Katechéza Benedikta XVI. počas generálnej audiencie: Poslanie kňaza viesť ľud, ktorý
mu Boh zveril
Vatikán (26. mája, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes na Námestí sv. Petra počas
generálnej audiencie predniesol nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a sestry,
Kňazský
rok sa blíži ku koncu; v minulých katechézach som preto začal hovoriť o najdôležitejších
úlohách kňaza: učiť, posväcovať a riadiť. O tom boli už dve katechézy - jedna o službe
posväcovania, predovšetkým teda o sviatostiach a druhá o vyučovaní. Zostáva mi teda
na dnes hovoriť o poslaní kňaza viesť, riadiť - nie svojou, ale Kristovou autoritou
- tú časť ľudu, ktorú mu Boh zveril.
Ako v súčasnej kultúre správne chápať
tento rozmer, ktorý odkazuje na pojem autority a má svoj pôvod v samotnom mandáte
Pána, ktorý určuje kňazovi pásť jeho stádo? Čo je v skutočnosti pre nás, kresťanov,
autorita? Kultúrne, politické a historické skúsenosti nedávnej minulosti, predovšetkým
diktatúry vo Východnej a Západnej Európe dvadsiateho storočia, zanechali v ľuďoch
pochybnosti ohľadom tohto pojmu. Pochybnosti, ktoré sa nezriedka odrážajú v presvedčení,
že autoritu, ktorá nepochádza výlučne od ľudí a nie je im podriadená, nimi kontrolovaná,
netreba brať vážne. Avšak práve pohľad na režimy, ktoré v minulom storočí rozsievali
smrť a strach nám pripomína so všetkou vážnosťou, že autorita v ktoromkoľvek prostredí,
ak je uplatňovaná bez vzťahu k Nadprirodzenému, ak neuznáva najvyššiu Autoritu, ktorou
je Boh, sa napokon nevyhnutne obráti proti človeku. Je teda dôležité uvedomiť si,
že ľudská autorita nie je nikdy cieľom, ale vždy iba prostriedkom, a že nevyhnutne
a v každej dobe, je cieľom osoba, stvorená Bohom, osoba s vlastnou nedotknuteľnou
dôstojnosťou, povolaná ku vzťahu s vlastným Stvoriteľom, na púti pozemskej existencie
aj vzhľadom na večný život; je to autorita uplatňovaná v zodpovednosti pred Bohom
Stvoriteľom. Takto chápaná autorita, ktorá má ako jediný cieľ slúžiť skutočnému dobru
všetkých ľudí a byť poukazom na jediné najvyššie dobro, ktorým je Boh - nielenže nie
je ľuďom cudzia, ale práve naopak, je vzácnou pomocou na púti k plnému uskutočneniu
v Kristovi, na púti k spáse.
Cirkev je povolaná a snaží sa vykonávať tento
druh autority, ktorá je službou, a neuplatňuje ju z vlastnej moci, ale v mene Ježiša
Krista, ktorý dostal od Otca všetku moc na Nebi i na zemi (por. Mt 28,18). Prostredníctvom
pastierov Cirkvi Kristus skutočne pasie svoje stádo: je to On, kto ho vedie, chráni,
napráva, pretože ho hlboko miluje. Avšak Pán Ježiš, najvyšší Pastier našich duší,
chcel, aby zbor apoštolov, dnes biskupov, v spoločenstve s nástupcom svätého Petra
a s kňazmi, ich najcennejšími spolupracovníkmi, mali účasť na tejto úlohe starať sa
o Boží ľud, aby boli vychovávateľmi vo viere, viedli, oživovali a podporovali kresťanské
spoločenstvo, alebo – ako hovorí koncil, starali sa o to, "aby boli jednotliví veriaci
vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k
úprimnej
a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil" (Presbyterorum Ordinis,
6). Každý pastier je teda prostredníkom, skrze ktorého sám Kristus miluje ľudí: naša
služba je sprostredkovaním, drahí kňazi, a prostredníctvom nás Pán prichádza k dušiam,
učí ich, stará sa o ne, vedie ich. Svätý Augustín vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu
hovorí: "Pásť Pánovo stádo je teda záväzkom lásky" (123,5); toto je najvyššia norma
správania Božích služobníkov, bezpodmienečná láska, akou je láska Dobrého Pastiera,
ktorý je plný radosti, otvorený pre všetkých, pozorný k blízkym a starostlivý o vzdialených
(por. Sv. Augustín, Príhovor 340, 1; Príhovor 46, 15), citlivý k slabým, malým, jednoduchým
a k hriešnikom, aby tak ukázal nekonečné Božie milosrdenstvo povzbudzujúcimi slovami
nádeje (por. Id., List 95,1).
