Generálna audiencia Benedikta XVI.: Svätý Leonard Murialdo a Svätý Jozef Benedikt
Cottolengo
Vatikán (28. apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. predniesol dnes počas generálnej
audiencie na Námestí sv. Petra nasledujúcu katechézu:
Drahí bratia a sestry,
Blížime
sa k záveru Roka kňazov a v túto poslednú aprílovú stredu by som chcel hovoriť o dvoch
svätých kňazoch, ktorí boli príkladnými vo svojom odovzdaní sa Bohu a vo svedectve
kresťanskej lásky žitej v Cirkvi a pre Cirkev – vo svedectve lásky darovanej tým,
čo ju najviac potrebovali. Títo dvaja kňazi sú svätý Leonard Murialdo a svätý Jozef
Benedikt Cottolengo. Pripomíname si práve stodesať rokov od smrti svätého Leonarda
a 40 rokov od jeho kanonizácie. Druhý, svätý Jozef Benedikt, bol vysvätený za kňaza
práve pred 200 rokmi.
Murialdo sa narodil v Turíne 26. októbra 1828:
bol to Turín svätého dona Bosca a tiež Jozefa Cottolengu, zem požehnaná mnohými príkladmi
svätosti veriacich i kňazov. Leonard bol ôsme dieťa; narodil sa v skromnej rodine.
Ešte ako malý, spolu so svojím bratom, vstúpil do kolégia piaristov zo Savony, kde
potom absolvoval prípravku a neskôr vyštudoval aj strednú a vyššiu školu. Našiel tam
dobre pripravených vychovávateľov, veriaceho ducha založeného na dobrej katechéze
a pravidelné pobožnosti. Počas puberty však zažil hlbokú existenciálnu a duchovnú
krízu, ktorá ho priviedla k tomu, že sa predčasne vrátil k rodine a ukončil štúdiá
v Turíne; následne sa zapísal na dvojročné štúdium filozofie. Návrat „k svetlu“ nastal,
ako to sám povedal, po niekoľkých mesiacoch, vďaka generálnej spovedi, v ktorej znovu
objavil nesmierne Božie milosrdenstvo; v 17-tich rokoch v ňom tak dozrelo rozhodnutie
stať sa kňazom – ako odpoveď lásky k Bohu, ktorý ho mocne objal svojou veľkou Láskou.
Bol vysvätený 20. septembra 1851. Práve v tomto čase, ako katechéta v Oratóriu
svätého Anjela Strážcu, spoznal sa s don Boskom, ktorý ho presvedčil, aby prijal
miesto v novom Oratóriu svätého Alojza na Porta Nuova, kde pracoval do roku
1865. Tu prišiel do kontaktu s ťažkými problémami chudobných vrstiev, navštevoval
ich domy, a dozrel tak v hlbokej sociálnej, výchovnej a apoštolskej citlivosti, ktorá
ho potom viedla k tomu, aby sa nezávisle venoval mnohým iniciatívam v prospech mládeže.
Katechéza, škola a rekreačné aktivity – to boli základné prvky jeho výchovnej metódy
v oratóriu. Don Bosko ho vzal so sebou aj na audienciu k blahoslavenému pápežovi
Piovi IX. v roku 1858.
V roku 1873 založil Kongregáciu Svätého Jozefa,
ktorej apoštolským cieľom bola výchova mládeže, predovšetkým tej chudobnej a opustenej.
Prostredie Turína intenzívne poznačil veľký rozkvet charitatívnych diel a aktivít,
ktoré Murialdo podporoval až do svojej smrti 30. marca roku 1900.
