Príhovor Benedikta XVI. po Modlitbe vešpier

Portugalsko (12. mája, RV) – Po dnešnej Slávnosti vešpier v Kostole Najsvätejšej Trojice sa Benedikt XVI. takto prítomným prihovoril.

Drahí bratia a sestry,

„keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy..., aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4.5). Plnosť času prišla, keď Večný vnikol do času; dielom a milosťou Ducha Svätého bol Syn Najvyššieho počatý a stal sa človekom v lone ženy, Panny a Matky, ktorá je modelom a vznešeným vzorom veriacej Cirkvi. Ona neprestáva rodiť nových potomkov v Synovi, ktorého Boh určil za prvorodeného zo všetkých bratov. Každý z nás je pozvaný byť s Máriou a ako Mária, pokorným a jednoduchým znamením Cirkvi, ktorá sa neustále ako nevesta odovzdáva do rúk svojho Pána.

Všetkým vám, ktorí ste darovali život Kristovi, túžim dnes večer vyjadriť chválu a cirkevné uznanie. Vďaka za vaše svedectvo, často tiché, no vôbec nie ľahké; vďaka za vašu vernosť evanjeliu a Cirkvi. V Ježišovi, prítomnému v Eucharistii, objímam svojich bratov v kňazstve a diakonov, zasvätených i zasvätené, bohoslovcov a členov hnutí a nových cirkevných spoločenstiev tu prítomných. Nech Pán odmení tak, ako to vie a dokáže iba On, všetkých tých, ktorí umožnili toto stretnutie pred eucharistickým Ježišom, zvlášť myslím na biskupskú komisiu za povolania a úrady so svojím predsedom, Mons. Antóniom Santosom, ktorému ďakujem za slová plné kolegiálnej a bratskej lásky, ktoré odzneli na začiatku vešpier. V tomto dokonalom „večeradle“ viery, akým je Fatima, nám Panna a Matka ukazuje cestu k nášmu čistému a svätému obetovaniu do Otcových rúk.

Dovoľte mi, aby som vám otvoril srdce a povedal vám, že hlavnou starosťou každého kresťana, zvlášť zasvätenej osoby či oltárneho služobníka, má byť vernosť vlastnému povolaniu, ako učeníka, ktorý chce nasledovať Pána. Vernosť je zároveň pomenovaním lásky, lásky dôslednej, pravej a hlbokej ku Kristovi Kňazovi. „Ak krst je opravdivé vkročenie do Božej svätosti prostredníctvom začlenenia sa do Krista a prijatia Ducha Svätého, bolo by nezmyselné uspokojiť sa s nejakým priemerným životom, prežívaným v znamení minimalistickej etiky a povrchnej religióznosti“ (Ján Pavol II. Ap. list Novo millennio ineunte, 31). V tomto Kňazskom roku, ktorý sa chýli ku koncu, nech zostúpi na vás hojnosť milosti, aby ste prežívali radosť zasvätenia a svedčili o kňazskej vernosti, založenej na Kristovej vernosti. To zjavne predpokladá naozajstný dôverný vzťah s Kristom v modlitbe, pretože to bude tou silnou a intenzívnou skúsenosťou Pánovej lásky, ktorá umožní kňazom a zasväteným osobám odpovedať výlučným a zaväzujúcim spôsobom na jeho lásku.

Tento život osobitného zasvätenia sa zrodil ako evanjeliová spomienka pre Boží ľud, spomienka, ktorá dokazuje, potvrdzuje a ohlasuje celej Cirkvi evanjeliovú radikálnosť a príchod kráľovstva. Nuž, drahé zasvätené osoby, smerujte vašou snahou v modlitbe, askéze, rozvoji duchovného života, apoštolskej činnosti a poslaní k nebeskému Jeruzalemu, anticipujte eschatologickú cirkev, pevnú vo vlastníctve a v láskavej kontemplácii Boha – Lásky. Aká veľká je dnes potreba takéhoto svedectva! Mnohí z našich bratov žijú, ako keby nebol posmrtný život, nestarajú sa o svoju večnú spásu. Ľudia sú pozvaní priľnúť k poznaniu a Božej láske a poslaním Cirkvi je pomáhať im v tomto povolaní. Dobre vieme, že Boh je pánom svojich darov a obrátenie ľudí je milosťou. Ale sme zodpovední za hlásanie viery, úplnej viery a jej požiadaviek. Drahí priatelia, napodobňujme arského farára, ktorý sa takto modlil k dobrému Bohu: „Daj, aby sa moja farnosť obrátila a ja budem trpieť do konca života všetko, čo Ty chceš“. A robil všetko pre to, aby ľudí vytrhol z vlažnosti a priviedol ich k láske.

