Pápež Benedikt XVI. na 25. svetové dni mládeže

Rubrika, venovaná homílii Benedikta XVI. na Kvetnú nedeľu 2010, ktorá bola aj 25. svetovým dňom mládeže.

„Osobitným spôsobom by som chcel zopakovať všetkým mladým chlapcom a dievčatám v tento 25. svetový deň mládeže, že byť kresťanmi znamená byť na ceste, že je to putovanie - spolu s Ježišom Kristom. Kráčanie tým smerom, ktorý nám on ukázal a stále ukazuje.“

Vážení poslucháči, milí mladí priatelia, toto sú slová z úvodu včerajšej homílie Svätého Otca, ktorá môže byť pre nás všetkých dobrou a spoľahlivou orientáciou v spleti ciest. Kladie nám základnú životnú otázku cieľa a smeru a prostredníctvom Lukášovho evanjelia o Ježišovom vstupe do Jeruzalema dáva aj odpoveď:

„Veta z nášho evanjelia nám ponúka dve usmernenia. Predovšetkým hovorí, že ide o výstup. To má najmä veľmi konkrétny význam. Jericho, kde sa začala posledná etapa Ježišovho putovania, sa nachádza 250 metrov pod úrovňou mora, kým Jeruzalem – cieľ jeho cesty – približne 750 metrov nad úrovňou mora: ide teda o výstup tisíc metrov. Táto vonkajšia cesta je však predovšetkým obrazom vnútorného pohybu nášho života, ktorý sa uskutočňuje nasledovaním Krista: je to výstup do výšky, zodpovedajúcej ľudskému bytiu. Človek si môže vybrať aj pohodlnú cestu a vyhnúť sa každej námahe. Môže zostúpiť aj smerom nadol, do vulgárnosti. Môže sa topiť v močiari lži a nečestnosti. Ježiš kráča pred nami a stúpa. Vedie nás k tomu, čo je veľké, čisté, vedie nás k zdravému vzduchu výšok: k životu podľa pravdy, k odvahe, ktorá sa nedá zastrašiť prevládajúcimi názormi; k výške, ktorá podporuje a pomáha blížnemu. Vedie k ochotnej službe trpiacim a opusteným; k vernosti, ktorá stojí na strane blížneho, aj keď sa situácia stáva ťažkou. Vedie k ochote preukázať pomoc; k dobrote, ktorá sa nedá odzbrojiť ani nevďakom. Ježiš nás vedie k láske – vedie nás k Bohu.“

„Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema.“ Zastavme sa teraz, milí priatelia, pri naznačení cieľa cesty, ako nám ho naznačuje Benedikt XVI. Je ním Jeruzalem - mesto, v ktorom sa nachádza Boží chrám a svojou jedinečnosťou pripomína jedinečnosť samého Boha. Je len jeden Boh a nesmierne presahuje všetky miesta a časy; ktorému patrí celé stvorenie. Je to Boh, ktorého všetci hľadajú v najväčšej hĺbke svojho bytia a ktorého všetci nejakým spôsobom aj poznajú. Tento Boh si však dal meno. Dal sa nám poznať a chce byť s nami.

Jeruzalem je však cieľom aj v inom zmysle: Ježiš vystupuje do Jeruzalema, aby slávil Veľkú noc, pamiatku oslobodenia Izraela – pamiatku, ktorá je nádejou na definitívne oslobodenie darované Bohom. Na tieto sviatky Ježiš vystupuje do Jeruzalema vo vedomí, že on sám je Baránkom, ale vie aj to, že jeho cesta pôjde ešte ďalej, neskončí na kríži. Vie, že jeho cesta prenikne cez závoj medzi týmto svetom a Božím svetom; že zmieri Boha a človeka. Toto je ten veľký výstup, na ktorý pozýva nás všetkých.

Pretože cesta k pravému životu presahuje naše vlastné sily, toto kráčanie vždy znamená aj to, že sme nesení. Sme takpovediac na jednom lane s Ježišom Kristom – spolu s ním na výstupe do Božích výšok. On nás ťahá a drží. Súčasťou nasledovania Ježiša je aj to, že sa necháme napojiť na takéto lano, že prijímame skutočnosť, že to nedokážeme sami. Jej súčasťou je aj tento úkon pokory, vstúpenie do spoločného „my“ Cirkvi; pripnutie sa na lano, zodpovednosť spoločenstva – aby sme lano nepretrhli tvrdohlavosťou a mudrlantstvom. K tomuto vedomiu že spolu visíme na jednom lane patrí aj to, že sa nesprávame ako vlastníci Božieho slova, že nebežím za pomýlenou ideou emancipácie. Pokora toho, že sme odkázaní na seba a tvoríme jeden celok, je pre výstup základná. Jej súčasťou je aj to, že vo sviatostiach sa necháme vždy znova viesť za ruku Pánom, že ním sa necháme očisťovať a posilňovať, že prijímame disciplínu výstupu, aj keď sme unavení.

