Homília Benedikta XVI. pri svätej omši na pamiatku Poslednej večere

Vatikán (1. apríla, RV) - Úplné znenie homílie pápeža Benedikta XVI. pri svätej omši na pamiatku Poslednej večere, v Lateránskej bazilike v Ríme na Zelený štvrtok:

Drahí bratia a sestry, svätý Ján, oveľa obsiahlejším spôsobom, ako ostatní traja evanjelisti, nám vo svojom evanjeliu približuje Ježišove rozlúčkové príhovory, ktoré sa zdajú ako testament a ako zhrnutie základného jadra jeho posolstva. Na začiatku týchto príhovorov je umývanie nôh, v ktorom je Ježišova vykupiteľská služba v mene ľudstva, potrebujúceho očistenie, zhrnutá do gesta pokory. Nakoniec sa Ježišove slová premieňajú na modlitbu, na jeho kňazskú modlitbu, ktorej pozadie podľa exegétov vychádza z rituálu židovského sviatku odčinenia. To, čo bolo zmyslom tohto sviatku a jeho obradov - očistenie sveta, jeho zmierenie s Bohom - sa uskutočňuje v akte Ježišovej modlitby, modlitby, ktorá zároveň anticipuje utrpenie a premieňa ho na modlitbu. V kňazskej modlitbe sa tak zviditeľňuje osobitným spôsobom aj neustále tajomstvo Zeleného štvrtku: nové kňazstvo Ježiša Krista a jeho pokračovanie v posvätení apoštolov, v zahrnutí učeníkov do Pánovho kňazstva. Z tohto nevyčerpateľne hlbokého textu by som chcel vybrať tri Ježišove vyjadrenia, ktoré nás môžu hlbšie voviesť do tajomstva Zeleného štvrtku.

Na prvom mieste je tu veta: "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista" (Jn 17,3). Každá ľudská bytosť chce žiť. Túži po skutočnom, plnom živote, živote, ktorý bude stáť za to, ktorý bude radosťou. S túžbou po živote je zároveň spojený odpor k smrti, ktorá je napriek tomu neodvratná. Keď Ježiš hovorí o večnom živote, myslí na autentický život, pravý, ktorý bude stáť za to, aby sme ho žili. Nemyslí tu jednoducho na život, ktorý prichádza po smrti. On tu myslí na autentický spôsob života - života, ktorý je naplno životom a preto nepodlieha smrti, ale ktorý sa môže začať už na tomto svete, dokonca sa v ňom musí začať. Len ak sa už teraz naučíme žiť autentickým spôsobom, ak sa naučíme tomu životu, ktorý nám nemôže smrť zobrať, má prísľub večnosti zmysel. Ale ako sa to dá uskutočniť? Čo je to ten skutočne večný život, ktorému ani smrť nemôže ublížiť? Ježišovu odpoveď sme počuli: Večný život je v tom, aby poznali teba - Boha - a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Na naše prekvapenie nám tam hovorí, že život je poznanie. Znamená to predovšetkým, že život je vzťah. Nikto nemá život od seba samého a iba pre seba samého. My ho máme od iných, vo vzťahu s inými. Ak je to vzťah v pravde a láske, darovanie a prijatie, dáva plnosť životu, robí ho krásnym. Ale práve preto zničenie vzťahu, ktoré je dielom smrti, môže byť osobitne bolestné, môže vyvolávať otázniky nad samotným životom. Iba vzťah s Ním, ktorý je sám Život, môže držať aj môj život mimo vôd smrti, môže ma cez ne preniesť živého. Už v gréckej filozofii existovala myšlienka, že človek môže nájsť večný život, ak sa bude držať toho, čo je nezničiteľné - pravdy, ktorá je večná. Mohli by sme povedať, že by sa mal naplniť pravdou, aby do seba preniesol podstatu večnosti. Ale iba ak je pravda Osobou, môže ma preniesť cez noc smrti. My sa držíme Boha - Ježiša Krista, Zmŕtvychvstalého. A tak prichádzame k Tomu, ktorý je sám životom. V tomto vzťahu žijeme aj prekonávajúc smrť, pretože nás neopúšťa Ten, ktorý je sám Životom.

