2010-05-09 16:07:03

Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Učeníci na ceste do Emauz


RealAudioMP3 Drahý brat, sestra!

Ešte stále sme vo Veľkonočnom období. Základ kresťanskej viery, ktorým je Ježišovo zmŕtvychvstanie, sa stáva predmetom našich úvah. V nasledujúcich okamihoch sa zamyslíme nad úryvkom z Evanjelia sv. Lukáša, ktorý pojednáva o púti učeníkov do dediny zvanej Emauzy. Táto stať evanjelia odráža fakt, že aj trpiaci človek je na ceste, teda na svojej púti, kde je možné vnímať rezignáciu, v určitom zmysle poblúdenie na ceste, a na strane druhej opätovné nájdenie zmyslu toho, čo žijeme. Tento pramení zo spoznania Ježiša na základe Slova a gest pri stolovaní s učeníkmi.

V úvode spomínaného úryvku máme možnosť vnímať zronených učeníkov, ktorí na ceste do Emauz zdieľajú svoju bolesť. Ten, o ktorom dúfali, že vykúpi Izrael, je mŕtvy. Tento fakt vyvolá v ich vnútri beznádej a smútok. Ježiš nesplnil ich očakávania. Pri stretnutí s neznámym spoločníkom na ceste, o ktorom nevedeli, že je to Ježiš, pomenujú ho cudzincom, ktorý jediný nevie, čo sa v týchto dňoch stalo v Jeruzaleme. Zronení učeníci si v beznádeji nedokázali uvedomiť skutočnosť, že cudzinci sa nepridajú na ceste k tým, ktorých nepoznajú. Cudzinec sa nezaujíma o obsah rozhovoru, teda o bolesť tých, s ktorými kráča na ceste. Ak by Ježiš bol skutočne cudzincom, nezdržiaval by sa výkladom Písma a udalostí, ktoré sa naň v Písme vzťahovali. Toto gesto lásky a trpezlivosti robil iba preto, aby učeníci uverili v Jeho zmŕtvychvstanie a skutočnú prítomnosť medzi nimi.

V neposlednom rade, ak by bol Ježiš naozaj cudzincom, len s námahou by vyhovel prosbe učeníkov, ktorú mu adresovali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva!“ Ježiš, ktorý je nepoznaný a vnímaný ako cudzinec, nielen zostáva s učeníkmi, ale po svojom zmŕtvychvstaní robí to isté, čo bolo pre Neho samozrejmosťou počas pozemského života. Stoluje s učeníkmi a láme im chlieb... Opäť tu možno vnímať Ježišovo gesto lásky, ktorú ponúka tým, ktorých viera sa skúsenosťou smrti otriasla, resp. možno uvažovať o nevere. Až gestá, ktoré boli učeníkom známe z poslednej večere im otvorili oči a spoznali Ježiša. V spomínanom evanjeliovom úryvku je možné všimnúť si, že učeníci odchádzajú z Jeruzalema. V tomto odchode je naznačený akoby útek pred utrpením a bolesťou. V tomto úteku sa môže celkom pokojne nájsť každý, kto prežíva utrpenie a bolesť. Emauzskí učeníci sú svedectvom toho, že ak utekáme a sme plní smútku a beznádeje, nie sme schopní poznať a vidieť. Presne tak, ako

učeníci pre smútok a beznádej mali zastreté oči. Pripusťme fakt, že aj nám utrpenie a bolesť často zastiera zrak. Sme neraz tí, ktorí nedokážu vnímať zmysel bolesti a utrpenia. Takýmto postojom k utrpeniu a bolesti sa stávame jej otrokmi. Tak sme nepochopili skutočnosť, že utrpenie môže byť a vlastne je prejavom Božej vôle v našom živote.

V evanjeliovom príbehu je Ježiš reprezentantom bolesti, ktorá ide učeníkom v pätách, od chrbta. Toto je možné vnímať aj tak, že aj keď nás bolesť prekvapí, je neoddeliteľnou súčasťou našej životnej cesty. Neskôr bude kráčať povedľa nás... Zostane s nami aj keď sa zvečerí... Jej hodnotu pochopíme, keď dokážeme spolu s ňou zasadnúť za spoločný stôl. Len pri stole sa dokážeme bolesti pozrieť rovno do tváre.

Zronení učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba, boli to gestá známe z okamihov poslednej večere. Učeníci pri stole spoznali Ježiša, ktorý bol s nimi vlastne po celý čas. Ten, ktorého učeníci svojím postojom zrádzajú, tvorí s učeníkmi spoločenstvo stola. Láme pre nich chlieb, ktorým ich chce nasýtiť. Aj človek, ktorého spoločníkom je bolesť a utrpenie, má v istom zmysle povinnosť uveriť v skutočnosť, že je oslobodzujúce pozrieť bolesti do očí, lebo je to práve bolesť, ktorá nás dokáže nasýtiť a tak udať nášmu životu smer a dať mu zmysel. Nie je preto rozumné, aby sme „utekali od Jeruzalema.“ Je oveľa zmysluplnejšie, ak sa do centra drámy života a smrti dokážeme vrátiť. Vrátiť sa tam, kde to všetko začalo, aby sme nanovo pochopili nepochopené. Aj my neraz potrebujeme mať otvorené oči a hľadať zmysel toho, čo žijeme.

Všemohúci a Večný Bože! Aj ja mnoho krát patrím do kategórie tých ľudí, ktorí sú sklamaní a zronení, lebo v mojom srdci vyhasína iskierka nádeje. Utrpením a bolesťou skúšaná si neraz myslím, že všetko skončilo, ďalej nie je možné ísť... Nemá to zmysel. Útek od Jeruzalema ani mne nie je cudzí. Je to len Tvoja milosť, ktorá mi otvára oči, aby som pochopila, že práve bolesť a utrpenie je skutočnosť, ktorú nikdy nebudem môcť vytlačiť zo svojho života. Stretnem ju najprv ako neznámeho spoločníka na ceste. Bude pre mňa cudzincom a predsa spoločníkom, ktorý sprevádza a objasňuje... Vysvetľuje, očisťuje zastretý zrak. Bolesť je skutočnosť, ktorá zostane, aj keď sa zvečerí. Zostane práve preto, aby prišlo ráno poznania v momente, keď bolesť rozlomí svoj chlieb. Chválim ťa Pane za chlieb bolesti, daj, aby mi chutil a aby som si obľúbila návrat do Jeruzalema.








All the contents on this site are copyrighted ©.