dominikánov. Tomáša pritiahol ideál rehole založenej
pred mnohými rokmi svätým Dominikom. Keď si však obliekol dominikánsky habit, jeho
rodina sa postavila proti tejto voľbe a on bol nútený opustiť kláštor a vrátiť sa
na nejaký čas naspäť domov.
V roku 1245, keď už bol dospelý, mohol pokračovať
na svojej ceste, odpovedajúc na Božie volanie. Poslali ho do Paríža, aby študoval
teológiu pod vedením ďalšieho svätca, Alberta Veľkého, o ktorom sme hovorili prednedávnom.
Albert a Tomáš sa stali opravdivými priateľmi, naučili sa jeden druhého ctiť a rešpektovať
až do tej miery, že Albert chcel, aby ho jeho učeník nasledoval aj do Kolína, kam
ho predstavení posielali založiť teologický inštitút. Tomáš sa teda dostal do kontaktu
so všetkými Aristotelovými dielami a s ich arabskými komentármi, ktoré Albert vysvetľoval
a učil.
V tom čase bola kultúra latinského sveta hlboko ovplyvnená stretnutím
s Aristotelovými dielami, ktorým sa dlhý čas nevenovala pozornosť. Boli to spisy o
povahe poznania, o prírodných vedách, o metafyzike, o duši a o etike, bohaté na informácie
a na predpoklady, ktoré sa zdali platné a presvedčivé. Bola to kompletná vízia sveta
rozvinutá bez Krista, ba ešte pred ním, iba za pomoci rozumu – a pre rozum sa vtedy
javila ako jediná správna vízia: pre mladých bolo priam neuveriteľným lákadlom stretnúť
sa s touto filozofiou a hlbšie ju spoznať. Mnohí túto dávku starovekého myslenia prijímali
s entuziazmom, ba nekriticky. Zdalo sa, že dokáže vhodným spôsobom obnoviť kultúru,
otvoriť celkom nové horizonty. Iní sa však obávali, že Aristotelovo myslenie by mohlo
protirečiť kresťanskej viere, a preto ho odmietali študovať. Stretávali sa tu dve
kultúry: predkresťanská kultúra Aristotela so svojou radikálnou racionalitou a klasická
kresťanská kultúra. Určité oblasti Aristotela boli odmietnuté – avšak najmä kvôli
spôsobu, akým tohto filozofa prezentovali jeho arabskí komentátori – Avicenna a Averroes.
Boli to totiž práve oni, vďaka ktorým sa Aristotelova filozofia dostala do latinského
sveta. Títo komentátori napríklad učili, že ľudia nemajú osobnú inteligenciu, ale
že existuje len univerzálny intelekt, duchovná podstata spoločná všetkým, ktorá je
aktívna vo všetkých ľuďoch ako „jediná“: znamenalo to odosobnenie človeka.
Ďalším diskutabilným bodom, ktorý zaviedli arabskí komentátori bolo tvrdenie, že svet
je večný tak, ako je večný Boh. Samozrejme, vyvolávalo to nekonečné diskusie tak v
univerzitnom ako aj v cirkevnom svete. Aristotelova filozofia sa rozširovala aj medzi
jednoduchých ľudí.
Tomáš Akvinský vykonal v škole Alberta Veľkého dielo veľkého
významu pre dejiny filozofie i teológie, ba povedal by som, že aj pre dejiny kultúry:
študoval do hĺbky Aristotela a jeho komentátorov, zabezpečiac si nové latinské preklady
originálnych gréckych textov. Neopieral sa len o arabských komentátorov, ale mohol
aj osobne čítať originálne texty; napísal komentár k veľkej časti Aristotelových diel,
rozlíšiac, čo bolo správne, čo bolo pochybné a čo bolo treba odmietnuť. Poukázal na
zhodu s kresťanskou náukou Zjavenia: zoširoka a veľmi presným spôsobom použil Aristotelove
myslenie vo výkladoch teologických traktátov, ktoré napísal. Napokon, Tomáš Akvinský
ukázal, že kresťanská viera a rozum existujú vo vzájomnej harmónii. Práve toto je
veľká zásluha svätého Tomáša, ktorý v čase konfliktu medzi dvoma kultúrami – v čase,
keď sa zdalo, že viera sa bude musieť skloniť pred rozumom – ukázal, že obe kráčajú
spoločne a že to, o čom sa zdalo, že v rozume protirečí viere, nebolo rozumné a to,
čo vo viere malo protirečiť rozumu, nebolo vierou, pretože sa priečilo opravdivej
rozumnosti; vytvoril tak novú syntézu, ktorá stvárnila kultúru nasledujúcich storočí.