Medzi všetkými údmi Kristovho Tela je hlboká solidarita: nemožno ho milovať bez lásky k blížnym. Pre ich spásu sa chcel Ján Mária Vianney stať kňazom: „Aby som získal duše pre dobrého Boha“, hovorieval ako 18-ročný o svojom povolaní, tak, ako hovoril aj sv. Pavol: „Aby som získal čím viacerých“ (1 Kor 9,19). Generálny vikár mu povedal: „Vo farnosti niet veľa Božej lásky, vy ju tam vovediete“. A vo svojom kňazskom zápale bol svätý farár milosrdný ako Ježiš pri stretnutí s každým hriešnikom. Radšej nástojil na žiarivý príklad čnosti, na milosrdenstvo Boha, pred pohľadom ktorého sú naše hriechy ako „zrnká piesku“. Poukazoval na zraňovanú Božiu nehu. Obával sa, že sa kňazi stanú „necitliví“ a zvyknú si na ľahostajnosť svojich veriacich: „Beda pastierovi – napomínal – ktorý ostane ticho, vidiac Boha potupeného a duše umierať“.

Milovaní bratia kňazi, na tomto mieste, ktoré je vďaka Márii také zvláštne, majúc pred očami jej povolanie vernej učeníčky Syna Ježiša od počatia po kríž a potom na ceste rodiacej sa Cirkvi, uvažujte nad neslýchanou milosťou vášho kňazstva. Vernosť vlastnému povolaniu si vyžaduje odvahu a dôveru, ale Pán aj chce, aby ste vedeli spojiť vaše sily; buďte starostliví jedni voči druhým a bratsky si pomáhajte. Spoločné chvíle modlitby a štúdia, zdieľanie životných nárokov a kňazskej práce sú nevyhnutnou súčasťou vášho života. Aké je obdivuhodné, keď sa prijímate navzájom vo vašich domoch s Kristovým pokojom vo vašich srdciach! Aké dôležité je pomáhať si navzájom prostredníctvom modlitby, užitočnými radami a rozlišovaním! Osobitnú pozornosť venujte situáciám istého oslabenia kňazských ideálov alebo tomu, keď sa venujete činnostiam, ktoré integrálne nie sú v súlade s tým, čo je vlastné služobníkovi Ježiša Krista. Teda nastáva chvíľa prijať spolu s horlivosťou bratstva pevný postoj brata, ktorý pomáha svojmu bratovi „zostať stáť na nohách“.

Aj keď je Kristovo kňazstvo večné (porov. Hebr 5,6), život kňazov je obmedzený. Kristus chce, aby ďalší zvečňovali v čase služobné kňazstvo, ktoré ustanovil. Preto si uchovajte vo vašom vnútri a okolo vás túžbu vzbudiť – s pomocou milosti Ducha Svätého – nové kňazské povolania medzi veriacimi. Dôverná a vytrvalá modlitba, radostná láska k vlastnému povolaniu a zasvätená práca duchovného vedenia vám umožnia rozlíšiť dar povolania v tých, ktorých Boh volá.

Milí bohoslovci, ktorí ste už urobili prvý krok ku kňazstvu, a ktorí sa pripravujete či už vo veľkom seminári alebo v domoch rehoľnej formácie, pápež vás povzbudzuje, aby ste si boli vedomí veľkej zodpovednosti, ktorú na seba vezmete; dobre skúmajte úmysly a pohnútky, venujte sa silnou mysľou a obetavým duchom svojej formácii. Eucharistia, stred života kresťana a škola pokory i služby, musí byť hlavným predmetom vašej lásky. Adorácia, zbožnosť a starostlivosť o Najsvätejšiu Sviatosť počas rokov prípravy vám umožnia raz sláviť obetu oltára s opravdivým a povzbudzujúcim pomazaním.

Na tejto ceste vernosti nech nás, milovaní kňazi a diakoni, zasvätené osoby, bohoslovci a angažovaní laici, sprevádza Preblahoslavená Panna Mária. S ňou, a tak ako ona sme slobodní, aby sme boli svätí, slobodní, aby sme boli chudobní, čistí a poslušní; slobodní pre všetkých a tak odpútaní od všetkého; slobodní od seba samých, aby v každom rástol Kristus, skutočný zasvätený Otca a Pastier, ktorému kňazi prepožičiavajú hlas a úkony, v ktorých je prítomný; slobodní, aby sme dnešnej spoločnosti prinášali mŕtveho a zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý zostane s nami až do skončenia vekov, a ktorý sa všetkým daruje v Najsvätejšej Eucharistii.

Preklad: Andrej Klapka