Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Učeníci na ceste do Emauz
Drahý brat, sestra!
Ešte stále sme vo Veľkonočnom období. Základ kresťanskej viery, ktorým je
Ježišovo zmŕtvychvstanie, sa stáva predmetom našich úvah. V nasledujúcich okamihoch
sa zamyslíme nad úryvkom z Evanjelia sv. Lukáša, ktorý pojednáva o púti učeníkov do
dediny zvanej Emauzy. Táto stať evanjelia odráža fakt, že aj trpiaci človek je na
ceste, teda na svojej púti, kde je možné vnímať rezignáciu, v určitom zmysle poblúdenie
na ceste, a na strane druhej opätovné nájdenie zmyslu toho, čo žijeme. Tento pramení
zo spoznania Ježiša na základe Slova a gest pri stolovaní s učeníkmi.
V úvode
spomínaného úryvku máme možnosť vnímať zronených učeníkov, ktorí na ceste do Emauz
zdieľajú svoju bolesť. Ten, o ktorom dúfali, že vykúpi Izrael, je mŕtvy. Tento fakt
vyvolá v ich vnútri beznádej a smútok. Ježiš nesplnil ich očakávania. Pri stretnutí
s neznámym spoločníkom na ceste, o ktorom nevedeli, že je to Ježiš, pomenujú ho cudzincom,
ktorý jediný nevie, čo sa v týchto dňoch stalo v Jeruzaleme. Zronení učeníci si v beznádeji
nedokázali uvedomiť skutočnosť, že cudzinci sa nepridajú na ceste k tým, ktorých nepoznajú.
Cudzinec sa nezaujíma o obsah rozhovoru, teda o bolesť tých, s ktorými kráča na ceste.
Ak by Ježiš bol skutočne cudzincom, nezdržiaval by sa výkladom Písma a udalostí, ktoré
sa naň v Písme vzťahovali. Toto gesto lásky a trpezlivosti robil iba preto, aby učeníci
uverili v Jeho zmŕtvychvstanie a skutočnú prítomnosť medzi nimi.
V neposlednom
rade, ak by bol Ježiš naozaj cudzincom, len s námahou by vyhovel prosbe učeníkov,
ktorú mu adresovali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva!“ Ježiš, ktorý je nepoznaný
a vnímaný ako cudzinec, nielen zostáva s učeníkmi, ale po svojom zmŕtvychvstaní robí
to isté, čo bolo pre Neho samozrejmosťou počas pozemského života. Stoluje s učeníkmi
a láme im chlieb... Opäť tu možno vnímať Ježišovo gesto lásky, ktorú ponúka tým, ktorých
viera sa skúsenosťou smrti otriasla, resp. možno uvažovať o nevere. Až gestá, ktoré
boli učeníkom známe z poslednej večere im otvorili oči a spoznali Ježiša. V spomínanom
evanjeliovom úryvku je možné všimnúť si, že učeníci odchádzajú z Jeruzalema. V tomto
odchode je naznačený akoby útek pred utrpením a bolesťou. V tomto úteku sa môže celkom
pokojne nájsť každý, kto prežíva utrpenie a bolesť. Emauzskí učeníci sú svedectvom
toho, že ak utekáme a sme plní smútku a beznádeje, nie sme schopní poznať a vidieť.
Presne tak, ako
učeníci pre smútok a beznádej mali zastreté oči. Pripusťme
fakt, že aj nám utrpenie a bolesť často zastiera zrak. Sme neraz tí, ktorí nedokážu
vnímať zmysel bolesti a utrpenia. Takýmto postojom k utrpeniu a bolesti sa stávame
jej otrokmi. Tak sme nepochopili skutočnosť, že utrpenie môže byť a vlastne je prejavom
Božej vôle v našom živote.
V evanjeliovom príbehu je Ježiš reprezentantom bolesti,
ktorá ide učeníkom v pätách, od chrbta. Toto je možné vnímať aj tak, že aj keď nás
bolesť prekvapí, je neoddeliteľnou súčasťou našej životnej cesty. Neskôr bude kráčať
povedľa nás... Zostane s nami aj keď sa zvečerí... Jej hodnotu pochopíme, keď dokážeme
spolu s ňou zasadnúť za spoločný stôl. Len pri stole sa dokážeme bolesti pozrieť rovno
do tváre.
Zronení učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba, boli to gestá
známe z okamihov poslednej večere. Učeníci pri stole spoznali Ježiša, ktorý bol s nimi
vlastne po celý čas. Ten, ktorého učeníci svojím postojom zrádzajú, tvorí s učeníkmi
spoločenstvo stola. Láme pre nich chlieb, ktorým ich chce nasýtiť. Aj človek, ktorého
spoločníkom je bolesť a utrpenie, má v istom zmysle povinnosť uveriť v skutočnosť,
že je oslobodzujúce pozrieť bolesti do očí, lebo je to práve bolesť, ktorá nás dokáže
nasýtiť a tak udať nášmu životu smer a dať mu zmysel. Nie je preto rozumné, aby sme
„utekali od Jeruzalema.“ Je oveľa zmysluplnejšie, ak sa do centra drámy života a smrti
dokážeme vrátiť. Vrátiť sa tam, kde to všetko začalo, aby sme nanovo pochopili nepochopené.
Aj my neraz potrebujeme mať otvorené oči a hľadať zmysel toho, čo žijeme.
Všemohúci
a Večný Bože! Aj ja mnoho krát patrím do kategórie tých ľudí, ktorí sú sklamaní a zronení,
lebo v mojom srdci vyhasína iskierka nádeje. Utrpením a bolesťou skúšaná si neraz
myslím, že všetko skončilo, ďalej nie je možné ísť... Nemá to zmysel. Útek od Jeruzalema
ani mne nie je cudzí. Je to len Tvoja milosť, ktorá mi otvára oči, aby som pochopila,
že práve bolesť a utrpenie je skutočnosť, ktorú nikdy nebudem môcť vytlačiť zo svojho
života. Stretnem ju najprv ako neznámeho spoločníka na ceste. Bude pre mňa cudzincom
a predsa spoločníkom, ktorý sprevádza a objasňuje... Vysvetľuje, očisťuje zastretý
zrak. Bolesť je skutočnosť, ktorá zostane, aj keď sa zvečerí. Zostane práve preto,
aby prišlo ráno poznania v momente, keď bolesť rozlomí svoj chlieb. Chválim ťa Pane
za chlieb bolesti, daj, aby mi chutil a aby som si obľúbila návrat do Jeruzalema.