Homília Benedikta XVI. počas dnešnej slávnosti Zoslania Ducha Svätého
Vatikán (23. mája, RV) - Dnes, v nedeľu Zoslania Ducha Svätého pápež Benedikt
XVI. predsedal slávnostnej svätej omši o 10. 00 hod. v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne.
Vo svojom príhovore sa sústredil na teologické vysvetlenie dnešnej slávnosti.
Drahí
bratia a sestry,
v slávnostnom celebrovaní Turíc sme pozvaní vyznať
našu vieru v prítomnosť a v pôsobenie Ducha Svätého a prosiť o jeho vyliatie na nás,
na Cirkev a na celý svet. Osvojme si teda s osobitnou intenzitou invokáciu samotnej
Cirkvi: „Veni, Sancte Spiritus!“ Taká jednoduchá a priama, ale zároveň taká
mimoriadne hlboká invokácia vytryskla v prvom rade zo srdca Krista. Duch je totiž
darom, ktorý Ježiš vyprosil a neustále vyprosuje od Otca pre svojich priateľov; prvý
a hlavný dar, ktorý nám vymohol svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením.
O
tejto Kristovej modlitbe hovorí dnešný úryvok evanjeliav kontexte Poslednej
večere. Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Ak ma milujete, budete
zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal
s vami naveky“ (Ján 14,15-16). Tu sa ukazuje modliace sa Ježišovo srdce,
jeho synovské a bratské srdce. Táto modlitba dosahuje svoj vrchol a svoje naplnenie
na kríži, kde je Kristova invokácia celkom stotožnená s jeho úplným sebadarovaním.
Tak sa jeho modlitba stáva takpovediac pečaťou jeho úplného darovania sa z lásky k
Otcovi a k ľudstvu. Invokácia a darovanie Ducha sa stretávajú, prelínajú a stávajú
sa jedinou skutočnosťou. „A ja budem prosiť Otca a dá vám iného Zástancu, aby s
vami zostal navždy.“ Ježišova modlitba pri Poslednej večeri a na kríži
je skutočne modlitbou, ktorá trvá i v nebi, kde Kristus sedí po pravici Otca. Ježiš
totiž stále žije svoje kňazstvo prihovárajúc sa za Boží ľud a ľudstvo. Modlí sa tiež
za nás všetkých a prosí Otca o dar Ducha Svätého.
Rozprávanie o Turícach v
knihe Skutkov apoštolov, ako sme si vypočuli v prvom čítaní (porov. Sk 2,1-11),
prezentuje „novú éru“ Božieho diela, zahájeného zmŕtvychvstaním Krista, diela,
ktoré za sebou strháva človeka, dejiny i kozmos. Z Božieho Syna usmrteného, vzkrieseného
a vracajúceho sa k Otcovi teraz na ľudstvo s nevýslovnou energiou zostupuje Božský
dych, Duch Svätý. Čo spôsobuje toto nové a mocné sebazdieľanie Boha? Tam, kde sú roztržky
a odcudzenia, vytvára jednotu a porozumenie. Začína sa proces opätovného zjednotenia
častí rozdelenej a rozptýlenej ľudskej rodiny; osoby, často redukované len na indivíduá,
ktoré medzi sebou súťažia alebo vytvárajú konflikty, dosiahnutím Ducha Kristovho sa
otvárajú skúsenosti spoločenstva, ktoré ich môže spojiť až do tej miery, že z nich
utvára nový organizmus, nový subjekt: Cirkev. Toto je účinok Božieho diela: jednota.
Jednota je preto poznávacím znamením, „vizitkou“ Cirkvi v priebehu jej univerzálnych
dejín. Už od počiatku dňa Turíc hovorí všetkými jazykmi. Univerzálna Cirkev predchádza
miestnym cirkvám, ktoré sa jej musia vždycky prispôsobovať podľa kritérií jednoty
a univerzality. Cirkev nikdy nezostáva väzenkyňou politických, rasových a kultúrnych
hraníc; nemožno ju zamieňať so štátom a ani s federáciami štátov, pretože jej jednota
je iného druhu; usiluje sa o prekročenie všetkých ľudských hraníc.
Odtiaľto,
drahí bratia, vychádza pre kresťanský život praktické kritérium rozlišovania: pokiaľ
sa jedna osoba či spoločenstvo uzavrie vo vlastnom spôsobe myslenia a jednania, je
to príznak toho, že sa vzdialila od Ducha Svätého. Cesta kresťanov a miestnych cirkví
sa musí neustále konfrontovať s jedinou a Katolíckou cirkvou a harmonizovať s ňou.
To neznamená, že jednota stvorená Duchom Svätým je nejakým druhom rovnostárstva. Naopak,
tým je skôr babylonský model, to znamená také chápanie kultúry jednoty, ktoré by sme
mohli označiť za „technické“. Biblia nám skutočne hovorí (porov. Gen 11,1-9), že v
Babylone niektorí chceli všetkým nanútiť jediný jazyk. Na Turíce však apoštoli hovoria
rôznymi jazykmi takým spôsobom, že každý chápe posolstvo vo svojej vlastnej reči.