Ak sa takáto pastoračná úloha zakladá na sviatosti,
ani jej účinnosť nie je nezávislá od osoby kňaza. Na to, aby bol kňaz pastierom podľa
Srdca Ježišovho (por. Jer 3,15) je potrebné hlboké zakorenenie v živom priateľstve
s Kristom, nielen čo sa týka inteligencie, ale aj vzhľadom na slobodu a vôľu; bezpodmienečná
odovzdanosť, pripravenosť viesť zverené stádo tam, kam chce Pán a nie smerom, ktorý
sa zdá byť
pohodlnejší alebo jednoduchší. To si vyžaduje predovšetkým neustálu
a postupnú dispozíciu k tomu, aby Kristus sám mohol riadiť kňazský život pastierov.
Skutočne, nik nie je schopný opravdivo pásť Kristovo stádo, ak nežije v hlbokej a
skutočnej poslušnosti voči Kristovi a voči Cirkvi; a samotná poslušnosť ľudí voči
svojim kňazom závisí od poslušnosti kňazov voči Kristovi; preto je vždy základom pastoračnej
služby osobné a trvalé stretávanie sa s Pánom, jeho hlboké poznanie, prispôsobovanie
vlastnej vôle k vôli Kristovej.
V posledných desaťročiach sa často
používalo prídavné meno "pastoračný" takmer v protiklade voči pojmu "hierarchický",
a tento protiklad sa zároveň interpretoval ako obraz "spoločenstva". Azda práve toto
je miesto, na ktorom je vhodné urobiť krátku poznámku ohľadom slova "hierarchia",
ktoré tradične označuje štruktúru posväcujúcej moci v Cirkvi, rozdelenú podľa troch
úrovní sviatosti posvätnej vysviacky: biskupská, kňazská a diakonská. Vo verejnej
mienke vzhľadom na pojem "hierarchie" prevláda chápanie sústredené na prvok podriadenosti
a právnického charakteru. Kvôli tomu sa mnohým hierarchia zdá byť v kontraste ku flexibilite
a vitalite v pastoračnom zmysle a tiež v kontraste s evanjeliovou pokorou. Toto je
však nesprávne chápanie pojmu hierarchia, z historického hľadiska spôsobené zneužívaním
autority a karierizmom, ktoré sú ozajstným zneužitím a nemajú nič spoločné s opravdivou
"hierarchiou". Všeobecne sa myslí, že "hierarchia" je vždy čosi spojené s nadvládou,
a tak nezodpovedá skutočnému zmyslu Cirkvi, jednote v Kristovej láske. Avšak, ako
som povedal, toto je nesprávna interpretácia, ktorá má pôvod v historických zneužitiach,
avšak nezodpovedá opravdivému významu toho,
čím je hierarchia. Začnime slovom.
Všeobecne sa hovorí že význam slova hierarchia je "svätá moc", avšak skutočný význam
nie je tento. Je to "svätý pôvod" - teda to, že táto autorita nepochádza od samotného
človeka, ale má pôvod v posvätnosti, vo sviatosti; osobu teda podriaďuje povolaniu,
Kristovmu tajomstvu. Z jednotlivca robí Kristovho služobníka a len ako Kristov služobník
môže tento jednotlivec riadiť, viesť skrze Krista a s Kristom. Teda ten, kto vstupuje
do Posväteného rádu sviatosti, do "hierarchie", nie je autokratom, ale vstupuje do
nového zväzku poslušnosti Kristovi: je spojený s Ním v spoločenstve s ostatnými členmi
Posvätného rádu, kňazstva. A aj pápež, autorita pre všetkých ostatných pastierov a pre
spoločenstvo Cirkvi - si nemôže robiť, čo sa mu zachce; naopak, pápež je strážcom
poslušnosti ku Kristovi, jeho slovu zhrnutému v "regula fidei", vo Vyznaní viery Cirkvi
- a musí vynikať v poslušnosti Kristovi a jeho Cirkvi. Hierarchia teda vyjadruje trojitý
zväzok: na prvom mieste je to zväzok s Kristom a rád darovaný Pánom svojej Cirkvi;
potom je to zväzok s ostatnými pastiermi v jedinom spoločenstve s Cirkvou; a napokon
zväzok s veriacimi, ktorí sú danému pastierovi zverení v rámci usporiadania Cirkvi.