Rád
by som zdôraznil, že centrálnym jadrom Murialdovej spirituality bolo presvedčenie
o milosrdnej láske Boha: je to vždy dobrý, trpezlivý a štedrý Otec, ktorý odhaľuje
veľkosť a nesmiernosť svojho milosrdenstva prostredníctvom odpustenia. Túto skutočnosť
Leonard zažil nie na rovine intelektuálnej, ale existenciálnej, prostredníctvom živého
stretnutia s Pánom. Vždy sa pokladal za človeka obdarovaného Božím milosrdenstvom:
pre toto stále žil v radostnej vďačnosti Pánovi, v jasom vedomí svojej ohraničenosti,
v horlivej túžbe po pokání, neustále a ušľachtilo sa snažiac o obrátenie. Celú svoju
existenciu vnímal nielen ako osvietenú, riadenú a podporovanú touto láskou, ale aj
ako neprestajne ponorenú do nekonečného milosrdenstva Božieho. Vo svojom duchovnom
testamente napísal: „Tvoje milosrdenstvo ma obklopuje, Pane... Ako Boh je vždy a všade,
tak je vždy a všade láska, vždy a všade je milosrdenstvo.“ Spomínajúc na okamih krízy
v mladosti, poznamenával: „Vidíte, Boh chcel nechať znovu zažiariť svoju dobrotu a štedrosť
celkom výnimočným spôsobom. Nielenže ma znova prijal do svojho priateľstva, ale ma
povolal k mimoriadnemu rozhodnutiu: povolal ma ku kňazstvu, a to len niekoľko mesiacov
po mojom návrate k nemu.“ Svätý Leonard teda žil svoje kňazské povolanie ako nezaslúžený
dar Božieho milosrdenstva – s vďačnosťou, radosťou a láskou. Napísal ešte: „Boh si
ma vybral! Povolal ma, priam ma prinútil k pocte, sláve a nevýslovnej radosti byť
jeho služobníkom, byť „druhým Kristom“... A kde som bol ja, keď si ma hľadal, Bože
môj? Na dne priepasti! Bol som tam a Boh tam prišiel, aby ma našiel; tam mi dal počuť
svoj hlas...“
Zdôrazňujúc veľkosť poslania kňaza, ktorý má „pokračovať v diele
vykúpenia, vo veľkom diele Ježiša Krista, v diele Spasiteľa sveta“, teda veľkosť poslania
„záchrany duší“, svätý Leonard vždy pripomínal sám sebe, ale aj svojim spolubratom
zodpovednosť žiť v duchu prijatej sviatosti. Láska Božia a láska k Bohu: toto bola
sila jeho napredovania k svätosti, zákon jeho kňazstva, najhlbší zmysel jeho apoštolátu
medzi chudobnou mládežou a prameň jeho modlitby. Svätý Leonard Murialdo sa s dôverou
zveroval Božej Prozreteľnosti a ušľachtilo plnil Božiu vôľu – v kontakte s Bohom a v
darovaní sa chudobnej mládeži. Týmto spôsobom spojil kontemplatívne ticho s neúnavným
zápalom činnosti, vernosť každodenným povinnostiam s genialitou rozličných iniciatív,
silu v ťažkostiach s vyrovnanosťou ducha. Toto je jeho cesta k svätosti, vedúca cez
uskutočňovanie prikázania lásky k Bohu a k Blížnemu.
S tým istým duchom
lásky žil – štyridsať rokov pred Murialdom – svätý Jozef Benedikt Cottolengo, zakladateľ
diela, ktoré sám nazval „Malý dom Božej Pozreteľnosti“ a ktoré dnes niektorí volajú
jednoducho „Cottolengo“. Na budúcu nedeľu, počas mojej pastoračnej návštevy v Turíne,
budem mať príležitosť uctiť si ostatky tohto svätca a stretnúť sa s hosťami jeho „Malého
domu“.
Jozef Benedikt Cottolengo sa narodil v mestečku Bra v provincii
Cuneo, 3. mája 1786. Bol najstarší z dvanástich súrodencov: šesť z nich však zomrelo
v mladom veku. Od malička mal veľký cit pre chudobných. Stal sa kňazom, ako aj ďalší
dvaja z jeho bratov. Jeho mladosť bola poznačená napoleonskými vojnami a ich neblahými
následkami – tak na sociálnej ako aj na náboženskej úrovni. Cottolengo sa stal dobrým
kňazom, vyhľadávali ho mnohí kajúcnici a v Turíne svojich čias bol aj autorom duchovných
cvičení a konferencií pre univerzitných študentov, medzi ktorými mal veľký úspech.
Ako 32 ročný bol menovaný za kanonika Najsvätejšej Trojice, kňazského spoločenstva,
ktoré malo za úlohu modliť sa v kostole Corpus Domini a starať sa o dôstojnosť
liturgických slávení v meste: v tomto poslaní sa však cítil nespokojný. Boh ho pripravoval
na zvláštne dielo a prostredníctvom neočakávaného, rozhodného stretnutia mu dal pochopiť,
aký bude jeho budúci osud v kňazskej službe.
