Homília pápeža Benedikta XVI. na Veľkonočnej vigílii na Bielu sobotu
Vatikán (4. apríla, RV) - Homília pápeža Benedikta XVI. na Veľkonočnej vigílii
na Bielu sobotu, 4. apríla 2010:
Drahí bratia a sestry, staroveká židovská
legenda z apokryfnej knihy „Život Adama a Evy“ hovorí, že Adam vo svojej poslednej
chorobe poslal svojho syna Seta spolu s Evou do oblasti Raja, pre olej milosrdenstva,
aby ním mohol byť pomazaný, a tak uzdravený. Po všetkých prosbách a plači týchto dvoch
pri hľadaní stromu života, sa zjaví archanjel Michal, aby im povedal, že nezískajú
olej zo stromu milosrdenstva, a že Adam bude musieť zomrieť. Následne kresťanskí čitatelia
doplnili k tejto správe archanjela slovo útechy. Archanjel mal povedať, že o 5500
rokov príde láskavý kráľ, Kristus, Syn Boží, a pomaže olejom svojho milosrdenstva
všetkých, ktorí v neho uveria. „Olej milosrdenstva od vekov na veky bude daný tým,
ktorí sa znovu zrodia z vody a Ducha Svätého. Teda Syn Boží, bohatý na lásku, Kristus,
zostúpi do hlbín zeme a vovedie tvojho otca do Raja k stromu milosrdenstva“. V
tejto legende je vidieť všetko súženie človeka zoči-voči osudu chorobe, bolesti a
smrti, ktorý mu je uložený.
Je tu zrejmý vzdor človeka voči smrti: ľudia sa
opakovane domnievali, že by mala existovať bylina proti smrti. Skôr alebo neskôr by
sa mal nájsť liek nielen proti tej alebo onej chorobe, ale proti skutočnej fatalite,
proti smrti. Mal by existovať liek nesmrteľnosti. I dnes ľudia hľadajú takúto liečivú
látku. Aj súčasná lekárska veda sa snaží, hoci nie odstrániť samotnú smrť, ale čo
najväčší počet jej príčin, a tak ju stále viac odďaľovať a zabezpečiť stále lepší
a dlhší život. Chvíľku však uvažujme. Ako by to skutočne bolo, keby sa dosiahlo možno
nie úplné odstránenie smrti, ale jej odloženie na neurčito a bolo by možné dožiť sa
niekoľkých stoviek rokov? Bolo by to dobré? Ľudstvo by mimoriadne zostarlo a pre mládež
by nebolo miesto. Zhasla by schopnosť inovácie a nekončiaci život by nebol rajom,
ale skôr odsúdením. Skutočná liečivá bylina proti smrti musí byť iná. Nemala by viesť
jednoducho k neurčitému predĺženiu terajšieho života. Mala by premeniť náš život zvnútra.
Mala by v nás vytvoriť nový život, ktorý by bol skutočne schopný večnosti; mala by
nás premeniť takým spôsobom, aby sa život nekončil smrťou, ale práve ňou začal v plnosti.
Na kresťanskom posolstve, na evanjeliu Ježiša Krista, bolo a doteraz je nové
a pôsobivé to, čo nám je odovzdávané: áno, liečivá bylina proti smrti, tento pravý
liek nesmrteľnosti, existuje. Bol nájdený. Je dostupný. Tento liek je nám daný krstom.
Nový život začína v nás, nový život, ktorý dozrieva vierou a nie je zrušený smrťou
starého života, ale práve vtedy je plne vynesený na svetlo.
Niektorí, možno
mnohí, namietnu: posolstvo zaiste počujem, ale chýba mi viera. I ten, kto chce veriť,
sa pýta: Je to skutočne tak? Ako si to máme predstaviť? Ako sa uskutoční táto premena
starého života, aby v ňom vznikol nový život, ktorý nepozná smrť? Starobylý židovský
spis nám opäť môže pomôcť priblížiť myšlienku tajomného procesu, ktorý v nás začína
krstom. Rozpráva sa v ňom, ako bol praotec Henoch zdvihnutý až k Božiemu trónu. Pred
majestátnou mocou anjelov sa však vyľakal a vo svojej ľudskej slabosti nedokázal kontemplovať
Božiu tvár. „Boh teda povedal Michalovi: -pokračuje Henochova kniha– ,Vezmi Henocha a odním mu pozemský odev. Pomaž ho jemným olejom a obleč mu
šaty slávy!´ A Michal mi sňal odev, pomazal ma jemným olejom a tento olej bol viac
ako žiara svetla... Jeho žiara bola podobná lúčom svetla. Keď som sa uvidel,
bol som ako jedna z oslávených bytostí“ (Ph. Rech, Inbild des Kosmos, II 524).
Presne toto – byť odetí novým Božím šatom – nastáva v krste; toto nám hovorí kresťanská
viera. Zaiste, táto zmena odevu je proces, ktorý trvá celý život. To, čo nastáva krstom,
je začiatok procesu, ktorý zahrňuje celý náš život – robí nás hodnými večnosti tak,
že sa odetí svetlom Ježiša Krista môžeme objaviť pred tvárou Boha a žiť s ním naveky.