Je
teda zrejmé, že spoločenstvo a hierarchia nie sú vo vzájomnom protiklade, ale sa podmieňujú.
Sú spoločne jednou vecou (hierarchickým spoločenstvom). Pastier je teda pastierom
práve v tom, že vedie a stráži stádo, bráni tomu, aby sa roztratilo. Mimo čisto a výlučne
nadprirodzeného chápania, nie je pochopiteľné poslanie kňazov riadiť. Práve toto poslanie,
podporované skutočnou láskou k spáse každého
veriaceho, je mimoriadne vzácne
a nevyhnutné pre našu dobu. Ak je cieľom prinášať Kristovu zvesť a viesť ľudí k spásnemu
stretnutiu s Ním, aby mali život, úloha viesť je stvárnená ako služba žitá v úplnom
darovaní pre budovanie stáda v pravde a vo svätosti, často idúc proti prúdu a pamätajúc
na to, že kto je väčší, má sa snažiť byť malým a kto riadi, má mať snahu slúžiť.
Kde
môže kňaz dnes načerpať silu pre takéto vykonávania svojej služby, v plnej vernosti
Kristovi a Cirkvi, v úplnom odovzdaní sa stádu? Odpoveď je jediná: v Pánu Ježišovi.
Ježišov spôsob riadenia nie je nadvládou, ale je pokornou a láskavou službou umývania
nôh a Kristovo kraľovanie nad vesmírom nie je pozemským triumfom ale nachádza svoje
vyvrcholenie na dreve kríža, ktoré sa stáva súdom pre svet a vzťažným bodom pre vykonávanie
autority, ktorá má byť opravdivým vyjadrením pastoračnej lásky. Svätci, a medzi nimi
svätý Ján Mária Vianney, vykonávali s láskou a odovzdanosťou úlohu starostlivosti
o časť Božieho ľudu, ktorá im bola zverená. Boli to silní a rozhodní muži, s jediným
cieľom: napomáhať skutočnému dobru duší. Boli pripravení platiť za to osobne, až po
cenu mučeníctva, aby zostali verní pravde a spravodlivosti evanjelia.
Drahí
kňazi, "Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne,
podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne...ako vzor stáda (1Pt 5,2). Nemajte
teda strach viesť ku Kristovi všetkých bratov, ktorých vám on zveril – s istotou,
že každé slovo a každý postoj, ak vychádzajú z poslušnosti a z Božej
vôle,
prinesú ovocie; snažte sa žiť tak, že si budete vážiť hodnoty a uvedomovať ohraničenia
kultúry, do ktorej sme začlenení, s pevnou istotou, že ohlasovanie evanjelia je najvyššou
službou, ktorú možno poskytnúť človeku. Neexistuje naozaj väčšie dobro na tomto svete
ako viesť ľudí k Bohu, prebúdzať vieru, pozdvihovať človeka z nečinnosti a zo zúfalstva,
dávať nádej, že Boh je na blízku a riadi život ľudí i sveta: toto, napokon, je hlboký
a posledný zmysel úlohy riadiť, ktorú nám Pán zveril. Ide o formovanie Krista vo veriacich
prostredníctvom procesu posväcovania, ktorý je premenou kritérií, rebríčka hodnôt
a postojov, aby Kristus mohol žiť v každom veriacom. Svätý Pavol takto zhŕňa svoje
pastoračné pôsobenie: "Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude
stvárnený Kristus“ (Gal 4,19).
Drahí bratia a sestry, chcel by som vás vyzvať,
aby ste sa modlili za mňa, nástupcu svätého Petra, ktorý má osobitné poslanie viesť
Kristovu Cirkev, ako aj za všetkých vašich biskupov a kňazov. Modlite sa, aby sme
sa vedeli starať o všetky ovečky, aj o tie, čo sa stratili zo stáda, ktoré nám bolo
zverené. Vás, drahí kňazi, srdečne pozývam na záverečné slávnosti Kňazského roku 9.,
10., a 11. júna tu v Ríme: budeme uvažovať nad obrátením a nad poslaním, nad darom
Ducha Svätého a nad vzťahom s Najsvätejšou Pannou Máriou a obnovíme si naše kňazské
sľuby, podporovaní celým Božím ľudom.