Ale vráťme sa k Ježišovým slovám. Večný život jet o, že poznajú teba, a toho, ktorého si ty poslal. Poznanie Boha sa stáva večným životom. Samozrejme, že sa tu pod pojmom „poznanie“rozumie niečo viac ako vonkajšia informovanosť, ako sa napríklad dozvedáme, keď zomrie nejaká známa osobnosť a kedy bol uskutočnený nejaký vynález. Poznanie v zmysle Svätého Písma znamená vnútorne sa zjednotiť s druhým. Poznať Boha, poznať Krista, znamená tiež milovať ho, v istom zmysle sa s ním zjednotiť pomocou poznania a lásky. Náš život sa teda stáva autentickým životom, pravým a tiež večným, ak poznáme toho, ktorý je základom každého bytia a každého života. Takto sa Ježišovo slovo pre nás stáva výzvou: staňme sa priateľmi Ježiša, usilujme sa poznať ho stále viac! Žime v dialógu s ním! Učme sa od neho ako správne žiť, staňme sa jeho svedkami! Vtedy sa staneme ľuďmi lásky a budeme konať správnym spôsobom. Takto sme skutočne nažive.

Dvakrát v priebehu kňazskej modlitby Ježiš hovorí o zjavení Božieho mena. „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta“ (Jn 17, 6). „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26). Pán sa tu dotýka udalosti horiaceho kra, pri ktorej Boh, na Mojžišovu otázku, zjavil svoje meno. Ježiš chce teda povedať, že on dokončí to, čo začalo udalosťou horiaceho kra: v Ňom sa Boh, ktorý sa dal spoznať Mojžišovi, zjavuje naplno. A že tak uskutočňuje zmierenie, že láska, ktorou Boh miluje svojho Syna v tajomstve Trojice, teraz zapája ľudí do tohto Božského kolobehu lásky. Ale čo presnejšie znamená že zjavenie horiaceho kra je dovŕšené, dosiahne plnosť svojho cieľa? Podstatné z udalosti na vrchu Horeb nebolo tajomné slovo, „meno“ ktoré Boh dal Mojžišovi ako akýsi znak rozpoznania. Oznámiť meno znamená vstúpiť do vzťahu s iným. Teda zjavenie Božieho mena znamená, že Boh, ktorý je nekonečný a existuje sám v sebe, vstupuje do spleti ľudských vzťahov; On, tak povediac, vychádza zo seba samého a stáva sa jedným z nás, tým, ktorý je medzi nami a pre nás. Preto v Izraeli pod menom Boh nebol chápaný iba termín tajomstva, ale fakt Božieho bytia s nami. Chrám je podľa Svätého písma miestom, v ktorom prebýva Božie meno. Boh nie je uzavretý do žiadneho pozemského priestoru; On ostáva nekonečne nad svetom. Ale v chráme je prítomný pre nás ako Ten, ktorý môže byť nazvaný – ako Ten, ktorý chce byť s nami. Toto bytie Boha so svojím ľudom sa završuje vo vtelení Syna. V ňom sa skutočne dopĺňa to, čo malo začiatok pri horiacom kre: Boha môžeme volať ako človeka a on je nám blízko. Je jedným z nás, a predsa je večný a nekonečný. Jeho láska vychádza takpovediac zo seba samej a vstupuje do nás. Tajomstvo Eucharistie, prítomnosť Pána pod spôsobom chleba a vína je maximálna a najvyššia kondenzácia tohto nového Božieho bytia s nami. “Skutočne, ty si skrytý Boh, Boh Izraela”, modlil sa prorok Izaiáš (45,15). To ostáva stále pravdivé. Ale zároveň môžeme povedať: skutočne si blízky Boh, si Boh s nami. Zjavil si nám svoje tajomstvo a ukázal si nám svoju tvár. Zjavil si nám seba samého a dal si sa do našich rúk... Teraz nás má preniknúť radosť a vďačnosť, pretože sa nám zjavil; pretože On, Nekonečný a Nepochopiteľný nášmu rozumu, je Boh blízky, ktorý miluje, Boh, ktorého môžeme aj my poznať a milovať.