„K výstupu do výšok Ježiša Krista, k výstupu až do Božej výšky patrí aj kríž“, pokračuje Svätý Otec. Tak, ako v bežnom živote nemožno dosiahnuť veľké výsledky bez odriekania a tvrdého cvičenia, ako radosť z veľkého objavu vo vede alebo ozajstná zručnosť sa vždy spája s disciplínou, s námahou učenia sa, tak aj cesta k realizácii vlastného ľudstva sa viaže na spoločenstvo s tým, ktorý vystúpil do Božích výšok prostredníctvom kríža. Naše putovanie v nasledovaní Krista nesmeruje k nejakému pozemskému mestu, ale k novému Božiemu mestu, ktoré rastie uprostred tohto sveta.

„Vráťme sa ešte raz k liturgii Kvetnej nedele. V modlitbe, pri ktorej sú požehnané ratolesti sa modlíme, aby sme v spoločenstve s Kristom mohli prinášať ovocie dobrých skutkov. Ak Pavol hovorí, že skutky nemôžu človeka ospravedlniť, to neprotirečí dôležitosti správneho konania. Nie je teraz potrebné uvažovať nad celou šírkou otázky, ktorá apoštola Pavla zaujímala. Dôležité je zdôrazniť, že výrazom „Zákon“ nemyslí na Desatoro prikázaní, ale komplexný životný štýl, ktorým sa mal Izrael chrániť pred pokušením pohanstva. Teraz však Kristus priniesol Boha ja pohanom. Im bol daný ako zákon jedine Kristus. Ten však znamená lásku k Bohu a k blížnemu a všetko, čo k nej patrí. Patrí k tejto láske aj Desatoro, ponímané novým a hlbším spôsobom, vychádzajúc z Krista. Prikázania nie sú ničím iným ako základnými pravidlami pravej lásky: predovšetkým a ako základný princíp úcta k Bohu, primát Boha, ktorý vyjadrujú prvé tri prikázania. Hovoria nám, že bez Boha sa nič nepodarí správnym spôsobom. Kto je tento Boh a aký je, to vieme z osoby Ježiša Krista. Ďalej nasleduje posvätnosť rodiny (štvrté prikázanie), svätosť života (piate prikázanie), usporiadanie manželstva (šieste prikázanie), spoločenský poriadok (siedme prikázanie), a napokon nedotknuteľnosť pravdy (ôsme prikázanie). Toto všetko je dnes maximálne aktuálne.“

Na záver dáva Svätý Otec do našej pozornosti modlitbu pri požehnaní ratolestí a zvolanie, ktorým pútnici pozdravujú Ježiša pred bránami Jeruzalema. Sú to slová Žalmu 118, ktoré pôvodne kňazi volali zo Svätého mesta a ktoré sa medzičasom stali vyjadrením mesiánskej nádeje: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Pútnici vidia v Ježišovi toho, ktorý bol očakávaný od vekov, ktorý prichádza v mene Pánovom, ba podľa Lukášovho evanjelia tu ešte vkladajú jedno slovíčko: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Nasledujú zvolania, ktoré nám pripomínajú posolstvo anjelov na Vianoce, avšak pozmenené spôsobom, hodným zamyslenia. Anjeli hovorili o sláve Boha na výsostiach a o pokoji ľuďom na zemi. Pútnici pri vstupe do Svätého mesta hovoria: „Pokoj na nebi a sláva na výsostiach“. Vedia príliš dobre, že na zemi nieto pokoja. Tak je toto zvolanie vyjadrením hlbokej bolesti, no zároveň aj modlitbou nádeje: Nech ten, ktorý prichádza v mene Pánovom, prinesie na zem to, čo je na nebi. Jeho kraľovanie nech sa stane kraľovaním Boha, prítomnosťou Boha na zemi. Cirkev pred eucharistickým premenením spieva slová žalmu, ktorým pozdravovali Ježiša pred jeho vstupom do Svätého mesta: pozdravuje Ježiša ako kráľa, ktorý prichádza od Boha a v Božom mene prichádza medzi nás. Aj dnes je toto radostné zvolanie zároveň prosbou a nádejou. Prosíme Pána, aby nám priniesol nebo: slávu Bohu a pokoj ľuďom.

„Toto zvolanie chápeme v duchu prosby v modlitbe Otčenáš: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi!“. Vieme, že nebo je nebo, miesto slávy a pokoja, pretože tam úplne vládne Božia vôľa. A vieme aj to, že zem nebude nebom, kým sa na nej neuskutoční Božia vôľa. Pozdravujme teda Ježiša, ktorý prichádza z neba a prosme ho, aby nám pomáhal poznať a plniť Božiu vôľu. Aby Božie kráľovstvo vstúpilo do sveta a tak bol naplnený žiarou pokoja.“ –jk-