V obrade krstu sú dva prvky, v ktorých sa táto udalosť vyjadruje a zviditeľňuje
tiež ako požiadavka pre náš ďalší život. Predovšetkým je to obrad zrieknutí sa a sľubov.
V starovekej Cirkvi sa krstený obrátil smerom na západ, k symbolu temnoty, k západu
slnka, k smrti, čiže k panstvu hriechu. Krstený sa obrátil týmto smerom a vyslovil
trojité „nie“ diablovi, jeho pompe a hriechu. Zvláštnym slovom „pompa“, čo
znamená diabolská okázalosť, sa označovala nádhera antického kultu bôžikov a antického
divadla, kde bol ponúkaný zážitok z pohľadu na ľudí, ktorí boli trhaní dravými šelmami.
Bolo to teda odmietnutie istého typu kultúry, ktorá zotročovala človeka, aby sa klaňal
moci, svetu chamtivosti, klamstva a krutosti. Bol to úkon oslobodenia od nanútenej
formy života, ktorý sa ponúkal ako rozkoš, a cez to podnecoval k ničeniu toho, čo
je v človeku najkvalitnejšie.
Toto zrieknutie sa – v menej dramatickej podobe
– je i dnes podstatnou súčasťou krstu. V ňom vyzliekame „starý odev“, v ktorom nemôžeme
predstúpiť pred Boha. Lepšie povedané: začíname ho vyzliekať. Toto zriekanie je totiž
prísľub, ktorým podávame ruku Kristovi, aby nás on viedol a preodel. Aký je „odev“,
ktorý odkladáme, aký prísľub vyslovujeme, vychádza najavo pri prečítaní piatej kapitoly
Listu Galaťanom, kde Pavol hovorí o „skutkoch tela“, čo je výraz, ktorý
označuje starý odev, ktorý je treba odložiť. Pavol ho popisuje takto: „smilstvo,
nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť,
hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly,závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“
(Gal 5,19 - 21). Toto je odev, ktorý odkladáme; toto je odev smrti. Ďalej v prvotnej
Cirkvi sa krstenec obracal smerom na východ – ako k symbolu svetla, k symbolu nového
slnka histórie, nového slnka, ktoré vychádza, k symbolu Krista. Krstenec týmto určil
nový smer svojmu životu: vieru v trojjediného Boha, ktorému sa odovzdáva. Takto nás
samotný Boh oblieka do šiat svetla, do šiat života. Pavol nazýva tieto nové „šaty“
„ovocím Ducha“ a opisuje ich nasledujúcimi slovami: „láska, radosť, pokoj,
zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23).
V prvotnej Cirkvi bol krstenec skutočne vyzlečený zo svojich šiat. Zostupoval
do krstného prameňa, kde bol následne trikrát ponorený – je to symbol smrti, ktorý
vyjadruje úplnú radikálnosť takéhoto vyzlečenia a výmeny šiat. Tento život, ktorý
je odsúdený na smrť, krstenec odovzdáva smrti spolu s Kristom, a Ním sa necháva viesť
a vyzdvihnúť do nového života, ktorý ho premieňa pre večnosť. Potom, keď novokrstenci
vystupovali z krstného prameňa, boli obliekaní do bielych šiat, do šiat Božieho svetla
a dostávali zažatú sviecu ako symbol nového života vo svetle, ktoré v nich zažal samotný
Boh. Vedeli, že prijali liek nesmrteľnosti, ktorý teraz, vo chvíli prijímania najsvätejšej
Eucharistie, dostáva svoj plný význam. V nej prijímame Telo zmŕtvychvstalého Pána
a my sami sme k tomuto Telu pripútaní takým spôsobom, že sme už zachovávaní v Tom,
ktorý zvíťazil nad smrťou a prevádza nás skrze smrť.
Počas stáročí sa symboly
veľmi ochudobnili, ale podstatná udalosť krstu predsa len ostala tá istá. Tento symbol
nie je iba obyčajným umývaním a ešte menej akýmsi komplikovaným prijatím do nového
spolku. Je smrťou a zmŕtvychvstaním, znovuzrodením do nového života.
Áno, liečivá
bylina proti smrti existuje. Kristus je strom života, ktorý sa stal znovu prístupným.
Ak Ho budeme nasledovať, máme život. Z tohto dôvodu v dnešnú noc zmŕtvychvstania spievame
celým srdcom: Aleluja! Pieseň radosti, ktorá nepotrebuje slová. Kvôli tomu môže Pavol
povedať Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“
(Flp 4,4). Radosť sa nedá prikázať. Môže sa iba darovať. Zmŕtvychvstalý Pán nám
daruje radosť: skutočný život. Sme už navždy zachovaní v láske Toho, ktorému bola
daná všetka moc na nebi aj na zemi (porov. Mt 28,18). Preto prosme, istí si tým, že
sme už boli vypočutí – s modlitbou nad obetnými darmi - aby bola Cirkev v tejto noci
pozdvihnutá: Prijmi, Pane, modlitby svojho ľudu spolu s obetnými darmi, aby to, čo
sa skrze Teba začalo vo veľkonočnom tajomstve, bolo pre nás prínosom ako liek k večnosti.
Amen.