Najznámejšou prosbou kňazskej modlitby je prosba o jednotu učeníkov, vtedajších i tých, ktorí prídu: “Neprosím len za nich – spoločenstvo učeníkov zhromaždených pri Poslednej večeri - ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa: aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal” (porov. Jn 20-21). O čo presne žiada Pán? Predovšetkým sa modlí za učeníkov svojho času, i tých budúcich. Díva sa vpred do priestoru budúcnosti. Vidí jej nástrahy a odporúča toto spoločenstvo do Otcovho srdca. Modlí sa k Otcovi za Cirkev a jej jednotu. Bolo povedané, že v Jánovom evanjeliu nie je Cirkev prítomná. Tu sa však objavuje vo svojich základných črtách: ako spoločenstvo učeníkov, ktorí prostredníctvom slov apoštolov veria v Ježiša Krista a tak sa stávajú jedným. Ježiš sa modlí za Cirkev, aby bola jedno a aby bola apoštolská. Táto modlitba sa tak vlastne stáva zakladajúcim aktom Cirkvi. Pán prosí Otca o Cirkev. Tá sa rodí z modlitby Ježiša a prostredníctvom zvesti apoštolov, ktorí ohlasujú Božie meno a vovádzajú ľudí do spoločenstva lásky s Bohom. Ježiš prosí, aby zvesť apoštolov pokračovala vo všetkých časoch, aby zhromažďovala ľudí, ktorí na jej základe spoznávajú Boha a toho, ktorého on poslal, jeho syna Ježiša Krista. Prosí, aby boli ľudia vedení k viere, a prostredníctvom viery k láske. Žiada Otca, aby títo veriaci “boli v nás” (Jn 17:21); inými slovami, aby žili vo vnútornom spoločenstve s Bohom a Ježišom Kristom, a aby z tohto vnútorného spoločenstva s Bohom vznikla viditeľná jednota. Dvakrát Pán hovorí, že táto jednota by mala viesť k tomu, aby svet uveril v poslanie Ježiša Krista. Musí to teda byť jednota, ktorá je viditeľná. Jednota, ktorá natoľko presahuje obyčajné ľudské možnosti, že sa stane znamením pred svetom a potvrdí poslanie Ježiša Krista. Ježišova modlitba nám dáva istotu, že zvesť apoštolov v dejinách nepominie; že vždy prebudí vieru a zhromaždí ľudí v jednote, ktorá sa stane svedectvom o poslaní Ježiša Krista. Ale táto modlitba nás zároveň vyzýva k neustálemu spytovaniu svedomia. V tejto hodine sa nás Pán pýta: žiješ skrze vieru v spoločenstve so mnou a teda v spoločenstve s Bohom? Alebo žiješ skôr pre seba samého, vzďaľujúc sa od viery? A nie si tak vinný z rozdelenia, ktoré zatemňuje moje poslanie vo svete a bráni ľuďom stretnúť sa s Božou láskou? Bolo to súčasťou historického utrpenia Ježiša, a zostáva to súčasťou jeho pokračujúceho utrpenia počas dejín, že videl, a aj teraz naďalej vidí všetko, čo ohrozuje a ničí jednotu. Keď rozjímame o Pánovom utrpení, musíme vnímať aj Ježišovu bolesť z toho, že konáme v rozpore s jeho modlitbou; že vzdorujeme jeho láske; že sa staviame proti jednote, ktorá má byť pre svet svedectvom o jeho poslaní.

Teraz, keď Pán v Najsvätejšej Eucharistii dáva sám seba – svoje telo a svoju krv – a kladie sa do našich rúk a našich sŕdc, chceme, aby sa nás dotkla jeho modlitba. Chceme vstúpiť do jeho modlitby a takto ho prosiť: Áno, Pane, daruj nám vieru v teba, ktorý si jedno s Otcom v Duchu Svätom. Obdaruj nás, nech žijeme v tvojej láske a staneme sa tak jedným, ako ty si jedno s Otcom, aby svet uveril. Amen.

Preklad: Danka Jacečková, Ľudovít Malík, Peter Dufka