Jednota Ducha sa prejavuje v pluralite porozumení. Cirkev je svojou povahou jediná
a rozmanitá; je určená žiť vo všetkých národoch, v každom ľude a v tých najrôznejších
sociálnych kontextoch. Na svoje poslanie byť znamením a nástrojom jednoty celého ľudského
rodu (porov. Lumen gentium, 1) odpovie jedine vtedy, pokiaľ si uchová autonómiu
voči každému štátu a každej jednotlivej kultúre. Vždy a všade musí byť Cirkev skutočne
katolícka a univerzálna, domom pre všetkých, v ktorom sa všetci cítia doma. Rozprávanie
Skutkov apoštolov nám podáva tiež iný, veľmi konkrétny bod. Univerzalita Cirkvi
je vyjadrená zoznamom národov podľa starobylej tradície: „My, Parti, Médi, Elamčania...“
atď. Tu možno pozorovať, že svätý Lukáš prekračuje číslo 12, ktoré už vyjadruje univerzalitu.
Pozerá za horizont Ázie a severozápadnej Afriky a doplňuje ďalšie tri prvky: „Rimania“,
to znamená Západný svet, „Židia a prozelyti“, čím nanovo chápe jednotu medzi
Izraelom a svetom a nakoniec „Kréťania a Arabi“, ktorí predstavovali Západ
a Východ, ostrovy a pevninu. Toto otvorenie horizontov potvrdzuje naďalej novosť Krista
v dimenzii ľudského priestoru v dejinách národov: Duch svätý priťahuje ľudí a národy
a ich prostredníctvom prekonáva múry a bariéry.
Na Turíce sa Duch Svätý
ukazuje ako oheň. Jeho plameň zostúpil na zhromaždených učeníkov, zapálil sa v nich
a daroval im novú zanietenosť Božiu. Tak sa uskutočňuje to, čo predpovedal Pán Ježiš:
„Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo iné chcem, len aby už vzplanul!“ (Lk
12,49) Apoštoli spolu s veriacimi rôznych spoločenstiev niesli tento božský plameň
až na „koniec zeme“. Otvorili tak ľudstvu cestu, žiarivú cestu. Spolupracovali tak
s Bohom, ktorý svojím ohňom chce obnoviť tvár zeme. Tento oheň je celkom odlišný od
tých, ktoré sú spôsobené vojnami a bombami! Ako je odlišné Kristovo vzplanutie šírené
Cirkvou v porovnaní s požiarmi, ktoré spôsobili diktátori všetkých čias, vrátane minulého
storočia, ktoré za sebou nechávajú spálenú zem! Plameň Boží, plameň Ducha Svätého
je rovnaký ako oheň kríka, ktorý vzplanul ale nezhorel (porov. Ex 3,2). Je
to plameň, ktorý horí, ale neničí; ba dokonca vzplanie tak, že roznecuje tie najlepšie
a najopravdivejšie stránky človeka a ako pri tavení sa vynára vnútorná forma, jeho
povolanie k pravde a láske.
Jeden z cirkevných otcov, Origenes,
v jednej zo svojich homílií o Jeremiášovi prináša výrok, ktorý je pripisovaný Ježišovi,
nenachádza sa vo Svätom Písme, ale možno je autentický. Znie takto: „Kto je u
mňa, je blízko ohňa“ (Homília o Jeremiášovi L. I [III]). V Kristovi totiž prebýva
plnosť Božstva, ktorá je v Biblii prirovnávaná k ohňu. Pred chvíľou sme poznamenali,
že oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí teda v človeku
niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu.
Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme „popálení“
a radšej zostávame takí, akí sme. To vyplýva zo skutočnosti, že náš život sa nezriedka
zakladá na majetníckej logike, na vlastnení a nie darovaní. Mnohí ľudia veria v Boha
a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho
zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery. Sú tu obavy, že
sa budú musieť zriecť niečoho krásneho, k čomu sú pripútaní; obavy z toho, že nasledovanie
Krista nás pripraví o slobodu, o isté skúsenosti, o časť nás samotných. Na jednej
strane chceme byť s Ježišom, nasledovať ho zblízka a na druhej strane máme strach
z dôsledkov, ktoré to prináša. Drahí bratia a sestry, vždy potrebujeme počuť slová
Pána Ježiša, ktoré často opakoval svojím priateľom: „Nebojte sa“. Ako Šimon
Peter a iní, i my musíme dovoliť, aby jeho prítomnosť a jeho milosť premenila naše
srdce, nestály subjekt ľudských slabostí. Musíme vedieť uznať, že niečo stratiť,
ba i seba samých kvôli pravému Bohu, Bohu lásky a života, je v skutočnosti zisk a znovunájdenie
seba samého plnším spôsobom. Kto sa zveril Ježišovi, zakúša už v tomto živote pokoj
a radosť srdca, ktoré svet nemôže dať a nemôže ich ani vziať, ak nám ich Boh raz daroval.
Má teda význam nechať sa dotknúť ohňom Ducha Svätého! Bolesť, ktorú nám spôsobuje,
je nevyhnutná k našej premene. Je to realita kríža: nie zbytočne je „oheň“
v Ježišovej terminológii výrazom predovšetkým pre tajomstvo kríža, bez ktorého neexistuje
kresťanstvo. Preto osvietení a posilnení týmito slovami života pozdvihnime našu prosbu:
Príď, Duchu Svätý, zapáľ v nás oheň svojej lásky! Vieme, že je to odvážna modlitba,
ktorou prosíme o to, aby sa nás dotkol Boží plameň. Ale predovšetkým vieme, že tento
– a iba tento - plameň má moc nás zachrániť. Nechceme obranou svojho života stratiť
ten večný, ktorý nám chce darovať Boh. Potrebujeme oheň Ducha Svätého, pretože jedine
Láska zachraňuje. Amen.