Kvôli svojim mimoriadnym intelektuálnym vlohám bol Tomáš pozvaný do Paríža
ako profesor teológie na dominikánskej katedre. Tu sa začala aj jeho literárna činnosť,
ktorá pokračovala až do smrti – a bola obdivuhodná: komentáre k Svätému písmu, keďže
profesor teológie bol predovšetkým komentátorom Svätého písma, komentáre k Aristotelovým
spisom, mohutné systematické diela, medzi ktorými exceluje najmä Summa Theologiae
- traktáty a debaty o rozličných témach. Pri spisovaní týchto diel mu pomáhali niekoľkí
sekretári, – medzi ktorými vynikal jeho spolubrat Reginald z Piperna, ktorý ho všade
verne nasledoval, a s ktorým ho spájalo bratské a srdečné priateľstvo, vyznačujúce
sa veľkou vzájomnou dôverou. Toto je jedna z vlastností svätých: pestujú priateľstvo,
pretože práve ono je jedným z najvznešenejších prejavov ľudského srdca a má v sebe
čosi božské – ako to sám Tomáš opísal v niektorých otázkach svojej Teologickej summy,
keď napísal: „Láska je predovšetkým priateľstvo človeka s Bohom a so stvoreniami,
ktoré Mu patria“ (II, q. 23, a. 1).
Nezostal však nadlho a stabilne
v Paríži. V roku 1259 sa zúčastnil na generálnej kapitule dominikánov vo Valenciennes,
kde bol členom komisie, ktorá určovala študijný program rehole. Od roku 1261 do roku
1265 žil v Orviete. Pápež Urban IV, ktorý si Tomáša mimoriadne vážil, mu zveril spracovanie
liturgických textov na sviatok Corpus Domini, ktorý slávime zajtra, zavedený
po eucharistickom zázraku v Bolsene. Tomáš mal jedinečne eucharistického ducha. Nádherné
hymny, ktoré spieva liturgia Cirkvi na slávenie toho tajomstva reálnej prítomnosti
Tela a Krvi Pána v Eucharistii sa pripisujú práve jeho viere e jeho teologickému poznaniu.
Od roku 1265 až do roku 1268 býval v Ríme, kde pravdepodobne riadil jeho Štúdium,
čiže Dom rehoľných štúdií a kde začal písať Teologickú summu (por. Jean-Pierre Torrell,
Tomáš Akvinský. Človek a teológ, Casale Monf., 1994, str. 118 – 184).
V roku
1269 ho povolali druhý raz vyučovať do Paríža. Študenti, ako možno predpokladať, boli
nadšení jeho vyučovaním. Jeden z jeho poslucháčov napísal, že Tomášove kurzy navštevovalo
obrovské množstvo študentov, takže auly len s námahou dostačovali a dodal osobnú poznámku,
že „počúvať ho, bola skutočná radosť“. Interpretácia Aristotela, ktorú Tomáš
ponúkal, nebola všetkými prijatá, avšak aj jeho oponenti na akademickej pôde, napríklad
Goffredo di Fontaines pripúšťali, že doktrína brata Tomáša prevyšovala všetky ostatné,
čo sa týkalo použiteľnosti a hodnoty a dala sa použiť ako vzor pre opravu doktrín
ostatných doktorov. Azda aj preto, aby ho nevystavovali príliš živým diskusiám, poslali
ho jeho predstavení znovu do Neapolu, aby bol k dispozícii kráľovi Karlovi I., ktorý
sa snažil o reorganizáciu univerzitných štúdií.
Okrem štúdia a vyučovania
sa Tomáš venoval aj kázaniu. A ľudia ho radi chodievali počúvať. Povedal by som, že
je to naozaj veľká milosť, keď sa teológovia dokážu prihovoriť ľuďom s jednoduchosťou
a zápalom. Služba hlásania na druhej strane pomáha samotným profesorom teológie, aby
nestratili pastoračný realizmus, ba je aj živým stimulom, obohatením pre ich štúdium.
Posledné mesiace pozemského života svätého Tomáša sú zahalené zvláštnou, povedal
by som tajuplnou atmosférou. V decembri 1273 zavolal svojho priateľa a sekretára Reginalda,
aby mu povedal o svojom rozhodnutí prerušiť všetku prácu, pretože počas slávenia svätej
omše mal nadprirodzené zjavenie a pochopil, že to, čo doteraz napísal, bolo len „hromadou
slamy“. Je to tajomná príhoda, ktorá nám pomáha pochopiť nielen osobnú pokoru
svätého Tomáša, ale aj to, že všetko, čo dokážeme myslieť alebo hovoriť o viere, nech
je to akokoľvek vznešené a čisté, je nekonečne malé oproti veľkosti a kráse Boha,
ktorá nám bude zjavená v Nebi.
O niekoľko mesiacov neskôr, ponorený do hlbokej
meditácie, Tomáš zomrel na ceste do Lionu, kam sa chystal na Ekumenický koncil zvolaný
Pápežom Gregorom X. Zomrel v cisterciátskom opátstve Fossanova, po tom, čo s veľkou
zbožnosťou prijal Viatikum.
Život a učenie svätého Tomáša by sa dali zhrnúť
v epizóde, ktorú máme od jeho životopiscov. Keď sa ten svätec, ako mával vo zvyku,
raz modlil pred Krížom, skoro ráno v kaplnke svätého Mikuláša v Neapole, kostolník
Domenico Caserta počul, ako sa s niekým rozpráva. Tomáš sa s obavami pýtal Pána, či
to, čo napísal o tajomstvách kresťanskej viery, bolo správne. A Ukrižovaný mu odpovedal:
„Hovoril si o mne dobre, Tomáš. Čo bude tvojou odmenou?“ A odpoveď, ktorú mu
dal Tomáš, je odpoveďou, akú by sme aj my, Ježišovi priatelia a učeníci, chceli vždy
dať: „Nič iné ako ty, Pane!“