Pán nám vždy dáva znamenia
na cestu, aby nás podľa svojej vôle viedol k nášmu opravdivému dobru. Cottolengo takéto
znamenie dostal dramatickým spôsobom v nedeľu ráno 2. septembra 1827. Z Milána prišiel
do Turína preplnený dostavník, v ktorom sa tlačila aj jedna francúzska rodina: žena,
matka piatich detí, bola v požehnanom stave a mala vysokú horúčku. Potom, čo prešli
niekoľko nemocníc, uchýlili sa do verejnej nocľahárne. Stav ženy sa však zhoršoval,
preto sa vydali hľadať kňaza. Tajuplnou zhodou okolností stretli práve Cottolenga,
a tak práve on – s ťažkým a stiesneným srdcom – odprevadil na večnosť túto mladú matku,
uprostred bolestného utrpenia celej rodiny. Potom, čo uskutočnil túto ťaživú úlohu,
s bolesťou v srdci sa pobral pred Najsvätejšiu Sviatosť a modlil sa: „Môj Bože, prečo?
Prečo si ma chcel za svedka? Čo odo mňa chceš? Treba niečo robiť!“ Keď sa zodvihol,
dal zazvoniť na všetkých zvonoch, zapáliť sviece a tým, čo zo zvedavosti vstúpili
do kostola, povedal: „Milosť prišla! Milosť prišla!“ Od toho okamihu sa Cottolengo
zmenil: všetky svoje schopnosti, predovšetkým svoje ekonomické a organizačné vlohy
dal do služby iniciatívam na podporu a pomoc pre chudobných.
Dokázal
zapojiť do svojich plánov desiatky a desiatky spolupracovníkov i dobrovoľníkov. Presunul
sa na perifériu Turína, aby tam rozšíril svoje dielo: vytvoril akúsi dedinu, v ktorej
každý dom, čo sa mu podarilo postaviť, dostal zvláštne meno: „dom viery“, „dom nádeje“,
„dom lásky“. Dal do pohybu „rodinné“ dielo; vytvoril opravdivé spoločenstvo ľudí,
dobrovoľníkov, mužov a žien, zasvätených osôb aj laikov – zjednotených, aby spolu
čelili ťažkostiam a prekonali problémy tej doby. Každý v Malom dome Božej Prozreteľnosti
mal svoju presnú úlohu: jeden pracoval, druhý sa modlil, tretí slúžil, ďalší učil,
iný spravoval. Zdraví i chorí spolu zdieľali každodenné ťažkosti. Myslel aj na vlastný
seminár, ktorý vychovával kňazov pre špecifické poslanie jeho diela. Vždy bol pripravený
nasledovať Božiu Prozreteľnosť a slúžiť jej, no nikdy sa jej nevypytoval. Hovorieval:
„Nie som dobrý na nič a neviem ani to, čo robím. Ale Božia Prozreteľnosť isto vie,
čo chce. Ja jej iba pomáham. Poďme v Pánovi!“ Pre svojich biednych a chudobných sa
vždy nazýval „posunovačom Božej Prozreteľnosti“.
Okrem malých mestečiek
založil aj päť ženských kontemplatívnych kláštorov a jeden kláštor eremitov, a práve
tieto pokladal za svoje najdôležitejšie diela: bolo to akési „srdce“, ktoré malo biť
pre celé dielo. Zomrel 30. apríla 1842, s týmito slovami na perách: „Milosrdenstvo,
Pane; Milosrdenstvo, Pane. Dobrá a svätá Prozreteľnosť... Svätá Panna, teraz je rad
na Vás.“ Jeho život, ako to napísali vtedajšie noviny, bol celý jedným „intenzívnym
dňom lásky“.
Drahí priatelia, títo dvaja svätí kňazi, z ktorých života som
tu predstavil niekoľko náznakov, žili svoju službu v úplnom darovaní vlastného života
tým najchudobnejším, najbiednejším, tým posledným – a vždy našli hlboký zdroj a nevyčerpateľný
prameň svojho konania vo vzťahu k Bohu, čerpajúc z jeho lásky, v hlbokom presvedčení
o tom, že nie je možné konať skutky dobročinnosti bez života v Kristovi a v Cirkvi.
Ich príhovor a ich príklad nech stále osvecujú službu mnohých kňazov, čo sa ušľachtilo
obetujú pre Boha a pre stádo, ktoré im bolo zverené a nech pomáhajú každému z nich
darovať sa s radosťou a štedrosťou pre Boha i pre blížneho.