Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Dejiny neoklameš

Pred nedávnom som pracoval na príprave scenára pre slovenský dabing dokumentárnych filmov o prvých storočiach kresťanstva, prenasledovaní i prvých herézach a nepokojoch v Cirkvi. Niektoré z komentárov a tvrdení historikov mi až nápadne pripomínali súčasnosť. Posúďme spolu.

„Prenasledovania nevznikali len z popudu vládcov a úradníkov.“- hovorí komentár filmu. „Veľa spôsobila aj verejná mienka, ktorá označovala kresťanov za nevercov či čarodejníkov. Za to všetko mohol človek dostať trest smrti. Nevraživosť sa premieňala na fanatizmus, keď začali kresťanov obviňovať za akúkoľvek epidémiu či prírodnú katastrofu, ako to opisuje Tertulián. Vylial sa Níl? Kresťanov levom! Odohralo sa kdekoľvek zemetrasenie? Kresťanov levom! Kedykoľvek bol potrebný obetný baránok,.. na vine boli skrátka kresťania. Akokoľvek to protirečilo akejkoľvek realite.“ Trúfalé, ak dodám- spoločnosť sa dnes borí s morálnym bahnom- na vine sú kresťania? Hoďte ich levom! Hoci sme sa aj my na Slovensku snažili priblížiť aj druhú stranu mince pedofílnych škandálov, nechýbalo málo hlasov, ktoré sa hystericky ozvali, akonáhle zazneli čísla a štatistiky. Nepočuli a nechceli počuť, že i jeden z takýchto prípadov je dôvodom na odsúdenie a poukázanie na nemorálnosť a zodpovednosť. Nevideli, nepočuli a nečítali hlboké a pohnuté svedectvá pápeža, ktorý ako kardinál, prefekt Kongregácie pre náuku viery bol známy práve svojim nekompromisným postojom k takýmto zlyhaniam. Vadilo, že Cirkev si dovolila povedať i viac. Najľahšie a najvítanejšie by bolo, ak by len mlčala a nechala na seba vyliať vinu celej spoločnosti. Pretože aj v tomto prípade platil krik zlodeja „chyťte zlodeja!“ Podľa dejinnej skúsenosti mi chýba už iba tvrdenie, že katolíci deti nielen zneužívajú, ale ich aj vo veľkom jedia ako kanibali. Presne tak, ako v prvých storočiach. Opakujem a je potrebné to opakovať stále. Každé zneužité a ponížené dieťa je v týchto prípadoch prvoradé. Je potrebné mu pomôcť a ponúknuť všetku starostlivosť, akú je len možné mu poskytnúť. Nezištne a úprimne. Bez rozdielu, či vinníkom bol ten alebo onen. Žiadna štatistika neumenší bolesť hoci len jednej duše. Práve preto je potrebné riešiť tieto problémy komplexne.

Cirkev je a zostane svätou. Či sa to niekomu bude páčiť, alebo nie. Napriek vine a hriechom svojich členov. A to musím priznať i ja. I ty, drahý poslucháč, ak si voči sebe a svojmu svedomiu úprimný. Cirkev je však svätou pre svoju podstatu. Založil a vedie ju Ježiš Kristus. To je dôvod na to, aby sme kráčali v nádeji ďalej. Práve Benedikt XVI. ako jediný hovorí o nádeji. Pre obete i tých, ktorí sa nemorálnych skutkov dopustili. Ak by tu nebola nádej pre obete, že je možné kráčať životom ďalej, hoci i po takejto hroznej skúsenosti, obete by po tom, ako utíchne mediálny boom zostali opäť samé. A je potrebné hovoriť i o nádeji pre tých, ktorí sa týchto skutkov dopustili. Je potrebné si vinu uznať. Urobiť, čo sa dá, aby sa takíto ľudia, ak je to potrebné mohli liečiť a zároveň i niesť dôsledky podľa zásad spravodlivosti. Ale zároveň i pre nich tu musí zaznieť slovo nádeje. „Prišiel som zachrániť hriešnikov...“ Je to práve Cirkev, ktorá môže ponúknuť svetu príklad zdravej duchovnosti a cestu nádeje. Je to práve ona, ktorá má na to nielen predpoklad, ale i prostriedky. Božie odpustenie a posilu v sviatostiach.

Vráťme sa ku komentáru dokumentárneho filmu.

„Toto bezbrehé osočovanie spôsoboval predovšetkým cnostný život kresťanov. Bol morálnym zauchom skazeným mravom rímskej spoločnosti. Korupcia dosiahla v Ríme strašné rozmery, a to najmä v prvých storočiach kresťanstva, čo samozrejme viedlo k prísnemu vymedzeniu sa proti nemu. Ako mohlo kresťanstvo akceptovať voľný konkubinát, homosexuálne vzťahy alebo vraždenie detí? Jednoducho to nemohlo akceptovať. Dôsledkom bolo, že sa ocitlo mimo zákona, celkom jasne ako nezákonné náboženstvo.“

Toľko citát. Ide o dejiny, alebo o blízku budúcnosť?



Jozef Kováčik